Vyše 17 000 kilometrov na bicykloch z Anglicka do Južnej Afriky

Ahojte! Volám sa Maja a s mojim priatelom Petom sme sa v júli minulého roka vybrali na cestu bicyklom z Anglicka do Južnej Afriky. Po takmer 6 mesiacoch a viac než 10 000 kilometroch pedálujeme fascinujúcim africkym kontinentom a ešte stále nás to baví! Toto je môj najnovší príspevok o našich  potulkách zo Sudánu.

Zdalo sa, že na lodi z egyptského Aswanu do Wadi Halfa v Sudáne sme strávili večnosť. V skutočnosti to bolo niečo cez 24 hodín, z toho sme sa plavili cez jazero Nasser (najväčšie umelo vytvorené na svete) okolo 18 hodín, zvyšok času strávili Afričania chaotickým nakladaním batožiny rôznych tvarov a veľkostí na loď hlava-nehlava. Po vyplnení niekoľkých oficiálnych tlačív, ktorých obsah nám nebol celkom jasný, keďže bolo všetko v arabčine, sme konečne s pomocou mnohých párov rúk vytiahli naše bicykle na pevninu. Ocitli sme sa v malom mestečku Wadi Halfa, kde nebolo skoro nič, ale aj tak sme tam strávili dobré 2 hodiny kvôli povinnej registrácii na polícii. Sudánski úradníci nás posielali z jednej budovy do druhej a naspäť, znudene si podávali naše pasy, pomaly vypisovali tlačivá a nakoniec so širokým úsmevom nalepili do pasu nezrozumiteľnú nálepku. Zásobili sme sa vodou a potravinami a pustili sa bicyklovať cez nemilosrdnú púšť. Už po pár kilometroch pred nami zastavilo auto a vynorili sa odtiaľ usmiati Sudánci, podávajúc nám tašky s ovocím a sladkosťami. Toto milé prekvapenie nebolo zriedkavým javom v Sudáne. Ľudia nám často ponúkali vodu, čaj, jedlo či strechu nad hlavou. Sudánci sú štedrý národ a sú na to patrične hrdí. Aj v tých najchudobnejších krajoch nám chceli čosi podarovať a podeliť sa o to málo čo majú (napríklad za hrsť sušených datlí). Vždy keď sme dar prijali sa ich tváre rozžiarili šťastím a nikdy nežiadali nič späť. V Sudáne sme cítili dobro a ľudskosť.

Púšť sa rozliehala do obrovskej diaľky a na dlhých úsekoch nebolo ani znaku po ľudských obydliach. Vodu sme čerpali z obrovských hlinených džbánov, ktoré sa sem-tam ocitli v prístreškoch pri ceste. Poctivo sme ju filtrovali, až pokým sa náš filter nezlomil, ale s pomocou improvizácie a niekoľkých gumičiek do vlasov sa nám ho podarilo sfunkčniť. Keď sa objavili jednoduché obydlia hneď sme utekali do miestneho kiosku a snažili sa vybrať to najlepšie z veľmi obmedzenej ponuky (ako miestny chlieb podobný indickému naanu, natierateľný syr, cestoviny, obyčajné keksy a konzervy hrášku). Sudánci jedia skromne. Mali sme možnosť obedovať s miestnym učiteľom angličtiny a islamu, Mustafom, ktorý nás pozval k sebe domov. Najskôr nás však prekvapil sladkým čajom a suchármi, ktoré nám podstrčil do stanu skoro ráno. Strávili sme uňho celé dopoludnie, jedli a rozprávali o živote. Povedal, že hoci on má len jednu manželku (v Sudáne sú povolené štyri) verí, že raz bude dostatočne bohatý na to, aby si mohol dovoliť ďalšiu ženu. Nedokázal pochopiť Petov názor, že pre chlapa je jedna manželka viac než dosť :-)

Púšť sa zdala byť nekonečná, monotónna a ničím neprerušená. Cez deň bolo horúco, večer a skoro ráno mrazivo. Vietor našťastie silno fúkal zo severu a poháňal nás vpred. Piesok sa stal nepriateľom zakaždým, keď sme museli zijsť z cesty a tlačiť bicykle alebo sa schovať pred stanovaním. Pár dní nám piesok nepríjemne fúkal do tváre počas jazdy a sťažoval viditeľnosť. Po 4 dňoch som mala púšte plné zuby, a to doslova, lebo mi zakaždým pri jedení škrípal piesok medzi zubami. Zastali sme v meste Dongola a rozhodli sa stráviť noc v hoteli odporúčanom v sprievodcovi. Nikdy nezabudnem na to strašné miesto-privítala nás myš pobehujúca po recepcii, izba vyzerala ako cela so železnými posteľami a otrasne špinavými nikdy neopranými obliečkami, v kúpeľni bol len kohútik so studenou vodou a diera v zemi… Rozhodli sme sa, že hoci neosprchovaní, ale pozitívne naladení, radšej budeme opäť stanovať na divoko. Trvalo nám ďalších 5 dní, kým sme sa dostali do Chartúmu, hlavného mesta Sudánu. Bol predvečer Vianoc a my sme boli unavení, špinaví, hladní a pripravení na posteľ viac než kedykoľvek predtým.

Vianoce boli netradičné, lebo v Sudáne sa 99% populácie hlási k Moslimom a nikde nebolo ani znaku po vianočnej atmosfére. My sme si však užívali pohodlný hotel (náš vianočný darček), pozerali vianočné filmy, počúvali koledy a dopriali si chutné sýte jedlo namiesto tvrdnúceho chleba so syrom (aj keď to nebol kapor). Mali sme tiež možnosť stráviť nejaký čas v prekrásnom apartmáne s výhľadom na Níl u Nemky Gabriele. V Chartúme sme videli, kde sa spája Biely Níl (prameniaci v jazere Victoria v Ugande) a Modrý Níl (prameniaci v jazere Tana v Etiópii). Po pár dňoch oddychu sme včera ráno opustili toto mesto s etiópskymi vízami v pase. Nachádzame sa vo Wad Medani, menej než 400 km od Etiópskej hranice. Naše dobrodružstvo sa dostáva do jeho druhej polovice!