Gambia: Typická dovolenka v Afrike alebo ako je beloch stelesnením bohatstva

Z príjazdu do Gambie som mal veľmi dobrý pocit. Hneď na hranici bolo príjemným zistením, že sa dohovoríme po anglicky, colníci nás ponúkli vodou a arašidmi, dokonca nechceli ani žiadne vysoké poplatky. Zaplatili sme v prepočte asi osem Euro, dajme tomu na miestnu ekológiu a s príjemným pocitom vyrazili autom do Gambie.

Asi kilometer za colnicou sme stretli jedného z policajtov, ktorý sa potuloval už na hranici. Zastavoval okoloidúce autá. Zastavil aj nás. Najprv som myslel, že sa ideme opätovne pozdraviť. On však okamžite vyrukoval s otázkou, či presnejšie žiadosťou: „Chcem svoje raňajky!“ Bolo nad slnko jasnejšie, že chce peniaze. A nakoľko nikto z nás už nebol cestovateľským zelenáčom, dostal dve perá. Zatváril sa spokojne, vypýtal ďalšie dve aj pre kolegu, zamával na pozdrav a cesta pokračovala ďalej. Vo veľkom očakávaní, čo bude nasledovať....

Gambia je maličký štátik, rozprestierajúci sa tesne okolo rovnomennej rieky. Hoci ide o rozlohovo vôbec najmenšiu krajinu kontinentálnej Afriky, aj tak tu žijú približne dva milióny obyvateľov. Celé pozdĺžne územie krajiny je obklopené Senegalom, ktorý je zároveň aj jediným susedom Gambie. Z druhej strany je prírodnou hranicou pobrežie Atlantiku, kde sú nádherné pláže. A z toho sa aj snaží krajina vyťažiť a turistický ruch sa tu rozvíja veľmi rýchlo. A treba povedať, že naozaj tým správnym spôsobom. Pláže sú parádne, je tu dostatok kvalitného ubytovania, dobrý servis. Gambiu tak navštevuje z roka na rok čoraz viac turistov a dá sa povedať, že tu možno prežiť veľmi príjemné chvíle. Je pritom zaujímavé, že pokiaľ v minulosti bol Senegal kolóniou Francúzska, Gambia bola anglickou kolóniou priamo uprostred francúzskeho panstva a plnú samostatnosť získala až v roku 1970.

Má to však jednu výhodu - dohovoríte sa po anglicky. To je veľmi príjemnou zmenou oproti trampotám zo susedných krajín a veľmi to zľahčuje všetky situácie. Gambia je aj krajinou zmiešaného vierovyznania moslimov a kresťanov. Podľa domácich tu však nie sú vôbec žiadne náboženské problémy. Keď majú sviatok kresťania, slávia ho aj moslimovia a keď je tomu naopak, pripájajú sa k oslave aj vyznávači Alláha. Jednoducho, život je krátky, krajina chudobná a keď je čo sláviť, tak to treba využiť. Ako radi miestni zdôrazňovali, Gambia je predsa mierumilovnou krajinou. Musím im dať za pravdu, že tak aj na mňa skutočne pôsobila. Počul som však ešte aj iné prirovnanie: Smile West Corn of Africa – Usmiaty západný roh Afriky. Opäť veľmi výstižné! V meste Serekunda priamo pri pobreží Pacifiku sme na počudovanie dokonca objavili maďarskú reštauráciu s názvom - Reos. Majiteľom bol mladý Maďar a vyzeralo, že sa tu cíti dobre a svoj osud má pevne v rukách. Trošku nám aj zaplesalo srdce, nakoľko ak by nastali problémy, mohli sme sa aspoň s prosbou o radu na neho obrátiť. Ako som ale neskôr zistil, zďaleka nebol jediným Európanom, žilo ich tu viac. Najmä Angličanov.

Komárno v Afrike

Asi po pol hodine jazdy sme dostali do cesty prvú prírodnú prekážku. Bolo ňou práve široké ústie rieky Gambia do Atlantického oceána. Jediný spôsob, ako sa dostať na druhú stranu z prístaviska v Barre do hlavného mesta Banjul, je preplaviť sa trajektom. Žiaden most tu nie je. Už sám o sebe trvá tento proces dlhé hodiny, nakoľko vždy je tu množstvo áut aj ľudí, pričom lode tu premávajú myslím iba dve. V prípade, že nastanú problémy, človek tu môže stratiť aj deň alebo dva. To sa mi aj stalo na spiatočnej ceste... O tom však o chvíľu. Po celej noci za volantom som mal toho skutočne dosť. Aj preto som si v prvom momente myslel, že sa mi to len zdá. Zazrel som naokolo pobehovať červenú teplákovú bundu s nápisom – Komárno. Viac razy som si pretrel oči, ale skutočne. Bolo tam veľkým tlačeným písmom zreteľné – Komárno. Išiel som za dotyčným černochom a ako vysvitlo, mal v prístave funkciu niečo ako - regulátor premávky. Čiže on dával pokyn, kedy sa môžu autá naloďovať a kedy vyloďovať. Vysvitlo, že pred časom absolvovali túto cestu aj ľudia z Komárna, ktorí sa zachovali k miestnemu chlapíkovi veľmi milo a obdarovali ho rôznym šatstvom, medzi iným aj výraznou teplákovou bundou.

Sympatický chlapík na nich dodnes s vďakou spomínal a veľmi dobre tak vedel, kde je Slovensko. Aj následkom tejto príhody sme mali vstup na trajekt medzi prvými. Touto cestou pozdravujem neznámych dobrodincov z Komárna a oznamujem, v ďalekej Gambii máte dodnes  priateľa... Ešte sa však vrátim k problémom s trajektom. Cestu tam sme síce absolvovali pomerne rýchlo, no na spiatočnej ceste, ktorú som už absolvoval autom sám, bolo všetko komplikovanejšie. Hoci som do prístavu v Banjule prišiel skoro, osud mi neprial. Doobeda totiž fúkal silný vietor a loď nepremávala. No, a poobede pre zmenu uviazla na plytčine. A druhá loď bola pokazená. Kým som konečne vyrazil z prístavu, bola už tma a ja som strávil celý deň čakaním... Tu si však treba uvedomiť, že Afrika je úplne iný svet ako bežne poznáme. V Gambii a celkovo na celom čiernom kontinente je nadovšetko potrebná trpezlivosť. Tu nič nejde rýchlo, všetko dlho trvá. Doprava, vybavovačky, stretnutia, plánovanie. Tu sa nikto nikam neponáhľa. Pracovať na úradoch sa začne okolo deviatej, potom je čas na kávu, potom je čas na obed, okolo jednej sa idú všetci modliť do mešity a potom je už vlastne koniec pracovného dňa. Je to zrejme spôsobené aj kvalitou života, keď ľudia aj chcú alebo by chceli, no často nemôžu. Nie je nič výnimočné, ak vypadne prúd, často sa stáva, že je preťažená telefónna sieť. Ako mi ale povedal jeden z úradníkov: „Čo chceš, This is Africa...“ Ďalším špecifikom je, že čo jednu hodinu platí, druhú hodinu už neplatí. Vplyvom ďalších okolností, prekážok alebo proste len vplyvom zmeny nálady vášho partnera v rozhovore. A tak, pokiaľ sa niečo už skutočne nestalo, alebo pokiaľ niečo nemáte skutočne v rukách, nikdy s tým vopred nerátajte. To sa týka dohodnutých schôdzok, výletov alebo obchodovania.

How much is your last, last, last price?

Povedzme si teda zopár príkladov, v čom je africký svet iný ako ten náš. Gambijskou špecialitou pri predávaní alebo nakupovaní je aj otázka: „Koľko je tvoja prvá cena?“ Po tejto otázke nasleduje: „Koľko je tvoja posledná cena?“ Ešte to však zďaleka nekončí, nasleduje otázka: „How much is your last, last, last price?“. Prekladať zrejme netreba. Keď im poviete svoju naozaj poslednú, poslednú cenu, Gambijčan vám navrhne zhruba polovicu. Pouvažujete, mávnete rukou a poviete si – dobre, pričom myslíte, že všetko už skončilo? Omyl! Odpoveďou bude, že si to ide premyslieť a už ho viac neuvidíte alebo ak áno, dozviete sa, že cena je hrozne vysoká a on vlastne vôbec nemá peniaze. Ale aspoň zabil čas a trošku podebatoval s cudzincom...

Beloch je stelesnením bohatstva

Pokračujem ďalej... Ak vystúpite z auta, taxíku, autobusu, izby alebo hotela, či lietadla, a máte dojem, že ste sám, omyl, hneď je niekto pri vás. Ak sa prechádzate ulicami, je to o to viac výraznejšie. Každý beloch bez rozdielu je totiž stelesnením bohatstva. Je pritom jedno, či ide o Američana, Francúza alebo Slováka. Beloch ako beloch. Každý sa vás však spýta, odkiaľ ste. Keď bolo odpoveďou, že zo Slovenska, každý sa vždy zatváril veľmi nadšene a chápavo. Tak som si myslel, že azda poznajú nejakého nášho futbalistu. Väčšinou však vždy nasledovala po chvíľke aj ďalšia otázka, či je Slovensko v Amerike... Ďalším veľmi obľúbeným spôsobom ako nadväzovať rozhovor je veľmi jednoduchý. Zrazu na vás začne niekto na ulici kričať. Dosť často má dotyčný chlapík na hlave čiapku alebo slnečné okuliare. Mimoriadne priateľsky vám podá ruku ako starému známemu, a keď sa tvárite prekvapene, povie vám, že to je predsa on, záhradník vo vašom hoteli. A pritom si dá dole čiapku a aj okuliare. Akosi intuitívne sa od každého belocha očakáva, že samozrejme povie: „Áno, už si spomínam. Presne tak, ty si náš záhradník“. No a potom už nasleduje klasický postup, rozhovor, zahmlievanie, pozvanie na obed, ktoré zaplatíte vy, alebo požičanie väčšej či menšej sumy, samozrejme od vás. Pochopiteľne, dotyčný nie je žiaden záhradník. Len ráta s tým, že černosi sú všetci rovnakí a turisti si nikdy nepamätajú, kto ako vyzerá. Zopár chlapíkov skúšalo tento trik aj na mňa, no môj hotel nemal záhradu.

Černosi sú celkovo veľmi šikovní a bystrí. Stále niečo od vás pýtajú. Aj dievčina pri pláži sa spýtala, čo jej môžem darovať. Mal som dobrú náladu, tak som jej dal tričko pod podmienkou, že ju môžem odfotiť. Pristala. Tak som ju odfotil. Vzápätí pribehol jej kamarát s tým, že jej mám zaplatiť zato, že som ju fotil. Vysvetlil som mu, že odmenou bolo tričko. On nato, že mám teda zaplatiť ešte viac, pretože som ju vyfotil v mojom tričku a robil som si tak reklamu. Poslal som ho hája, no dosť dlho to trvalo. Myslím, že dievčina o ničom nevedela, no on sa však snažil využiť situáciu. To je tu úplne bežné, že každý sa mieša do všetkého a zo všetkého sa snaží vyťažiť. Treba tak byť stále mimoriadne opatrný a dávať pozor hlavne na vreckárov. V priamom prenose som videl, ako okradli v obchode Holanďanov. Teda presnejšie, videl som, keď to turisti zistili. Samozrejme, niečo podobné sa stalo aj mne, no našťastie som to včas zistil. Ruku „šmátralku“ som vo svojej vrecku našťastie zacítil, no jej majiteľa sa mi zohnať nepodarilo. Síce som sa v momente otočil, no v dave sa vôbec nadalo identifikovať, komu ruka patrila. Každý sa tváril absolútne nezainteresovane a nikto si ma nevšímal. No dodnes mám pocit, že všetko to bola len kulisa a všetci vedeli o čo ide. Hoci na druhej strane, rozhodne nemožno hádzať všetkých do jedného vreca. To určite nie! Jedného kamaráta sa tiež pokúsili okradnúť. Teda presnejšie, nepokúsili, ale ho aj okradli. V dave detí a dospelých. Kamarát len zrazu videl, ako jeden chlap začal fackať druhého chlapa. Na prvý pohľad to vyzeralo ako miestny konflikt. Aké však bolo prekvapenie, keď mu zrazu muž, ktorý fackal, podal kapsičku so všetkými dokladmi a peniazmi. Tá bola pôvodne vo vrecku nohavíc – kapsáčov, odkiaľ mu ju šikovný vreckár vytiahol. Tento čin však neunikol pozornému pohľadu ďalšieho miestneho, ktorý našťastie zakročil. Bez nároku na odmenu. Aj týmto sa opäť potvrdilo, že všade žijú ľudia dobrí aj zlí a rozhodne netreba hádzať všetkých do jedného vreca. Pri návšteve tejto časti sveta si ale rozhodne treba dávať pozor na svoje osobné veci a je nutná veľká opatrnosť. Chudoba je naozaj zlým radcom do života a majetok turistov je často veľkým lákadlom.

Na pivo pre „priateľov“ je dobré vždy mať odložené...

Na druhej strane, ak sa objektívne zamyslíme a vžijeme do kože domácich, nemožno im až tak veľa vyčítať. Žijú v chudobných podmienkach, pričom turisti sú často jediným spôsobom ich obživy. A akosi automaticky sa ráta s tým, že ak sa vyberiete do Afriky, do ich domoviny, tak tým pristanete na spôsob ich hry. Jednoducho sa tu počíta s tým, že každý beloch sa niekoho ujme a bude ho počas dovolenky sponzorovať. Na oplátku za to dostanú turisti informácie z prvej ruky o krajine, majú postarané o zábavu, o sprievodcu a nosiča batožiny, či rôzne iné drobné služby. A väčšina turistov s tým aj ráta. Samozrejme je iná vec, ak do krajiny cestuje ako individuálny cestovateľ a dobrodruh. Tým pádom nevyhľadáva podobné divadielka. To však domáci nechápu. Jednoducho, na pivo alebo jedlo pre „priateľov“ by ste mali vždy mať...