5
Prečo som sa rozhodla pre Burundi? Po mojom návrate z Juhoafrickej republiky som zatúžila po skutočnej Afrike. Pre Burundi som sa nerozhodla, príležitosť prežiť polroka v rozvojovej krajine, patriacej medzi 10 najchudobnejších krajín, mi bola ponúknutá. A ja som ponuku prijala.
Pamätám si na deň, keď mi budúci zamestnávateľ oznámil, že sa rozhodol o spoluprácu so mnou pre humanitárne projekty v Burundi. Neváhala som ani sekundu a ponuku som prijala len tušiac, kde sa Burundi v skutočnosti nachádza. Chcela som ísť do skutočnej Afriky - kde oheň vonia, zem je červená, deti sú nadšené bielou pokožkou „muzungu“, kde má všetko svoj čas.
Do Burundi sa letí, ako sa podarí a podľa možnosti zaplatiť za letenku, teda od cca 10 - 48 hod. s prestupom/meškaním, v mojom prípade to bolo necelých 24 hodín s prestupom v Katare a Ugande.
Na letisku v Bujumbure ma privítali policajti, ktorí po dlhej diskusii usúdili, že mi nemôžu vystaviť bezplatné víza, na ktoré som mala nárok. Kolegyňa, s ktorou som letela a ktorá už v Burundi bola, mi len pokojne povedala, že ide o klasickú reakciu úradníka, teda „ak neviem, nejde to :)“.
Karibu
Takto ma privítala Burundi na svojom jedinom medzinárodnom letisku. Napriek skorým ranným teplotám som sa lepila, teda rifle na mne, pretože typickým počasím v Bujumbure je veľká vlhkosť, spôsobená hlavne jazerom Tanganika, druhým najhlbším jazerom na svete.
Keďže ide o rozvojovú krajinu, ktorá 1. júla 2013 oslávila 51. výročie nezávislosti od belgickej kolonizácie, prvý dojem z Bujumbury nesklamal. Išlo o skutočnú Afriku, bez pravidiel a stresu, kde vládla takzvaná nezávislosť, ktorú miestni účastníci premávky zreteľne demonštrovali svojím jazdeckým umením. Preplnené ulice, autá a motorky, ktoré na seba upozorňovali svojím vzdorovitým trúbením, ľudia vždy a všade, bez dopravného značenia, signalizácie, len tak. Ale v „pohode“ alebo „hakuna matata“.
Dojem špinavosti sa po čase rozplynul po opakovaných návštevách hlavného mesta, kam som chodila zväčša z pracovných povinností, avšak veľa času som strávila aj v autoservise. Bez auta sa človek dokáže zaobísť, môže si zobrať taxi, motorku alebo matatu (miestny autobus), no treba si zvyknúť, že počet cestujúcich sa nikdy nezhodne s kapacitou a bezpečnosť nie je to najdôležitejšie.
Chudoba, ktorá je prítomná bez akýchkoľvek obmedzení, ma však sprevádzala všade, kde som bola. Samozrejme, všetko má svoje výnimky. Približne 10 % populácie je „za vodou“, pretože dosiahlo ako také vzdelanie a pracuje ako štátny funkcionár, teda aj ako učiteľ, lekár, atď. Ostatní sú závislí na tom, čo vypestujú, koľko a kedy naprší. Pestovatelia čaju, kávy, banánu, chovatelia kôz a kráv.
O genocíde je lepšie mlčať
Kvôli temnej minulosti sú ľudia doposiaľ rozdelení do dvoch hlavných etník: Hutu a Tutsi. Pôvodní obyvatelia, Pygmejovia, si nažívajú vo svojich domčekoch čakajúc, čo bude, v lepšom prípade vyrábajúc nádhernú keramiku z nepálenej hliny.
Vedela som o občianskej vojne, dosahujúcej rozsah genocídy, preto som sa neodvážila rozprávať o nej s miestnymi, možno aj pre jazykovú bariéru, ktorá je pre „cezpoľného“ vskutku výnimočná.
Takže sa mnohokrát stalo, že pokus rozprávať po francúzsky, skončil len vyrieknutím úprimného „amahoro“, čo po kirundi znamená „pokoj s tebou“.
Zvedavosť, túžba priblížiť sa k miestnym ľudom boli však veľké. Vďaka dôvere, ktorá sa po čase vybudovala, som sa dozvedela o skutočných príbehoch kamarátov Burunďanov a ich bolesti.
Skúseností, zážitkov, dobrých aj menej dobrých je veľa. Určite sa oplatí nemať očakávania, lepšie je nechať sa unášať každým dňom.
Cestovať po krajine, pracovať s miestnymi a žiť medzi nimi, to je to, o čom sa podelím na festivale Cestou Necestou v Banskej Bystrici a Bratislave.
| - autorka bude vystupovať na prednáške v rámci festivalu Cestou necestou, ktorý sa koná postupne v troch slovenských mestách. Viac info o festivale na webe: http://www.cestounecestou.sk/festival/ |
