Aké je múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici

Opäť sme tu mali výročie SNP. Slovenského národného povstania. Tentokrát 70-te v poradí. Keby ste sa pred dobrými pár rokmi opýtali niekoho z mojich kamarátov (som ročník 1966), čo je na SNP najlepšie, prišla by rýchla odpoveď: cigánska pečienka a lacné pivo na Partizánskej lúke v Bratislave. 

Išlo o lokálne oslavy všeľudového charakteru tesne po povinnej jazde nudných príhovorov komunistických pohlárov. Potom prišiel aj ohňostroj. Lenže to nebolo SNP. To bola demagógia komunistov. Po roku 1989 celé SNP zrozpačitelo. Žiaľ, iba zrozpačitelo. Žiadne kritické zhodnotenie. Len priznanie, že tie svine fašisti nás dusili, že niektorí partizáni za tými nemecky hovoriacimi sviňami v krutostiach nezaostávali a... a vlastne nič. O Jankovi Giertlim už deti v školách nečítajú. Generál Golian ostal zabudnutý ako buržoázny vojak. Meno ako napríklad Kukorelly znie až tak rusky, že je lepšie ho nepripomínať (v skutočnosti má meno po talianskych predkoch). 

Napísať, že je to smutné, nevystihuje pravdu. Je to hlúpe! Viac ako hlúpe! O to hlúpejšie, že v totalitnom štáte, akým bol Slovenský štát, sa našlo pár tisíc chlapov, ktorí sa stali vojakmi s plným vedomím, že na tejto vojne nič nezarobia. Zomrieť mohli v každej minúte. Žiadni žoldnieri, žiadni vojaci z povolania, ľudia, ktorí chceli, aby vojna už skončila a Slovensko bolo slobodné. Česi vo veľkej miere odišli bojovať do zahraničia. Slováci bojovali doma. Historik Dušan Kováč vo svojej úvahe k SNP v týždenníku .týždeň napísal: Neviem, či sa nám podarí urobiť v historickom chaose Slovákov v dohľadnej dobe nejaký poriadok a nie som si istý, či je o taký poriadok naozajstný záujem. V každom prípade: Čím viac budeme o vedieť aj o SNP, tým skôr si to v hlavách urovnáme.

Toto rozprávanie nechce byť o SNP. Chce byť o tom, čo prišlo po ňom a na jeho počesť. O zaujímavej architektúre Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. O budove, ktorú pozná hádam každý Slovák.

Múzeum SNP v Banskej Bystrici

Predstavte si budovu so štvorcovým pôdorysom

Vo vnútri s átriom a v prízemnej časti s vonkajším stĺporadím. Približne tak vyzeral víťazný súťažný návrh Dušana Kuzmu na pamätník SNP v Banskej Bystrici z roku 1959. Tento návrh mal ďaleko k realizácii, o ktorej Tomáš Štrauss (spisovateľ a teoretik umenia, 1931 - 2013) neskôr napísal najreprezentatívnejšie dielo domácej symbolickej architektúry šesťdesiatych rokov. Zaujímavé je, že bystrická súťaž o nový typ architektúry bola ideologicky poňatá ako odpútanie sa od stalinistickej socialisticko-realistickej diktatúry. Dušan Kuzma (1927 - 2008) navrhol objekt, ktorý akceptoval klasické poňatie architektúry – dvojité stĺporadie, štvorcový tvar, ale aj túžbu po kreatívne poňatej tvorbe v podobe čistej hmoty bez ozdobníctva a archaizmov, nesenej práve na stĺpoch. Vyhodnotením súťaže sa všetko skončilo. Pražské najvyššie vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ) v tých rokoch zistilo, že má pochybnosti o význame SNP a angažovanosti svojich súdruhov na jeho priebehu. Pripomínanie tejto historickej udalosti sa stalo nevhodným. Stavať pomník na počesť SNP bolo viac ako nežiadúce.

Napriek tomu, že v roku 1960 komunisti v Československu vyhlásili, že po vzore Zväzu sovietskych socialistických republík sme aj na našom území dosiahli vyššiu formu ľudovodemokratického zriadenia a prijali sme nový názov republiky Československá socialistická, v spoločnosti sa niečo dialo. Dokonca aj v Ústrednom výbore KSČ sa objavili ľudia s progresívnejším myslením, takzvaní obrodní komunisti.

Expozícia múzea SNP v Banskej Bystrici

Dušan Kuzma v spolupráci s Antonom Cimmermannom dostal možnosť vyskúšať si odvážnejší prístup k realizácii významných štátnych budov v roku 1962. Spoločne zrealizovali strohú, kubicky poňatú budovu Matice slovenskej v Martine. Možno aj vďaka tomu pristúpil k radikálnej zmene projektu múzea, ktoré nakoniec dostalo "zelenú". Blížilo sa 25. výročie vypuknutia povstania a súdruhovia zistili, že by si ho mali primerane uctiť. Do vládneho špeciálu, lietadla ministerstva obrany si sadli spolu A. Dubček, J. Lenárt, M. Chudík (stranícki a vládni premianti Slovenskej socialistickej republiky) a architekt Kuzma. Na osobitnom zasadnutí ÚV KSČ si panely s výkresmi a modely  múzea prezrel sám Antonín Novotný (tretí a posledný robotnícky prezident – s najvyšším dosiahnutým vzdelaním, ktorým bola učňovská škola, známy tiež svojou hlbokou antipatiou voči Slovákom). Súdruh prezident dlhé roky presadzoval myšlienku múzea SNP v zámku vo Zvolene. Na veľké počudovanie všetkých prítomných a úľavu delegácie zo Slovenska nakoniec vyhlásil mně se to líbí. Ako hovorí Nový zákon consummatum est – dokonané je, týmito slovami dokonané bolo.

Kuzma a Jozef Jankovič

Kuzma spolu so sochárom Jozefom Jankovičom vytvorili rozčesnutú hmotu minimálne odsunutú na dve zrkadlové polovice. Abstraktná podoba objektu sa stala obsahom  mnohých naturalistických výkladov. Od puknutého srdca až po rozrezaný bochník chleba. Tie najbásnickejšie výklady významu tejto architektúry vznikli určite aj vďaka tomu, že komunisti vládli ešte ďalších 20 rokov.

Múzeum SNP v Banskej Bystrici

Rostislav Švácha (historik a teoretik umenia a architektúry) trochu stroho, ale veľmi výstižne skonštatoval, že múzeum majstrovsky využíva výrazové prostriedky Le Corbusierovho skulpturalizmu. Tým bolo povedané veľmi veľa. Ak nie všetko ... Kuzma osobne sa vyznal slovami mám rád tvorbu, v ktorej sa hmatateľne prelínajú sny technické so snami výtvarnými. Dá sa povedať, že sa mu to podarilo.

Rovnako sa podarilo zrealizovať samotný obsah muzeálnej expozície. Je zaujímavý pre každého návštevníka. Legendou medzi tými mladšími sú do stromov vrastené pušky, samopaly a mínometné granáty, ktoré boli v slovenských horách nájdené dávno po povstaní. Stále sa vedú diskusie o dobudovaní podzemných priestorov. Tie by mali poskytnúť úkryt bojovej technike, ktorá je inštalovaná v exteriéri. Podpisuje sa na nej počasie a občas aj kreatívni umelci. V roku 2011 na jednom z tankov T 34 pribudlo neuveriteľne veľa namaľovaných (alebo skôr narazítkovaných) ružových srdiečok. V roku 2014 sa zasa v múzeu prezentovala po prvýkrát mimo územia Ruska výstava pôvodných osobných vecí Adolfa Hitlera. Nie každý takéto kroky víta ústretovo. Výstavu z Hitlerovej pozostalosti niektoré krajiny Európy dokonca odmietli.

Pomník však priniesol aj trápenie zamestnancom múzea. Priestory projektované vo vnútri múzea nikdy neboli určené ako administratívno-prevádzkové. Nemajú okná a ventilácia počítala výhradne s návštevníkmi v múzeu a malým počtom pracovníkov obhospodarujúcich depozity. Do miestností, ktoré mali slúžiť ako sklady, dielne a laboratóriá sa nasťahoval úradnícky manažment múzea. Pre ľudí, ktorí tam pracujú je to ako "očistec" v priamom prenose. Denné svetlo sprostredkúvajú len svetlíky zo stropu (čistotu obvodových stien múzea nemali okná nikdy narušiť) a tak zamestnancom múzea neostáva nič iné, len pracovné dni doslova presedieť medzi štyrmi stenami.

Múzeum Slovenského národného povstania spolu s Milučkého Krematóriom v Bratislave predstavujú dva nezameniteľné míľniky slovenskej architektúry 60-tych rokov 20. storočia. Predstavujú obrovský progres oproti desaťročiu, ktoré im predchádzalo. Na malú chvíľu sa slovenská tvorba priblížila k svetovým trendom. V žiadnom prípade to však neznamená, že sa musí páčiť každému. Pre mňa osobne je studená, neosobná, hranatá, neuchopiteľná. Napriek tomu s pochopením kontextu, v ktorom vznikala a s trochou odosobnenia sa, môžeme na ňu pozerať s obdivom a úctou. Je skutočne fajn, že aj na Slovensku boli zrealizované takéto stavby.