Dubaj, mesto neobmedzených možností i utrpenia

Či už ideš pracovať ako palubný personál, alebo sa budeš v Dubaji živiť inou prácou, toto miesto na Blízkom Východe sa stáva tvojím novým (prechodným) domovom. Mesto postavené na púšti, tiahnúce sa pozdĺž pobrežia ďalej do vnútrozemia. Nie sú tu žiadne limity, infraštruktúru dobudovať je malina. Na internete sa nachádza nespočetné množstvo informácií o tomto veľkomeste. Všade sa píše o Dubaji ako luxusnej dovolenkovej destinácii, krásnom mieste pre život a niektorí dokonca snívajú o živote tu. Všetko, čo si sa doteraz dočítal je zväčša pravda. Avšak, najväčšie mesto Emirátov neposkytuje len túto stránku života. V nasledujúcich riadkoch popíšem Dubaj tak, ako ho vnímam ja.
dubaj

Aký vlastne Dubaj je, čo sa skrýva za krásou mesta? 

Dubaj budujú robotníci z Indie, Bangladéšu, či SríLanky za dve eurá na hodinu.
Dubaj je útočisko mnohých ľudí z chudobných krajín Juhovýchodnej Ázie. Robotníci pracujú šesť dní v týždni, dvanásť hodín denne. Bývajú v ubytovniach za mestom šiesti, alebo aj ôsmy v izbe. Ráno, keď idem do práce okolo 05.00-06.00 vidím autobusy zvážať týchto robotníkov z pracovísk na ubytovne. Druhá smena ide na stavbu, práce na stavbách bežia dvadsaťštyri hodín denne. Pohľad vo mne vyvoláva zvláštne nepríjemné pocity. Vidím, akí sú robotníci unavení, spia už v autobuse s hlavou opretou o okno. Pociťujem ľútosť a uvedomujem si vďačnosť za svoju prácu, zárobok a ubytovanie, aké mám. Oni zarábajú v prepočte pár eur a živia z toho rodiny doma. Peniaze im posielajú každý mesiac, no k osobnému stretnutiu dochádza jedenkrát za 2 roky na 2 mesiace. Tí šťastnejší cestujú domov na dovolenku jedenkrát za rok na mesiac. Títo ľudia tvoria najnižšiu vrstvu tohto veľkomesta. Vlastne, bez nich by Dubaj ani nebol Dubajom. Oni všetko vystavali, tie naj budovy, naj obchodné centrá, či naj letisko. V Dubaji musí byť takmer všetko najlepšie, najväčšie i najvyššie. Superlatívy sú pri akomkoľvek projekte viac než žiadúce. Krajina nemá históriu, turisti by tu len ťažko hľadali múzeá a na niečo ich predsa prilákať musia. Je krásne obdivovať najvyššiu vežu sveta, či unikátne kryté lyžiarske stredisko, kde si môžeš zalyžovať aj v lete. Ceny pre turistov sú vysoké a robotníci žijú na hranici biedy. Je tu veľmi lacná pracovná sila, možno novodobé otroctvo.
dubaj
Taxikári nestavajú v Dubaji budovy, to je jasné. No so stavbármi majú niečo spoločné. Bývajú v izbách v komplexoch za mestom. Aj tu platí, že kvôli zníženiu nákladov na ubytovanie, bývajú aj šiesti v jednej izbe. Slovo bývať ani nie je správne, veď oni tam chodia iba prespávať. Rozvážajú ľudí dvanásť hodín denne, sedem dní v týždni. Zo života veľa nemajú, ale aj za toto málo sú vďační. Dokážu živiť rodiny doma. Nie raz sedím v taxíku a šofér sa rozrozpráva. Niekedy je angličtina na vysokej úrovni, niekedy lámaná. Pointu však pochopiť dokážem. Jednohlasne tvrdia, že veľmi by aj oni chceli byť palubným personálom, alebo mať lepšiu prácu. Na druhej strane sú si vedomí svojich jazykových (ne)znalostí. Viac peňazí by sa im zišlo, no hlavne by radi zmenili štýl života. Ich život je v tejto chvíli iba spánok a práca. Stretnutia s priateľmi nemajú v ich životoch miesto. Nemajú na to ani čas, ani peniaze. Ľútosť je na mieste. Smutné je, že občas ju pakistanskí, alebo indickí taxikári zneužívajú. Cenu za odvoz si zväčša zaokrúhľujú nahor, veď lepšie zarábajúca letuška dva, či tri dirhamy nepotrebuje. Niekedy zas predstierajú, že nemajú drobné. Niekoľkokrát som sa stretla s drzosťou až agresiou, keď som si pýtala celý výdavok. Nikdy nemám problém im dirham, či dva nechať, no až keď poviem ja. Nie, aby si to oni rozhodli sami. 
 
Nedá mi nespomenúť fakt, že jazdenie taxikárov vyvoláva žalúdočné problémy. Česť výnimkám. Ktovie, či títo ľudia vôbec sedeli niekedy v aute. Štýl akým jazdia v ich krajine je iný než v krajinách so semafórmi a akou takou kultúrou šoférovania. Títo páni používajú brzdu a plyn ani keby ich noha mala dvadsaťpäť kilo. Pri zrýchlení ťa oprie do sedadla a pri brzdení sa ocitneš na prednom skle. Ba čo viac, len málokto používa v Dubaji smerovky. Zmena smeru jazdy sa deje znenazdajky, alebo ak si jasnovidec, dokážeš to predvídať. Šoférovať tu treba s veľkou opatrnosťou. Veľké autá sú v Dubaji IN, myslím si, že tak je to aj bezpečnejšie. 
 
Navigáciu taxikári v aute nemajú. Pokiaľ oni nevedia cestu na dané miesto a ani ja neviem kam idem, je lepšie vystúpiť a skúsiť šťastie v inom taxíku. Jedno chybné odbočenie sa v tomto veľkomeste rovná stratenej polhodine a piatim šedivým vlasom na hlave naviac. Snaha dopraviť zákazníka na želané miesto je z ich strany veľká. Volajú ostatným taxikárom, aby ich navigovali, alebo stiahnu okno na križovatke a snažia sa zistiť cestu počas jazdy. Horší prípad nastáva, keď taxikár netuší nič o správnej ceste a ani Ti to nepovie. Vozí ťa hore dole, krížom krážom, mysliac si, že si si objednal vyhliadkovú jazdu po meste. Nie raz skúšajú moju trpezlivosť, nie raz som už zvýšila hlas na nich. Ja som si možno uľavila moje momentálne rozčúlenie sa, no on je smutný zo svojej nevedomosti ešte nejaký čas potom. Vždy si to pripúšťam viac, než je žiadúce. Oni veľakrát vynadajú zákazníkovi v ich jazyku, keď si napríklad vypýta výdavok do posledného dirhamu. 
 
Lety do destinácií odkiaľ pochádzajú títo pracovníci sa vyznačujú náročnosťou, nie fyzickou, ale psychickou. Oni nevedia po anglicky, ich jazyk sa píše inak. Nevedia čítať ani naše arabské číslice. Lietadlo vidia prvýkrát, nevedia ako tam veci fungujú, ani to, že na palube sú záchody. Lety sú smutné. Opäť ma to núti uvažovať. Som vďačná za všetky možnosti štúdia, čo som mala.
 
Pýtaš sa, prečo býva táto pracujúca trieda za mestom? Pretože všetky zlé/horšie stránky Dubaja sú „schované“ ďaleko od centra. Tak ako aj postihnutí ľudia. Len zriedka tu niekoho vidieť na verejnosti.
 

Život v bubline

Život v Dubaji je, dovolím si tvrdiť, ako v bubline. Veľakrát sa tu cítim ako mimo reality, ako v nejakej luxusnej klietke. Materializmus ovláda každého a cit sa tu hľadá márne. Zo všetkých strán sa šíri kult tela a dokonalosti. Denne sa na palube riešia diéty a to, ktorá je tá najlepšia. Udomácnila sa tu mylná predstava, že desať kilo sa dá schudnúť len s pomocou diéty. Áno, jasné, dá sa, ale za cenu jojo efektu. Najviac sa vždy bavím na tých, čo dietujú, rozprávajú o tom celé hodiny a potom zjdeia 3 dezerty a aj dva keksíky. Mne to je jedno, no potom nech sa nesťažujú, že pribrali odkedy začali lietať. Fakt je, že keď začneš robiť túto prácu, je tam riziko nabratia nejakého kila naviac. Je to spôsobené tým, že jedávaš dvadsaťštyri hodín denne, spánok nie je pravideľný a ani v dostatočnej dĺžke. Keď však chceš, liek je jednoduchý. Pohyb je dôležitý a veľmi prospešný. Fitkami sa to v Dubaji len tak hemží, ponuka je veľká. Ba čo viac, každá budova má aj vlastné fitko. Výhovorky nie sú na mieste. Ak chceš dobre vyzerať, musíš sa hýbať. Ak máš rýchly metabolizmus, si výnimka a pohyb môžeš zo svojho denného programu vyškrtnúť. Ja milujem čas strávený vo fitku, veľmi sa tam vždy teším, na WOD a ľudí. Hlavne sa tu nestretávam s kolegami, ale s ľuďmi, čo majú štandardnú prácu v kancelárii. 
 
Po diétach treba prediskutovať aj nedostatky telesnej schránky, kde na tele sa nachádza prebytočný tuk a akú kozmetickú úpravu musím v najbližšej dobe absolvovať. Nos, pery, čelo, alebo niečo iné ...? Človek musí vždy vyzerať dokonale, preto ženy aj muži vyhľadávajú pomoc plastických chirurgov. Vôbec to neodsudzujem, avšak v Dubaji sa zmazáva triezvosť medzi prirodzeným a umelým a potom doslova „*ťažko veriť niekomu aj nos medzi očami*“. Nie raz som svedkom všelijakých „výtvorov“ lekárov. Hlavne cestou do Libanonu. Tento národ by mohol mať pomyselnú korunu za množstvo úprav, ktoré sú jeho obyvatelia ochotní podstúpiť. Vyzerajú SKORO dokonale. Rozprávam sa s cestujúcou, čo sedí na 9F a žiadna časť tváre sa nehýbe. Neviem, či prestali moje oči vnímať pohyb, alebo lekár nešetril botoxom a paralyzoval úplne všetky nervy na tvári. Slečna sediaca pri okne na opačnej strane má pery ani maľované, nádherné, plné. Nejedna z nás by chcela mať prirodzene také, nie umelo vytvorené. U mužov sú číslo jedna úprava pier a aplikácia botoxu do očného okolia. Vrásky nie sú v Dubaji moderné. „Radšej budem bez vrások a mimiky, než s vráskami vytvorenými častým smiatím sa“ vravia si viacerí. 
 
Na žiadnom lete nemožno vynechať ani debatu o najnovších a najtrendovejších vychytávkach tejto sezóny. S vyšším zárobkom sa mení vnímanie hodnoty peňazí, preto na to musíš pamätať, aby si sa nestala otrokom módy. V sieti destinácií je viacero, kde sú nákupy špičkové. Veľmi dobré ceny, neustále zľavy a super kvalita sú zárukou, že v peňaženke bude prievan. Nehovorím o konkrétnej značke. Môžeš si vybrať obyčajné, neznačkové veci, ale aj tie najdrahšie kúsky z francúzskych, či talianskych dizajnérskych domov. Niekedy stačí povedať pri pokladni, že si palubný personál a dostaneš 10% zľavu. J Niekoľkokrát som to skúsila a vyšlo mi to. Na palube si baby ukazujú fotky nových, drahých kúskov a potom to nabáda aj teba. Neuvedomene vyvolajú v tebe pocit, že potrebuješ daný kúsok v šatníku/botníku. Oblečieš si to raz a pochopíš, že Ti to nesedí, ako si si želala. Vyhla by som sa aj nákupom pod tlakom. Keď vieš, že máš len dve hodiny v meste, nakúpiš aj to, čo nechceš. Oblečenie a topánky vždy boli a budú, netreba sa ulakomiť na drahý kúsok v poslednej minúte a potom ho nechať stáť v skrini.
 
Povrchné vzťahy plus kult tela a materializmu spolu vytvárajú bublinu sveta mimo reality. Jediné, čo mi ostáva je zachovať si triezvy náhľad na na prvý pohľad „lesklý život“.
dubaj
dubaj

Život osamote je každodennou realitou 

Väčšinu kamarátov a známych mám z „fachu“, tiež lietajú. Keď sa chcem s niekým stretnúť, narážam na kolíziu v pláne lietania. Ja mám voľno, no nik iný sa nenachádza v Dubaji. Všetci ostatní sú buď vo vzduchu, alebo niekde na prestoji vo svete. Tieto momenty môžu byť pre spoločenského človeka trochu náročnejšie. Nechcem povedať, že byť sám je zlé, ale treba byť na to pripravený. Byť 3-4 dni sám so sebou a svojimi myšlienkami vyvoláva občas frustráciu. Nemám sa s kým podeliť o radosti, či starosti a to znižuje vo veľkej miere „kredit“ mojej práci a tomuto mestu. Našťastie máme internet, smart telefóny a aplikácie s možnosťou posielania hlasových správ. Nie raz mi to pomáha prekonať horší deň, alebo sa potešiť s mojimi najbližšími s úspechom dňa. Nedávno som od kolegyne Katky počula: *„My sme tu ako v detskom domove. Keď dáš výpoveď, je to akoby si Ťa niekto adoptoval. Si voľná a budeš mať normálny život medzi priateľmi a s rodinou.“* Táto myšlienka ma zaujala a zamyslela som sa nad tým. V Dubaji má každý veľa práce, či aktivít. Život je tu uponáhľaný a nikto si nevšíma nič naokolo. Každý sa ženie za peniazmi. Čas sa nedá kúpiť, to je fakt, ale prečo ľudia prestávajú byť ľuďmi?!
 
Z predchádzajúceho článku ste sa dozvedeli o práci letušky, o tom, čo všetko sa skrýva za krásnym makeup-om a uniformou. Dnes som Vám priblížila Dubaj, veľkomesto v púšti. Mesto plné železa vo mne zanechalo celoživotné spomienky, pretože mi bolo na chvíľu domovom i útočiskom.