Sama naprieč Južnou Amerikou

Profile picture for user Jozef Terem
Dobrodruh.sk
01. feb 2017
Milada Mili Konečná
+8
12
Milada Mili Konečná precestovala úplne sama za osem mesiacov sedem krajín Južnej Ameriky. Stretla pritom stovky užasných ľudí, spoznala čaro Karibiku, kolumbijske (aj peruánske) Machu Picchu, zažila dobrodružstvá v ekvádorskej Amazónii, skúsila sandboarding na peruánskom piesku, zápasila s nadmorskou výškou v Bolívii. O radostiach aj starostiach, ktoré sa sa jej prihodili takmer v každej krajine sme preto s Mili urobili rozhovor, ktorý bude podnetným najmä pre dievčíny, ktoré hľadajú odvahu vyraziť samotné do sveta.

Mili, začneme na prvý pohľad trochu klišé otázkou, čo ťa priviedlo k cestovaniu? 

Ťažko povedať. Zrejme rodina, priatelia, moja povaha... Keď som mala 10, rodičia ma prvýkrát poslali na dlhšie prázdniny ku krstnej do Grécka. Presnejšie na dva mesiace. Od 14 tich som sa zúčastňovala každoročných školských výletov do zahraničia. No a  rok 2012 bol asi prelomový, keď som si vybavila prácu v  detskom tábore v  USA a  následne odcestovala na môj Erasmus do Španielska. Vtedy sa to vo mne celé zlomilo a  cestovanie sa stalo mojou prioritou.  

Patríš medzi odvážne dievčiny, ktoré cestujú po svete samotné. Ako vníma tento fakt tvoje okolie? Či už na samotných cestách alebo rodina, kamaráti... 

Stretávam sa s  rôznymi názormi – od pozitívnych k  tým negatívnym. Pre niektorých je to nezodpovedné a  bláznivé, niektorí to vnímajú ako dobrodružné a  odvážne. No hlavne pre rodinu to bolo na začiatku ťažké. Mali a  stále majú o mňa strach, ale postupom času si na to moje cestovanie už zvykli. A  aj napriek tomu, že nie všetci ma chápu a  nevedia si vysvetliť, prečo už nechcem ostať na jednom mieste, usadiť sa a  založiť si rodinu, stále ma rešpektujú a  podporujú v  mojich názoroch na život. 

Keď si mala po prvýkrát vyraziť do sveta sama, čo ti  pred cestou vírilo v hlave, mal tam svoje miesto aj strach a opatrnosť? 

Určite áno. Vírila mi hlavou hlavne jedna vec. A  tým bol fakt, že som príliš spoločenská osoba, na to aby som cestovala sólo. Tak som si vravela, aké to teda bude. Nebudem sa cítiť opustená? Príliš sama? No verte mi, že všetky moje obavy opadli už po prvom týždni cestovania. Zistila som, a  po čase sa mi to len potvrdzovalo, že sólo cestovanie neznamená byť sám, a  že to nebezpečenstvo nečíha na každom rohu, ako som sa možno aj trošku  obávala. I keď si samozrejme treba stále dávať pozor. Stať sa môže hocičo no hlavne HOCIKDE. Aj doma pred Vašim barákom. 

Ak porovnáš svoje začiatky a súčasnosť, cítiš sa oveľa ostrielanejšia a odvážnejšia?

Verím, že áno. Počas cestovania som spravila mnoho chýb a  z  každej jednej sa snažím ponaučiť. Naučila som sa veriť mojim vnútorným inštinktom. Načúvať rady miestnych ľudí. Zjednávať aj nezjednávateľné. Cestovanie ma priučilo mnohým veciam, a  verím, že aj stále učiť bude. A aj vďaka cestovaniu sa cítim rozhodnejšia, smelšia, sebaistejšia.

 Vymenuj 5 naj dôvodov, prečo by mali dievčatá alebo ženy cestovať samotné a nemať obavy...  Určite sú nato všetky zvedavé :)

  • 1. Prekonať vlastný strach a  naučiť sa, že sólo cestovanie pre ženy nie je tak nebezpečné, ako sa o  ňom v  dnešných médiách píše.
  • 2. Príležitosť spoznať nielen kultúry iných krajín, no predovšetkým samú seba. Sólo cestovanie Vám dá príležitosť vstúpiť do Vášho sveta a  uvedomiť si, aká vlastne ste a  čo ozaj v  živote chcete.
  • 3. Sólo cestovanie Vám určite pomôže zvýšiť sebavedomie, čo Vám v  budúcnosti môže pomôcť nielen v  kariérnom živote, no taktiež aj v tom  osobnom.
  • 4. Keď cestujete sama, spoznávate kvantum báječných ľudí, od ktorých sa stále máte čo učiť. Ľudí, ktorí Vás dokážu v  mnohých aspektoch inšpirovať a  motivovať a  zmeniť Vaše zmýšľanie či životné priority. 
  • 5. V  neposlednom rade, nikdy neviete, kde natrafíte na lásku svojho života. Čo tak počas Vašej sólo cesty? :) 

A teraz vymenuj 5 najväčších chýb, ktorým by sa mala dievčina pri individuálnom cestovaní po svete vyhnúť širokým oblúkom... 

  • 1. V  prvom rade neodporúčam vyzývavé oblečenie či make-up. Predsa, sama žena na cestách má svoje riziká, a  tak nie je nutné dráždiť hada bosou nohou. Ja som sa snažila udržiavať „low profile“, čiže oblečenie a  vzhľad prispôsobiť ľuďom a  kultúre krajiny, kadiaľ som cestovala. 
  • 2. Zabudnite na svoje drahé šperky, zlaté hodinky či zrkadlovky visiace na krku. Nechceme byť predsa terčom všetkých pouličných zlodejov. 
  • 3. Bude to znieť ako klišé, ale neprijímajte drinky od ľudí čo nepoznáte. Či dokonca od ľudí, čo aj poznáte, no len krátko. To bolo moje pravidlo č. 1 – žiaden alkohol počas mojich sólo ciest. 
  • 4. Ak používate couchsurfing, dobre si prečítajte referencie od predošlých couchsurferov u  daného hosťujúceho. Je to extrémne dôležité a  mnohokrát Vám to pomôže vybrať si toho správneho hosťujúceho.
  • 5. Naučte sa načúvať Vašim inštinktom, vnútornému hlasu. Nie veľa žien to dokáže, no ja osobne si myslím, že neraz mi to zachránilo krk. 

Čo muži na cestách... Dá sa im veriť, je vôbec vhodné sa s nimi združovať do cestovateľských párikov? Mam teraz na mysli čisto na cestovanie, sherovanie nákladov, presuny, ubytovanie a podobne...

Počas mojich sólo ciest som sa neraz pridružila k  niekomu, babe – chalanovi – či skupinke, a  precestovali sme si pár dní spolu. Je to príjemné osvieženie sólo cesty. Vrelo odporúčam, avšak aj tu si treba dávať pozor s  kým na danú cestu pôjdete. V  Peru sa mi prihodil jeden incident, kedy chcel so mnou jeden chalan z  Argentíny cestovať, k  čomu našťastie na konci nedošlo. Prečo NAŠŤASTIE sa dozviete osobne na prednáške 15.02.2017 v  Bratislave. 

Precestovala si hlavne Južnú Ameriku. Je to nádherný kontinent. Ktoré tri krajiny by si však dala do popredia a prečo? 

Bez zaváhania môžem povedať, že Kolumbia, Brazília a  Argentína. Tieto tri krajiny ma neočarili len vďaka ich dych berúcej prírode a rôznorodým prírodným úkazom no predovšetkým kvôli ľuďom, ktorí boli extrémne priateľskí a  dobrosrdeční. Popravde premýšľam, že sa do týchto krajín ešte vrátim a  možno aj na dlhšie ako len pár týždňové cestovanie. 
Cafayate, Argentina
Quilotoa, Ekvador

Ak porovnáš cestovanie po Južnej Amerike a dajme tomu po Ázii alebo iných častiach sveta, skus ho charakterizovat...

Áziu veľmi precestovanú nemám. Poznám len Thajsko, kde som strávila tri týždne. Avšak ak mám porovnať cestovanie po Európe či USA s  Južnou Amerikou, môžem jednoznačne povedať, že citeľný rozdiel je v  ľuďoch. Ľudia v  Južnej Amerike sú veľmi otvorení,   priateľskí a  bez problémov Vám ponúknu ubytovanie u  nich doma už po krátkom 15 minútovom rozhovore s  nimi. A  to Vás predtým v  živote nevideli. Dajú Vám aj to posledné čo majú a  nič nečakajú na oplátku. Aspoň takú skúsenosť som mala ja. 

Určite ťa však postretli aj nepríjemné situácie...

Jedna z  najnepríjemnejších situácií ma postihla v  Bolívii. V  krajine, kde priemerná nadmorská výška je v rozpätí 4,000 až  5,000 mnm. Počas 15 tich dní v  Bolívii som pociťovala silné príznaky „sorroche“ čiže choroby z  nadmorskej výšky. Ustavičné bolesti hlavy, únava, žalúdočné problémy a  zvracanie. Len si predstavte, že niekedy som za deň aj každých 15 minút vyhľadávala verejné wc, kde som len tak tak dobehla. No a  o  vysokej kvalite verejných záchodov v  Bolívii samozrejme ani chýru ani slychu. Takže nič príjemné. 

Naopak, ktorá situácia ti v dobrom zostane v mysli nezmazateľne do konca života?

Bolo ich mnoho a  takmer všetko sa spája s  priateľskosťou miestnych ľudí. No jedna situácia mi zostane v  pamäti snáď navždy. Bolo to v  malej kolumbijskej dedinke, kde ma môj couchsurfing hosťujúci predstavil svojej mamke. Tá mi počas môjho niekoľko dňového pobytu u  nich doma robievala raňajky do postele, po večeroch sme si robievali manikúru a  neustále sa ma vypytovala na moju rodinu a  život na Slovensku. Po 5 tich dňoch, keď som sa s  ňou lúčila sa rozplakala a  so slzami v  očiach mi podarovala zrniečka pravej kolumbijskej kávy na pamiatku. Tento moment a  ukážka kolumbijskej dobrosrdečnosti mi ostane v  mysli do konca života. 

Na konci rozhovoru dáme každému možnosť, aby niečo odkázal čitateľom Dobrodruh.sk. Možno v tvojom prípade, by to bolo pre dievčiny, ktoré hľadajú odvahu na svoju prvú cestu:

Moja rada  pre čitateľky, ktoré sa odhodlávajú na prvú sólo cestu znie: „CHOĎTE a  NEBOJTE SA.“ Svet nie je taký nebezpečný a  zlý, ako ho média vykresľujú. Naberte odvahu, zabaľte si pár vecí do batoha a  vyberte sa na cestu svojich snov. Spoznajte svet taký, aký naozaj je a  žite život o  akom snívate. Pretože život je príliš krátky na to, aby sme ho len prežívali. Život treba žiť :)
 
 
Milada (Mili) Konecna