Neopakovateľný road trip: Za 148 dní 10 krajín Strednej Ázie na 23 ročnom "tereňáku"

V januári minulého roka to na nás prišlo. Máme toho dosť! Chceme odísť, chceme cestovať… ale jedna krajina je málo, klasická dĺžka dovolenky nám prosto nestačí. Nebudeme klamať, aj my sme potrebovali pár dní na to, aby sme naše rozhodnutie predýchali… potom stačilo napísať výpoveď a prípravy sa môžu začať.

Našťastie všetko sa viac či menej podarilo a naše predstavy o tom, ako strávime posledných 5 mesiacov v roku 2014, boli nadmieru prekonané. Netreba ísť ďaleko a zrazu objavíte iný svet… Strednú Áziu. Začíname v Gruzínsku, krajine bujnej vegetácie, ktorá vám hravo prerastie cez hlavu. Ulice plné dobytka a veselých policajtov, ktorí vás radi prídu opiť. A nad všetkým sa týči Kaukaz popretkávaný neuveriteľnými off-roadmi. Vystrašení varovaniami od miestnych, že Arménci sú banditi, ktorí nás okradnú a zabijú, tu spoznáme tri úžasné bábušky. Stačil pohľad ponad bránu a už nás nepustili. Kempovanie na dvore, domáci šašlík, zasvätenie do zvykov a tradícií Arméncov, ochutnávka brandy nesmie chýbať, to všetko plus pevné priateľstvá sme si odviezli z Arménska. Počas cesty sme stretli rôznych ľudí… priateľských, ale aj nesympatických. No keď nás niekto pozve po 5 minútach známosti domov, sme zmätení. Ísť? Neísť? Ešte k tomu je to moslim, ako inak. Našťastie sme neodolali a vďaka tomu nespomíname len na vyprahnutú stránku Azerbajdžanu, hypermoderné Baku a nedocenené bahenné sopky v Gobustane, ale aj na pravú moslimskú svadbu.

A potom... štáty s príponou -stan. Len pri ich názve väčšine ľudí prejde mráz po chrbte a začnú podvedome krútiť hlavou. Ale prečo? Pretože tam NEBOLI!!

Nekonečné kilometre stepou Kazachstanu

A prvé stretnutia so stádami tiav sprevádzané výkrikmi radosti… ako malé deti. Kvôli stretnutiu s kamarátom sme prefrčali takmer 5000 km za pár dní a spali na horiacej skládke za letiskom. Mierne sfetované pľúca sme si vyliečili trekmi v nádherných horách Kirgizska. Nezmeškali sme národné nomádske hry, ani kúpanie v Issykkule a naučili sme sa vyrobiť si vlastný koberec z baranej vlny. A potom sa cesta začala pomaly dvíhať, stačilo prejsť jednu hranicu a ocitli sme sa v minulosti. Pamír - ľudia tu nemajú nič a pritom majú oveľa viac ako ktokoľvek z nás. Rozdajú aj posledné a pohodu a srdečnosť majú na rozdávanie. Ale v Tadžikistane sme zažili aj pohľad na zdrogované tváre v Khorogu, fušerských mechanikov, ktorých celá rodina sa na nás chcela obohatiť a jeden z najnebezpečnejších tunelov sveta. Po tej najdetailnejšej hraničnej prehliadke expedície sme konečne v Uzbekistane. Kultúra islamu, pestrofarebné mešity, minarety a medresy, trhy plné hodvábnych šatiek a hotel Chor minor - náš druhý domov v Buchare. Vďaka pánovi domácemu sme prepadli granátovým jablkám a absolvovali kurz varenia národného jedla – plov. Bizarné Turkménsko… to sa nedá opísať, to treba vidieť. Prázdne ulice plné mramoru a zlata, podozrivo disciplinovaná doprava, na každom rohu milovaný prezident v objatí šťastných obyvateľov, záľuba v LED pásoch, a všade kam sa človek pozrie, tajní i menej tajní policajti. A na záver deportácia :)

Čerešničkou na torte mal byť Irán. Naučiť sa zahaľovať, ako sa patrí, rozprávať, len keď vás vyzvú… to na Hacku nepôsobilo najlepšie. Ale 3 dni na pláži v Perzskom zálive, skateboarding na soľnom jazere, preteky s ťavami, ilegálne zháňanie alkoholu a neuveriteľné zrkadlové paláce všetko vynahradili. Našou poslednou destináciou bolo Turecko, a tu nám začalo dochádzať, že to pomaly končí. Ale to by sme neboli my, ak by sme si cestu nepredĺžili všade, kde sa dá. Takže sme stihli Van aj s protestmi, Nemrut dagi, kde sme opravili auto nemeckým dôchodcom, Kappadokiu, aj posledný kemp pri mori, kde sme domácemu prešli záhradný stolík. Sorry z Bronca nebol vidieť.

No uvážte sami, je možné natisnúť zážitky z 5 mesiacov na jednu A4??

Jasné, že nie! Takže sa vidíme na našej prezentácii… čavte :)