Týždňové cestovanie po Maroku, čo všetko možno stihnúť?

Maroko som chcela navštíviť už veľmi dlho. Malo byť mojim prvým dotykom s „čiernym” kontinentom i Arabským svetom. Veľa som si o ňom čítavala, ale nikdy som ho nezačala reálne plánovať. Potom to však prišlo. V jedno pekne marcové popoludnie mi na Facebook-u vyskočil nápis „Neváhaj a poď s nami do Maroka!”. Náhoda? Znamenie? Vzala som to teda osobne a po dvoch správach chalanom-organizátorom z Dobrodruh.sk, som na druhý deň kupovala letenku. Bez otázok, bez zbytočného premýšľania. Len tak. Niekedy jednoducho cítite, že toto je ono, že toto bude stáť za to a idete do toho.

A tak prišiel deň D. Ja plus ďalších 14 ľudí z rôznych kútov Slovenska sme sa vybrali na 8 dní do Maroka. Vyšľapať prvú štvortisícovku v živote, zatancovať si s Berbermi v púšti, spoznať miestnu kultúru, porozprávať sa s tamojšími ľuďmi o ich každodennom živote, jednoducho zažiť to „iné”, čo nás na cestovaní najviac priťahuje a fascinuje.

marakes

Naša 8-dňová jazda začala v Marakéši

Najzaujímavejšou návštevou bol miestny trh a námestie Jemma el-Fnaa, na ktorom človek mohol kúpiť ozaj všetko od „čo dom dal” cez „značkové” okuliare či hodinky Gucci až po rôzne umelecké diela. Najviac ma zaujal podriemkavajúci pán, ktorý predával 3 asi 30 ročné mixéry. Také tie, ktoré dostávali naše mami ako svadobný dar. O kúsok ďalej nás zastavil ďalší predavač či skôr dohadzovač. Opýtal sa nás, či chceme vidieť festival farieb. Znelo to super a tak sme sa všetci vybrali kľukatými uličkami za ním. Zastavili sme až pri schodoch, nad ktorými viseli akési lana či šnúry v rôznych farbách. A to bolo ono – festival farieb! Celkom nás to pobavilo. Miestni predavači na trhoch sú ozaj podnikavci a turistov sa snažia zlákať na všetko možné. Ktovie, či čakal, že si nejaké kúpime. A čo prichádza po zotmení? Zrazu akoby lusknutím prstov zmení sa námestie na obrovské pulzujúce „mravenisko“. Zovšadiaľ bolo počuť hudbu, vidieť „zaklínačov“ hadov či šikovných tanečníkov ale napríklad aj 70 ročného dedka hrajúceho na husle. Hral asi 7 sekúnd s následnou 10 sekundovou prestávkou. Znelo to ako škrípajúce pánty na dverách, ktoré vám trhajú bubienky v ušiach, ale aj napriek tomu dokonale zapadol do úžasnej spleti zvukov, kriku, blikajúcich svetiel a stoviek ľudí, ktorí zaplnili cele námestie v centre Marakéša a vytvorili tak jeho neopakovateľnú atmosféru.

marakes

Imlil, východiskový bod na Jebel Toubkal

Z Marakéša nás nasledujúce ráno po sladkých raňajkách a presladenom čaji (k šálke čaju sme raz dostali doslova kváder cukru) vyzdvihol mikrobus, ktorým sme sa mali presunúť do mestečka Imlil – vstupného miesta pre všetkých turistov túžiacich po zdolaní najvyššieho vrchu pohoria Atlas i celej Severnej Afriky – Jebel Toubkal (4,167 m. n. m.). Vrchu, na ktorý nikdy nezabudnem.

Po príchode do mestečka Imlil nás čakalo zjednávanie ceny s miestnymi nosičmi. Keďže sme si chceli výstup hlavne užiť a nezaťažovať sa batožinou, nosiči a ich mulice boli vítanými spoločníkmi. Výstup k chate Mouflons, ktorá sa nachádza v približne 3,200 m. n. m., nám trval niekoľko hodín. Trasa je to pomerne jednoduchá pričom oddýchnuť si, najesť sa a doplniť energiu pomarančovým džúsom je možné v niekoľkých malých prístreškoch, ktoré cestu nahor lemujú.

K chate sme sa dostali ešte pred západom slnka. Tí šťastnejší resp. rýchlejší sme si užili teplú sprchu, ostatní otužovali. Večera začala spustením elektriny, pretože tá tu funguje len pár hodín v rámci dňa. Tento moment sme prijali obrovským potleskom akoby do miestnosti vstúpil minimálne Marocký kráľ. Podával sa „tadžin” – národná špecialita a jedlo, ktoré nás sprevádzalo celým pobytom. Prvých pár dní sme si ho vychutnávali, no posledné dni nám liezol už aj očnými jamkami.

cesta na jebel toubkal

Zrazu dvoch našich chalanov napadlo, že by sme mohli skúsiť nočný výstup na vrchol a užiť si tak východ slnka. Šialenci! Pomyslela som si. Jasne, že ma zlomili a šla som tiež! A nielen ja. Nechali sme sa zlomiť tri. Hrdinky, ktoré nevedeli, čo ich čaká.

Ranný výstup na Jebel Toubkal

2:15 ráno budíček. V prvom okamihu som si vynadala za tento „úžasný” nápad. No o pár minút už stojíme nastúpení pred chatou a v úplnej tme za sprievodu tisícov hviezd na oblohe a s čelovkami na hlavách sa vydávame nahor. Šplhať sa skalami, občasnými poslednými fľakmi snehu a vnímať len hučanie nepríjemného vetra okolo, vyvoláva neuveriteľnú atmosféru. Prvá hodina a pol bola trápením pre všetkých. Abdul – náš sprievodca – nás neustále poháňal pokrikom „Jala jala”. 

Chvíľami som ho túžila zhodiť do snehu, ale bola to predsa jeho práca. Cesta za slnkom sa po takmer troch hodinách blížila k záveru. Tesne pod vrcholom som už len lapala po dychu, tempo bolo dosť rýchle a vzduch redol. Že som vyhrala boj s hlavou, som si prvýkrát uvedomila asi 200 metrov pod vrcholom. Do očí sa mi tlačili slzy, veď som prekonala samu seba. Odmena v podobe výhľadu na okolie bola úžasná. 5 minút na fotky a rýchlo dole, veď predsa „jala jala”.

jebel toubkal

K chate sme zišli ešte pred raňajkami, odprevadili sme zvyšok našej skupiny, ktorý práve vyrážal nahor a užívali si zaslúžený oddych. Ďalšiu noc sme strávili opäť na chate a ráno sa pobrali späť do Marakéša, kde nás čakal zaslúžený oddych pri bazéne a príprava na výlet na Saharu.

Filmové štúdia v Ouarzazate

Okrem prestávky na obed a kávičku, sme sa zastavili aj vo filmových štúdiách v Ouarzazate. Miesto, ktoré by možno ani nebolo tak výnimočne, keby sme nemali zábavného sprievodcu, ktorý z prehliadky dokázal urobiť hotové predstavenie. Prestávka to bola príjemná, ale ja som už hlavou bola aj tak niekde v púšti.
Po celodennej ceste sme konečne dorazili k nášmu cieľu – oblasť Merzouga.

Ak chcete s nami aj vy vyraziť do Maroka na tento výlet a nájsť si nových kamarátov, tu je program: Poďte s nami do Maroka na Jebel Toubkal, do Marakéša a skúsiť sandboarding.

Merzouga, mesto na okraji púšte

Nasadám na Gizelku – tak som nazvala svoju ťavu. Najprv sa postaví na zadné a už myslím na to, ako sa neudržím a zaryjem hlavou do piesku ako pštros z rozprávky. Smejúci sa sprievodca či „vodič” našich tiav ma našťastie zachytil. Cesta púšťou mala trvať 1,5 hodiny. Napokon to boli 2,5 hodiny. Pred pár dňami vietor zmenil duny a tak musíme hľadať novú cestu. Jazdu si užívam. To ticho okolo je neuveriteľné. Chvíľami mám pocit, že ma z neho bolia uši, no celý čas sa usmievam.

V tábore na nás čakajú veľké stany s posteľami. Ostala som prekvapená. Asi som čakala len nejaké deky a nad nimi plachty prehodené cez jednoduchú konštrukciu, akože stany. Po chvíli som si uvedomila, že na druhý deň nás čaká sandboarding a jazda na štvorkolkách, tak prečo vlastne čakám „sparťanské” podmienky na spánok?  Stany tvoria kruh, v strede ktorého je menší stan s toaletou. Splachuje sa vodou zo sudov. Keď sa voda minula, nemali sme na výber a chodili sme si vykopávať jamky do púšte. Občas vietor nejaký ten kúsok toaletného papiera odfúkol a preto bolo rozhodne bezpečnejšie vyhýbať sa náhodne poletujúcim papierikom.

sahara

Na večeru je opäť „tadžin”. Rozprávame sa s našimi berberskými sprievodcami o všetkom možnom. Hlavne jeden z nich nás baví svojim vtipným vystupovaním. Chvíľami sa cítim ako v sne. Sedíme za stolom na vrchole duny, večeriame, okolo nás je len piesok, ticho a opäť dokonalá nočná obloha. Myslím, že aj takto by mohol vyzerať raj.

Džabal Tubkál s dobrodruh.sk from Filip Pohronsky on Vimeo.

Sandboarding

Na druhý deň sme si vyskúšali spomínaný sandboarding, teda snowboarding na piesku. Najprv som to napálila do jediného trsu trávy, ktorý pod dunou rástol, ale každý ďalší pokus som sa zlepšovala (aspoň ja som si to myslela). Obedňajšie slnko nás zahnalo naspäť do tieňa, kde sme celý deň polihovali a čakali na príchod štvorkoliek. Ďalšie dve hodiny sme sa bláznili brázdením piesočných dún. Medzitým už na mňa z diaľky poškuľovala Gizelka – nadišiel čas na presun do ďalšieho tábora. Samozrejme „moja” Gizelka nebola tá istá, čo včera, ale po pár minútach márnej snahy rozpoznania správnej ťavy, som to vzdala a nasadla na prvú voľnú.

sandboarding

Druhý tábor bol o niečo väčší a okrem nás v ňom boli aj ďalší 4 turisti plus pár ďalších Berberov. Po večeri naši marockí kamaráti vytiahli bubny a začali hrať a spievať. Už som si myslela, že dokonalý moment dovolenky som zažila po výstupe na Jebel Toubkal, ale tento moment bol ešte o niečo magickejší. Moment, v ktorom sme všetci spolu spievali, tancovali, tlieskali, bavili sa a užívali si vzájomnú spoločnosť. A to nielen my turisti ale aj Maročania. Búrlivo tlieskali, keď sme vzali do rúk bubny a začali spievať „Kohútik Jarabí”. Čo na tom, že každý z nás bubnoval v úplne inom rytme. Verím, že hurónskym spevom sme hudbu prekričali.

Späť do Marakéša

Ráno sme opäť nasadli na ťavy, neskôr na mikrobus a vydali sa späť do Marakéša. Cestou sme sa zastavili v hlinenom mestečku Ait-Benhaddou zapísanom v zozname svetových pamiatok UNESCO, v ktorom sa natáčal okrem iného aj film Gladiátor. Pozoruhodne červené hlinené múry tu lemujú úzke schodištia smerujúce na vrchol kopca, z ktorého je krásny výhľad na okolie. Zrazu sa z neďalekej moslimskej mešity ozval hlas muezína, ktorý zvolával na popoludňajšiu modlitbu a zároveň dodal celej prehliadke neopakovateľnú atmosféru.

Ait Benhaddou

Celý výlet sme zavŕšili v Marakéši v hoteli s bazénom, ktorý bol po dvoch dňoch v horúcej púšti na nezaplatenie. Plný zážitkov a spomienok sme zamierili na letisko a na let späť do Viedne. Batožina sa síce rozhodla meškať, ale to nikomu z nás nevadilo, veď prať môžeme aj neskôr.

Myslím, že Maroko má rozhodne čo ponúknuť všetkým turistom. Vysoké hory, fascinujúcu púšť, mestečká s bazármi i kultúru. Krajina by však nebola zaujímavá, keby ju nedotvárali životy veľkých malých ľudí. Mestá nám ponúkli rôznu zmes dobroty, ale aj vypočítavosti. Na druhej strane vidiek a dedinky boli plné krásnych a zvedavých osobností, ktoré nám vždy pomohli, darovali úsmev, uvarili čaj. Boli vďační, ľudskí a aj napriek jazykovej bariére sme sa dokázali s nimi dorozumieť. Čerešničkou na torte tohto môjho výletu bola aj skupina ľudí zo Slovenska, s ktorými som toto všetko prežívala. Bez akéhokoľvek zveličovania musím povedať, že takúto zohratú partiu, aká sa z nás počas výletu stala, som nečakala ani v tých najpozitívnejších predstavách.

Ďakujem Maroku a Dobrodruh.sk za krásny týždňový úlet z každodenného života a za nezabudnuteľné zážitky na celý život.

maroko

Čítajte ďalej

Měl jsem to štěstí se vydat na 11ti denní plavbu na kontinent Antarktida v prosinci 2009. Poslední kontinent, který je uchován ve své panenské čistotě bez zásahů civilizace a je domovem největšího...
 
Nedávno som mal cestu cez Poprad. Navštívil som zopár známych, zaujalo ma živé námestie sv. Egídia. Potuloval som sa pomedzi ľuďmi, počúval ruch a hudbu z talianskeho festivalu a ...
 
Sýria
V turistických príručkách, časopisoch, a na rozličných cestovateľských portáloch je Orient, čiže aj Sýria veľmi populárnou, sľubnou a lákavou témou. Čo však ostáva v pozadí, je...
 
Turisti sa sem veľmi nehrnú a Salvador je pravdepodobne najmenej navštevovanou krajinou Strednej Ameriky. Prímorské letovisko La Libertad je v cestovateľských sprievodcoch označované ako obľúbené...
 
59 zjazdoviek v 4 lyžiarskych oblastiach doliny Stubaital sú iba prvým prísľubom toho, čo tento región ponúka skúseným lyžiarom. Milovníci voľného lyžovania hľadajú dobrodružstvo pomimo zjazdovky –...
 

GPS poloha

Diskusia