Do Mauritánie som sa vybral už po druhýkrát. A opäť to bolo v rámci automobilovej rallye Budapest – Bamako 2014, počas ktorej sme sa autom dostali zo Slovenska až do západoafrickej Gambie. V našom rozprávaní však zostaňme v Mauritánii, krajine, ktorá je na Slovensku prakticky úplne neznáma.
Niet sa čomu čudovať, veď rozvinutý cestovný ruch v Mauritánii prakticky ešte neexistuje. Aspoň mne to tak nepripadalo. Prečo? Je to zrejme následok viacerých faktorov. Mauritániu ovládli v roku 1814 Francúzi a od roku 1904 bola francúzskou kolóniou, čo je tu cítiť dodnes. Prakticky jediným európskym jazykom, ktorým sa tu možno dohovoriť je francúzština, ktorá je popri arabčine oficiálnym jazykom. Tým pádom je tu dosť výrazný komunikačný problém, nakoľko pre nás najbežnejšou angličtinou prerazíte skutočne len zriedka. Našťastie sa dorozumiem aj tzv. posunkovou rečou, čiže rukami - nohami. A na počudovanie, čím ďalej od Európy, tým viac sú ľudia ochotní komunikovať aj takouto pradávnou formou z čias, keď neexistoval žiaden medzinárodný jazyk. Hoci na druhej strane nám zopár policajtov nezabudlo pri cestnej kontrole pripomenúť, že keď cestujeme po Mauritánii, máme sa učiť po francúzsky. Stalo sa tak vo chvíli, keď ich už omrzela niekoľko minútová hra nato, že nevedia ani slovo anglicky a od nás žiadali, aby sme s nimi začali v momente komunikovať po francúzsky. Na podobné situácie som už bol dobre psychicky pripravený a tak som len pokorne sedel, priblblo sa usmieval a dokola opakoval: „I dont speak french“. Bola len otázka času, kedy ich to prestane baviť a oni začnú po anglicky. Veď koniec koncov, oplatilo sa im to, vždy od nás dostali nejakú tu vymyslenú pokutu alebo darček...
Streľba na prezidenta
Pozitívnemu obrazu vo svete nepridajú ani informácie na webe, kde sa o Mauritánii možno dočítať také veci, že otroctvo tu bol zrušené iba v roku 1981. A celkovo - ak by som sa mal spoliehať na niektoré informácie z internetu, ani sem od strachu nevyrazím. Ale z týchto šumov možno vytušiť, že v minulosti tu bola nestabilná politická a tým pádom aj bezpečnostná situácia, ktorá sa v podstate môže hocikedy zmeniť. Krajina si vo svetových médiách neurobila dobrú reklamu ani príhodou, keď v októbri roku 2012 postrelila vojenská hliadka vlastného prezidenta Muhammada uld Abdal Azíza. Stalo sa tak omylom. Na jeho auto spustili paľbu vojaci neďaleko od hlavného mesta. Nespoznali prezidentskú kolónu, ktorá vzbudila podozrenie, neprimerane rýchlou jazdou. Tak mi napadlo, keby sa tí vojaci preniesli ku nám, ako by to asi v podobnej situácii dopadlo s našim prezidentom...
Aj my sme mali rok dozadu, počas ročníka 2013 podstatne sťaženú situáciu z hľadiska bezpečnosti. V susednom Mali prebiehali boje ozbrojených povstalcov s armádou a skupiny rebelov prekročili hranice Mauritánie. Schovali sa v neprehľadných oblastiach púšte. Predstavte si nekonečných, približne 400 000 štvorcových kilometrov piesočných dún a kamenistej púšte. To je ako hľadať ihlu v kope sena. Navyše v celej krajine žije len približne 3,4 milióna ľudí, čo je veľmi riedke osídlenie. V prípade problémov je tak pomoc v nedohľadne a množstvo ľudí tu už zmizlo v púštnych oblastiach bez akejkoľvek záchytnej stopy. Na hranici medzi Marokom a Mauritániou sme tak čakali niekoľko hodín v napätí, či nás vôbec vpustia do krajiny. Nakoniec sme sa do Mauritánie dostali, no prakticky skoro po celý čas presunu sme boli pod dohľadom armády. Ani takéto udalosti na dobrej povesti krajine veľmi nepridajú. Hoci z vlastných skúseností musím povedať, že ani teraz, ani rok dozadu, som nemal pocit žiadneho nebezpečenstva. Takéto informácie treba brať čiastočne s rezervou, no pozor si skôr treba dať na rôznych špekulantov. Tí sa od vás snažia vymámiť peniaze za rôznu pomoc, sprostredkovanie, pri výmene peňazí a samozrejme na vreckárov. V takýchto prípadoch treba mať oči skutočne na stopkách, ale to je rovnaké asi všade na svete. Tu je hlavný rozdiel v tom, že na Európanoch je už z diaľky vidno, že sú turisti a ak ešte nevedia po francúzsky, stávajú sa častým terčom rôznych špekulácii.
Do Atlantiku snáď iba s neoprénom
V krajine som si však nevšimol žiadne turistické centrá. Pritom nemožno povedať, že Mauritánia by nebola pekná alebo zaujímavá. To určite nie. Mne ako fanúšikovi hôr pripadala trošku stereotypná a smutná. Nezažijete tu sviežu vôňu hôr, ani zvuk horského potoka. Na druhej strane ale taký západ slnka nad Saharou má tiež svoje čaro. Takže pre milovníkov drsných, no zároveň malebných púštnych oblastí je Mauritánia zemou zasľúbenou. Rovnako aj pre milovníkov offroadu na terénnych autách. Stretli sme viacero perfektne upravených džípov, ktoré smerovali za dobrodružstvom práve do ťažko prístupných oblastí Mauritánie. Veľmi pekné je aj pobrežie, ktoré je prakticky úplne nedotknuté a nezastavané. Široké piesočnaté pláže bičujú vlny Atlantického oceánu. Má to ale jeden problém. Voda je tak studená, že hoci vonku je skoro 40 stupňov, len ťažko tu možno vydržať dlhšie ako niekoľko minút. Pomohol by hádam iba neoprén. Navyše vlny sú vysoké, čo sťažuje pobyt v mori.
Alkohol tu nikde nedostať
Po alkohole a zábavných podnikoch tu nikde nieto ani stopy. Mauritánia je totiž prísne moslimská krajina. Do Mauritánskej islamskej republiky priniesli islam berberi už niekedy v 10. storočí. A silný vplyv islamu tu je, aspoň pre cudzinca, cítiť na každom kroku. Muži sú často s turbanom a v tradičnom oblečení zo širokých farebných šiat. Ženy so šatkou na hlave a tiež zahalené. Netreba zrejme ani zdôrazňovať, že ak by ste si ich chceli odfotiť, je to veľký problém. Ale aj tu treba brať na zreteľ kontrasty. Približne 3,4 milióna Mauritáncov tvoria na jednej strane obyvatelia berberského pôvodu a na strane druhej čierni afričania, predovšetkým tzv. Pulaari. Pokiaľ arabskí obyvatelia chodia pomerne zahalení a v tradičnom voľnom a vzdušnom oblečení väčšinou bielej alebo belasej farby, černosi berú zrejme náboženstvo oveľa liberálnejšie. Černošské ženy nie sú zahalené, no majú sa sebe svoje typické pestrofarebné a veľmi nápadné oblečenie. To svojou malebnosťou púta pozornosť už do diaľky a ak ich chcete odfotiť a trošku predtým s nimi „poklábosíte“ alebo im darujete drobnosť, fotia sa celkom radi.
Vráťme sa ešte na slovíčko k prírode. Práve pri pobreží sa zhruba na polceste medzi hlavným mestom Nouakchott a mestom Nouadhibou rozkladá na púštnom atlantickom pobreží Parc National du Banc d'Arguin. Park je aj na zozname UNESCO, pričom ide o jednu z najväčších rezervácii vtákov na svete. Aby ste si to však užili, je treba tu zostať aspoň na dva dni. Aj na úplnom juhu krajiny pri hranici so Senegalom neďaleko senegalského mesta Saint Louis je Diawling National Park, cez ktorý krížom vedie nespevnená cesta na hraničný prechod do Diama. Tento prechod je malý prechod v púšti a používajú ho v drvivej väčšine iba domáci, nakoľko je bokom od hlavných ciest. Vstupné do samotného parku je 10 Euro. Pri slove národný park v tejto subsaharskej oblasti si však nemožno predstaviť nejakú vizuálnu nádheru ako pri známych svetových parkoch. Ide skôr o miestne špecifiká najmä z pohľadu zvieracej ríše, fauny, či flóry, ktoré mňa osobne veľmi neohúrili.
Vráťme sa však k ľuďom a dojmom z krajiny. Rok dozadu sme na hranici čakali dlhé hodiny a pri kontrole dokladov si colníci zapisovali naše údaje perom do zošita. A každý z nich si vypýtal darček, čo bolo najčastejšie pero. Tento rok však už údaje zapisovali colníci do počítačov, dokonca si aj brali elektronické odtlačky našich prstov. Ťažko povedať, čo s nimi potom robili, pretože neverím, že majú centrálne prepojenú databázu. Dôležité je však to, že globalizácia postúpila aj to tejto časti sveta. Upútala ma aj grafická symbolika na stene, kde bola na obraze prečiarknutá ruka, v ktorej bola bankovka. A pod ňou znaky v arabčine. Nebolo ťažké sa dovtípiť, že išlo o upozornenie, tu sa neberú alebo možno lepšie povedané, nemajú dávať úplatky. Pôsobilo to úsmevne. Mám dojem, že bez úplatkov, hoci len drobných, by ste sa tu nepohli ani o meter. Nanešťastie bolo na hranici prísne zakázané fotiť a riskovať zabavenie fotoaparátu nechcel nikto. Čiže tento originálny obrázok si už môžem uchovať iba vo svojej pamäti a na fotke v telefóne, ktorá však nedosahuje tlačovú kvalitu...
Nouakchott, jedno z najmladších hlavných miest sveta
Počas celého pobytu sme v riedko osídlenej krajine navštívili prakticky iba dve mestá. A to Nouadhibou, ktoré je od hranice približne 80 kilometrov. Hoci bola všade vôkol púštna krajina, do Nouadhibou viedla úzka, no nová asfaltka. Rovnako pomerne nová asfaltka viedla neskôr aj do druhého - hlavného mesta Nouakchott. Nutné poznamenať, že tenký pás asfaltu pôsobil v tomto drsnom púštnom prostredí priam zázračne. V samotnom Nouadhibou nebolo vôbec nič zaujímavé, iba som mal pocit, že som sa vrátil do čias stredovekých filmov z Orientu. Ak by na ceste neboli autá, nič výrazné by mi tento dojem nekazilo. Všade plno ľudí, na cestách kozy, ošarpané prízemné stavby. Necítili sme sa tu príjemne.
Našťastie sme sa hneď druhý deň vybrali do hlavného mesta Nouakchott. Nemožno povedať, žeby Nouakchott bolo pekné mesto. No musím skonštatovať, že má svoju atmosféru a navyše, za ten rok čo som tu nebol mi pripadalo akési čistejšie, príjemnejšie. Vzniklo tu zopár nových európskych reštaurácii, dostavali budovy, ktoré boli rok dozadu ešte iba betónové torzá. Vtedy som si po prvý krát naplno uvedomil, čo vlastne myslia Senegalci tvrdením, že v Mauritánii sú peniaze. Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá a celkovo Mauritánia je stále chudobná krajina, v Nouakchotte je cítiť bohatstvo. Popri starých autách v totálne dezolátnom stave tu jazdí čoraz viac moderných tereňákov a dá sa vytušiť, že tu žije ekonomicky silná vrchná vrstva. Je to spôsobené zrejme aj tým, že okolo roku 2001 boli pri pobreží objavené náleziská ropy, v ktorých je budúcnosť krajiny. Pri stabilnej politickej situácii tu možno predpokladať ekonomický rozvoj. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť momentky, keď idete vyprahnutou púšťou, míňate berberský stan, vedľa ktorého pobehuje stádo kôz a z druhej strany je zaparkovaný Mercedes. V Mauritánii celkom bežný pohľad... Celkovo však Nouakchott naďalej budil dojem – mesto púšte. Tu treba poznamenať, že ide o jedno z najmladších hlavným miest sveta. Bolo založené v púšti len v roku 1960, ako reakcia na vyhlásenie nezávislosti od Francúzska. A podľa toho to aj vyzerá, v meste nie sú žiadne historické pamiatky a mňa osobne najviac zaujal priamo na pláži mimoriadne farebný rybí trh.
S Nouakchottu sme našim autíčkom pokračovali južným smerom na Senegal cez hraničný prechod Rosso, k rovnomennej rieke Senegal. Tu sa na nás ešte na mauritánskej strane vrhlo množstvo "supov" (rozumej špekulantov) a snažili sa nás obrať na všetkých možných poplatkoch. Nedalo sa tomu vyhnúť, tak sme boli o zopár Euro ľahší. To je však už iné rozprávanie, ku ktorému sa dostaneme niekedy nabudúce...
