Naprieč Vysokým Atlasom v Maroku

pohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Marokopohorie Atlas, Maroko
Polnočný spoj došiel do Beni Mellalu načas a  hneď máme ďalší prípoj do hôr Vysokého Atlasu. Kto by to bol povedal na miestnu autobusovú prepravu! Len keby nás neotravovali naháňači z  autobusu. Po prebdenej noci vážne nemám náladu na ich fóry s  nekresťanskými poplatkami za batožinu. Chceš veľa, nedostaneš nič.
Ako náhle sa autobus dostal na prvé serpentíny kopcov, ospalosť sa rázom dostavila. Cestička len tak-tak na šírku autobusu sa kľukatí ako had. Nechcem vedieť, čo by sa dialo, keby sa zhora prirútil protivník rovnakej hmotnostnej kategórie. Zdolané serpentíny priamo pod nami ešte dodávajú na adrenalíne. Naraz sme vyšli 1000m, aby sa nám v  sedle otvorila nádherná podhorská krajina Vysokého Atlasu. V  priľahlom jazere sa odráža ranné slnko a  naši budúci protivníci, zasnežené štvortisícovky okolo hory Jebel M´Goun, najvyššieho vrcholu strednej časti Vysokého Atlasu. Nasledujúci týždeň by sme chceli s  ruksakmi na chrbtoch prejsť naprieč celým pohorím. M´Goun je so svojimi 4  071m len o  necelú stovku nižší ako najvyššia hora Atlasu Jebel Toubkal (4.165 m n.m), ale táto oblasť je mohutnejšia a  hlavne menej navštevovaná vysokohorskými turistami. V poznaní pôvodnej kultúry horských Berberov je tento argument rozhodujúci.
Dediniek je tu poskromne, iba občas nejaký minaret prezradí horúcu osadu. Azilal je jedným z  dvoch mestečiek, odkiaľ sa dá do hôr nastúpiť zo severnej strany. Každého, kto sem prvýkrát zavíta, musí nadchnúť. Domy vymiesené z  miestnej hliny jednotne žiaria fialovo-červenou farbou a  ihneď na vás dýchne iná atmosféra ako v  mestských medinách (starých centrách).
 
Druhým nástupnom podhorským mestečkom je Demnate. S Azilal si môže podať ruky. Rovnako malebné, rovnako červené, s rovnakým závojom okolitých kopcov. Na kochanie však nemáme veľa času. Musíme zohnať benzín do varičov, chleba a dopravu na priblíženie do hôr. Pravidelná verejná autobusová doprava do dedín v horách neexistuje. Dodávky vyrážajú z trhoviska v dňoch trhov alebo ak si niekto prenajme celý automobil. To je náš prípad. Spolu s nami sa zvezie aj pár domorodcov. Z jedného z nich sa vykľul starosta horskej dedinky Toufrine a hneď máme postarané o prvý nocľah v horách.

Prvé berberské dediny

Kopce sa dvíhajú priamo za mestom a po hodine dychčaní motora dodávky nás objali masívy trojtisícových kopcov. Prvé vnemy navodzujú silné analógie s Himalájami aj s Tibetom. Aj keď tieto dve kultúry spolu nemohli komunikovať, podobné prírodné podmienky určili život horalov do nevídaných detailov. Nápadne podobná architektúra domov, spôsob obrábania polí, aj tie mlaty na obilie dláždené plochými kameňmi vyzerajú rovnako. Len tibetské jaky nahrádzajú muly a gompy (kláštory) striedajú minarety mešity. 
Masívne kopce a hrebene hrajú všetkými farbami od žltej cez zelenú, fialovú až po odtiene čiernej. Jarná zeleň, lúky a olivovo svieže terasovité políčka jačmeňa pridávajú vnemu ďalší rozmer. Vyžiadali sme si posed na streche dodávky, odkiaľ máme ten bizarný pohľad ako na dlani. Cesta je pre Berberov jediným prístupom k poliam, a tak sa nám predvádzajú pozdĺž krajnice v celých zástupoch. Ich šaty hrajú pestrými farbami a vzormi, na hlavách majú rôzne namotané šatky či akési uteráky a handry. V nosiči na chrbte si nesú svoje bábätko, ktoré neodložia ani pri okopávaní na poli.
 
Pri zastávke v dedine sa okamžite zbehne omladina zo všetkých strán, predvádza sa vystrájaním a žobronením pier a  cukríkov. Na túto skutočnosť si budeme musieť zvyknúť. Ani do dedinskej mešity v horách nemôžeme ako nemoslimovia vstúpiť. Preto nám tunajšiu vzácnosť, texty Koránu na prastarých drevených doštičkách, prinášajú von. Deti sa podľa nich stále učia.
 
Serpentíny sa ďalej vinú po úbočiach, hlboké údolia sa stále viac prepadajú a miznú za chrbtami ďalších kopcov. S napätím očakávame, aké pohľady sa nám otvoria v sedle, ktoré si už s  okolitými vrcholmi tyká. Ono to vlastne nie je jedno sedlo, ale skôr výstup na zvlnené úbočia najvyšších kopcov. Nadol padajú brutálne zrázy do kaňonov a nad nami ďalšie ľahko zasnežené trojtisícovky. Nasleduje ďalšia kľukatiaca hodina, tentoraz dole do údolia. Po štyroch hodinách máme 65 kilometrový prejazd úspešne za sebou. Dedina Tufrin je akýmsi orlím hniezdom na kopci a vyšplhať sa hore dá trošku zabrať.
Naša prechádzka sa pochopiteľne nezaobíde bez hlasitého doprovodu deciek z celej dediny, ktoré pobehujú medzi hlinenými domčekmi a terasami políčok okolo nás. Starosta musí po návrate obísť celú dedinu a privítať sa s osadníkmi. S každým sa zastaví na kus reči, ruku ponúknutú na pozdrav ženy automaticky pobozká. Toto prirodzené gesto je len jedným momentom berberskej tradície kmeňového usporiadania a uctievanie lídrov komunity, marabutů, šerifa a ďalších zbožňovaných svätcov.
 
Nad dedinou si ľudia vybudovali vodné mlynčeky na obilie. Od nich tečie potok smerom dole a rozvádza vlahu do terasovitých polí v úbočí. Dedinská pevnosť - kasba z 13. storočia stojí hneď  pod dedinou, aby strážila osadu pred nepriateľom, ktorý by do dediny mohol prísť iba zospodu z údolia. Dedinčania sa sem uchyľovali v časoch nájazdov iných kmeňov či "zjednocovacích" ťaženiach kráľovských vojsk. Mali tu aj sýpky na obilie a na prízemí bývali chlievy pre dobytok. Kým steny obyčajných domov sa miesia z hliny do dreveného debnenia (tzv. Truplované murivo), kasby sa stavali výlučne z kameňa. Vrstvy kameňov sa navyše prekladali drevenými trámami, ktoré celú stavbu spevňovali. Malé okienka sa umiestňovali až do horných poschodí stavby, ďaleko od dosahu nepriateľov.
V susedstve kasby sa schádzajú dedinčania do neveľkej mešity, ktorú od ostatných dedinských domov ani nemožno rozoznať. Nemá ani minaret. Prezradia ju až modlitebné spevy a silná aróma veľmi podobná kadidlu. Vzniká pálením trsov jedného druhu horskej drevitej trávy. Väčšina dedinčanov sa však modlí doma.
Poslednou zastávkou je usadlosť starostových príbuzných. Dôvodom sú zdravotné problémy jeho sesternice. Predstava všemocných liekov "na všetko" v lekárničkách bielych pútnikov je medzi horalmi pevne zakorenená. Víta nás babička v nádherných šatách. Jej dcéry i vnučky sa hanblivo okúňajú na priedomí. Postihnutá má na tvári škaredý zápal, avšak len jej ťažko môžeme podať lepší liek, než obyčajnú mastičku.

Vidiecka škola

Z domu starostu sa nesie vôňa večere. Privítať hostí silným a lahodným mätovým čajom je povinnosťou každého hostiteľa. Pani domu s dcérou prinášajú na dvoch veľkých podnosoch kuskus, základný kameň berberského jedálnička. Jedná sa o drvené pšeničné cestoviny vyrábané z podomácky zomletej pšeničnej múky zmiešanej s vodou a sušené na slnku. Najskôr sa uvarí vývar z kúskov hovädzieho, ovčieho mäsa a tiež z niekoľkých druhov zeleniny, z ktorých spoznávam iba mrkvu a zemiaky. Vývarom sa potom kuskus preleje. Nakoniec sa všetko zmieša dokopy a servíruje na táckach. Jednoduché, chuťovo nevýrazné, avšak znamenité a rýchlo to zasýti.
Po večeri starosta prináša ďalšiu kanvicu berberského mätového čaju a predvádza malý rituál pri jeho nalievaní. Najprv sa naleje do šálok malé množstvo čaju, pokiaľ možno z čo najväčšej výšky. Čaj tak pekne zavonia, schladí sa a šálky sa prehrejú. Čaj sa potom naleje späť do kanvice. Tým sa mäta v kanvici znovu preleje a cukor z tvrdej homole sa lepšie rozpustí a premieša.
 
Spolu s nami večeria aj mladý učiteľ z miestnej školy. Vďaka čiastočnej znalosti angličtiny nadšene komunikuje. Pochádza z Marakéši, kde vyštudoval. Pokúšal svoje šťastie aj vo Francúzsku, ale teraz musí učiť na štátnej škole, kde má pravidelný príjem. Musí splatiť peniaze, ktoré si na cestu do Európy požičal. Okrem pozvania do školy nám poodhalil systém marockého školstva. Úroveň výučby vo väčších mestách a tu v horách sa zásadne líši. Miestne deti sú rodičmi vedení k zmyslu pre pevný rodinný zväzok a pokračovanie tradície života v nehostinných horách. Ich vzdelávacie ambície preto nie sú vysoké. Väčšinou končia so základnou školou, kde sa naučia písať, počítať a dostanú základy islamského učenia. Mnoho nadaných detí nedostane šancu ďalej študovať. Rodičia si musia dobre spočítať, či na vzdelanie svojho dieťaťa majú. Ak áno, vyšlú do mesta spravidla len jedno najnadanejšie dieťa. Ak má rodina v meste nejaké príbuzných, u ktorých môže študent bývať, štúdium sa dá utiahnuť.
 
O  učiteľskú profesiu, ako o každú prácu v štátnom sektore, je veľký záujem, a tak v mestách ponuka pedagógov prevyšuje dopyt. Ak niekto usilovne túži po pravidelnej štátnej mzde a nemá možnosť sa zamestnať v bezpečnostných zložkách, vojsku či teplej úradníckej kancelárii, nezostáva mu nič iné, než učiť na vidieku. Systém výučby má síce nejaké pravidlá, ale záleží skôr na miestnych podmienkach a zvyklostiach a tiež na aktivite a možnostiach učiteľa. V  jednotných triedach sa učia všetky školopovinné milé deti z osady, prípadne sú rozdelení na mladšie a staršie. Starší chodia do školy spravidla ráno, aby mohli po obede pomôcť s prácou na poliach. Nie je nezvyčajné, že so sebou do školy berú mladších súrodencov pretože sa o  nich musia starať. Letné prázdniny trvajú tri mesiace a ďalšie dni voľna môžu dedinské deti mať aj v priebehu školského roka. Záleží napríklad na tom, ako sa dochádzajúci učiteľ dohovorí s miestnym učiteľom Koránu.
Učitelia si v Maroku zarobia 3  000 - 4 000 dirhamov (300 – 400€), pracujúci v továrňach okolo 5.000 Dh. To je vzhľadom k nižším nákladom na bývanie a porovnateľným cenám potravín celkom slušné. Väčšina ľudí v mestách, o vidieku nehovoriac, sa však živí samostatnou remeselnou alebo poľnohospodárskou činnosťou, kde sú zárobky ďaleko nižšie.
Sociálne zabezpečenie obyvateľov je v Maroku na nižšej úrovni. Penziu dostávajú iba štátni zamestnanci, rovnako je to pri platení materskej dovolenky, či sociálnych dávok v nezamestnanosti. Každý sa o seba musí postarať sám, respektíve v rámci rodiny, ktorá má preto ďaleko väčšiu dôležitosť a rodinné vzťahy a záväzky sú tu omnoho silnejšie.
Ranná návšteva školy potvrdila učiteľove slová. V malej budove, jedinom ružovo omietnutom dome, sa nachádza iba jedna trieda a malá učiteľská izbička. Prváci sa dnes naučia ďalšie písmeno arabskej abecedy, druháci zatiaľ spočítajú úlohu z matematiky. Spev zvládajú všetci spoločne a ide im asi najlepšie. Na dedinách nemusia deti chodiť v rovnošatách, ako je to mu v  mestách - školáci prichádzajú v pokrkvanom tričku, dievčatá v slušných šatôčkach. Učiteľ to má domov do Marakéši dva dni cesty, a tak učí v mesačných intervaloch, potom má dva týždne voľno a výučbu preberá učiteľ náboženstva. Vďaka našej prítomnosti je pokles morálky v triede neudržateľný. Deti dostávajú prestávku, fotíme celú triedu a je najvyšší čas vydať sa ďalej na cestu.

Megdaz

Do Amezri, vytýčeného "basecampu" pod M'Gounem nemôžeme zablúdiť, stačí si držať smer a zreteľnú cestu údolím, ktorú lemuje niekoľko dedín. Osada Megdaz je rozhodená po oboch stranách údolia. Podľa rozdielnej farby zeminy je osada v jednom svahu hrdzavo hnedá, na opačnom nádherne fialovo rumelková. Hlinené škatuľky domčekov sú podľa tradície vsadené do úbočí nad údolím a život tu plynie s malebnou lenivosťou.
Dospelých veľmi vidieť nie je. Tu a tam niekto nesie vodu, oprané prádlo alebo vykukne z dverí vyľakaný krikom detí, ale väčšina domorodcov už dávno odišla pracovať na polia, ktoré sa tiahnu pozdĺž rieky ďaleko za dedinou. Poľné práce nie sú len povinnosťou žien. Mladíci aj starší páni v tradičných kaftanoch kopú kanály a hrádze zavlažovacích systémov, ktoré sú nutnou podmienkou úspešnej úrody. Okopávanie a zber už prenechajú ženám. Jačmeň sa pestuje podobne ako ryža, s tým rozdielom, že voda nemôže stáť na poli trvalo. O to precíznejšie sa musí dávka vody regulovať a kontrolovať.
 
Mladí chlapci pobehujú okolo nás v tričku a svetríku, v šortkách alebo rifliach. Všetko majú tak neuveriteľne zababrané, fľakaté a potrhané, že my po týždni cestovania stále vyzeráme ako z módnej prehliadky. Ak nebehajú naboso, majú na nohách gumáky, galoše, gumené sandále alebo čokoľvek, čo zodpovedá tunajšej outdoorovej obuvi schopnej brodiť potoky a čvachtať sa v zavlažovaných poliach rovnako dobre, ako sa driapať po prašných a kamenistých chodníkoch v kopcoch. Úplne malí chlapci, v starostlivosti svojich starších bratov, na nás vystrkujú holý zadok. Všetkých ich spája veľká rezanca pri nose. Poradie pozdravov majú trochu prevrátené. Odvšadiaľ znie "Le stylo - Le stylo" (prepisovačka). Pri lúčení sa ozve aj zdvorilé Bon Jour.
Dievčatá sa parádia vo svojich šatôčkach od tých najmenších až po tie, ktoré sú súce na vydaj. Správajú sa ďaleko uzavretejšie a držia si očividný odstup. Spôsobne odpovedia na pozdrav, niektoré opätujú zamávanie alebo aj úsmev, ale inak sa majú na pozore.
Pre nás je hlavným lákadlom údajne najoriginálnejša kasba v celom regióne. Rodinných pevností sa v dedine nachádza hneď niekoľko. Tá najväčšia má pozoruhodných osem poschodí, aj vďaka tomu, že je postavená v príkrom svahu. Jednotlivé poschodia nie sú v rovnakej výške, kasba bola zrejme zvyšovaná postupne. Unikátna vstupná brána aj ozdobené mreže dávajú kasbe punc zámožnejšieho sídla. Vysuté výklenky umiestnené až hore slúžili k útoku proti nepriateľovi.
Plytká zátoka pri potoku hrá všetkými farbami. Hlúčik žien v slušných krojoch tu perie bielizeň a suší ju na slnku všade okolo. Vlastne neviem, či prirovnanie kroj, ako reprezentatívny oblek, je tu na mieste. Ženy sú proste oblečené do toho, v čom chodia každý deň a vykonávajú v tých šatách všetkú činnosť. Výber farieb a vzorov závisí len na ich vkuse a na látke, ktorá bola práve dostupná. Podľa všetkého šaty dedia po rodičoch alebo starších súrodencoch a donekonečna sa "udržujú v chode".

Dedinka stredisková

Chodník údolím stále častejšie preskakuje cez rieku z jedného úbočia na druhé a my s ním. Mosty tu pochopiteľne chýbajú, a tak nezostáva nič iné, než ľadovú rieku brodiť. Mohutnosť toku sa s pribúdajúcimi výškovými metrami zvyšuje pretože prúd sa neustále rozlieva do mnohých zavlažovacích kanálov a polí. Tie musíme tiež prekonávať a obchádzať. Tento pochod je trochu únavný, ale stále nie je núdza o nevšedné vnemy a humorné príhody.
Pred zotmením chcel od nás prechádzajúcej príčinlivý domorodec vymôcť poplatok za nocovanie na "jeho" pozemku pri rieke. Zázračný liek na jeho upracované ruky - indulona - bol nakoniec adekvátnou satisfakciou, ktorú chlapík s nadšením prijal.
 
Z pestrého registra šiat dedinčaniek začíname rozpoznávať isté spoločné črty. Farba látok je najčastejšie modrá či zelenomodrá, u mladých dievčat navyše s pekným vzorom. Biele šaty s kvetovaným vzorom sú tiež pomerne časté. Inak by som farbu veľmi nezovšeobecňoval, skoro to vyzerá, že je dedina oblečená do takej látky, ktorá sem kedysi dorazila a ženám sa zapáčila. V minulosti však každá väčšia dedina mohla byť samostatnou komunitou alebo kmeňom so všetkým, a teda aj so svojimi tradičnými kostýmami.
 
K štandardným doplnkom patrí šatka alebo aj viac šatiek na hlave s nevyhnutným uzlom nad čelom. Za ranného chladu alebo na cesty si ženy berú ešte prehoz, ktorý hrá všetkými farbami. Okolo pása sa nosí zdobený kovový pásik z imitácie striebra. Prvýkrát vidíme aj ozdoby na krku, pestrofarebný tkaný pásik. Náušnice nesmú chýbať ako ozdoba ani u tých najmenších krásavíc. Niektoré sú vyrobené zo starých francúzskych mincí. Neplatné marocké mince tiež nebývajú výnimkou, ale väčšina dám nosí strieborné ozdoby so vzorom ruky pomaľovanej henou.
Po dvoch dňoch pochodu sa koryto rieky rozostúpilo do širokého údolia, ktoré sa vetví do niekoľkých ďalších smerov podľa prítokov riek. Nádherné, čerstvo zelené prúžky terasovitých polí zdobia kvitnúce jablone a mohutné koruny orechov. Nad údolím sa dvíhajú popraskané rumelkovo fialové svahy kopcov, akoby ich niekto zvrásnil obrími hrabľami. Tu si po oboch stranách údolia postavili domorodci rovnako farebné domčeky svojej osady Amezri. Mohutné skalné homole najvyšších hrebeňov im už možno zovšedneli, ale mne sa prvé pohľady na ľahko zasnežené trojtisícové vrcholy hrebeňa Jebel M'Goun zdajú priam fantastické.
Miestne decká sú drzejšie a prosia rovno peniaze. Dedina je totiž z opačnej južnej strany prístupná nákladiakom a občasná prítomnosť turistov je tu zreteľná. Aspoň sú pravidlá hry presne dané. Fotenie nie je problém, len chcú zaplatiť. Po úvodnom žobronení sa so mnou niektorí predsa len začínajú kamarátiť. Pred objektív sa napchávajú ako diví. Aká to zmena. Celkom sa mi osvedčilo vpáliť priamo do centra dediny, spôsobiť tam trochu rozruchu a hlavne sa neponáhľať. Nech si na mňa všetci zvyknú. Niekoľko žien sedí na námestí. Vo svojich pekných šatách ručne spriadajú hrubú ovčiu vlnu. Niť z klbka preťahujú, žmúľajú medzi prstami a namotávajú ju späť na drevenú paličku. Stále dookola. Cez popoludňajšiu horúčavu dedina nezaháľa, ľudia svojim lenivým, ale vytrvalým tempom robia, čo je potrebné. Muži okopávajú pole alebo sa zaoberajú nekonečnou prácou so zavlažovacími kanálikmi. Ženám je určené pranie bielizne pri potoku a tiež zber úrody. Zelený jačmeň bude ešte nejakú dobu zrieť, klasy však treba pretrhnúť a trávu vziať dobytku. K večernému kuskusu musia vykopať nejakú zeleninu, mrkvu či reďkev.
Ešte zostáva priniesť zo svahov kopcov trsy uschnutých drevnatých "drnov" na kúrenie v kuchyni. Plynovú bombu si stále veľa rodín nemôže dovoliť. A ak áno, používajú plyn len na večerné osvetlenie. Varí sa až po zotmení, denné svetlo je potrebné využiť pre prácu na poli. Večera býva o deviatej.
 
Náš záujem o poznanie trochu tajomného života za múrmi kasieb a domov nie je našťastie odmietaný. Kaviarne v horských osadách nenájdete, a tak je žiadosť na občerstvenie v podobe kávy alebo čaju chápaná ako stimul k vzájomnému poznaniu a končí pozvaním do domu. Keď dedko, najstarší vážený člen rodiny prikývne, jeho rozhodnutiu sa musí podriadiť celá rodina. Tvári sa byť našou návštevou poctený a ihneď stavia celý zvyšok rodiny do laty. Takmer okamžite máme vybudované sedenie na zemi v obývacej komôrke, ktorá je zariadená veľmi jednoducho. Okrem jednoduchého koberca v rohu hlinenej podlahy a niekoľkých slamených vankúšov tu nájdeme len keramický riad, v ktorom sa pripravuje večerný kuskus, hlinené nádoby na vodu a skromné ​​kuchynské zariadenie na policiach.
 
Starček nám postupne predstaví všetky svoje vnučky, bratov a strýka a vedľa z kuchyne už je počuť fúkanie dúchadla do kameninového ohniska. Heslovité znalosti francúzštiny stačia na základnú konverzáciu na tému bydliska, rodiny, cestovania a pod. Manželka zatiaľ uvarila čaj, ale hosťom ho musí priniesť sám hostiteľ.
Vedľajšia komôrka starých rodičov je veľmi prostá. Malá pec, kde sa v zime kúri a pár diek na zemi. Babička varí na otvorenom ohnisku priamo uprostred miestnosti. Je skrátka takto zvyknutá. Prihodí kus usušeného trsu burinových kríkov a behom okamihu uchmatne oslepujúci plameň celú čajovú kanvicu. Vôbec nevadí, že miestnosť následne zahalí nepriepustný dym. Dúchanie do polienok orechov je pre ňu možno zbytočne moderné, skôr si však tento luxus nemôže dovoliť pretože drevo je vzácne a využíva sa len na varenie pokrmov, kedy je potrebné mierne, ale dlhotrvajúce žeravenie ohniska.
 
Život na dvore sa pomaly ukladá na noc. Sliepky sú už dávno zalezené v chlieviku spoločne s oslom, len mul ešte dostane trochu trávy. Spoločenstvo starcov v pokoji debatuje na dvore pri čaji. Mladí žijú oddelene. Ich najpopulárnejšou večernou kratochvíľou je počúvanie kazeťáku, tunajšieho výdobytku civilizácie číslo jeden. Televíziu si stále nemôžu dovoliť všetci. Niektoré rodiny síce majú na streche solárny panel, ktorý cez deň dobíja batériu na večerné blikanie niekoľkých žiaroviek, ale na televíziu je potreba dieselový agregát. Väčšina dedín aspoň jeden vlastní, ale za naftu je potrebné platiť. V dome nášho hostiteľa preto hrá priam klasická pančuška svietiaca plynom z bomby.
 
Spoločnou večerou a záverečným posedením pri čaji deň končí a celá rodina sa ukladá k spánku. Ďalší deň, ktorý naplnili svojou prácou, spokojní, aj keď bez nádeje na lepší zajtrajšok. Naše chúťky (vyraziť odtiaľ v ústrety najvyššej štvortisícovke a potom ďalej pešo na juh dokončiť prechod Atlasu) dokážu pochopiť, ale myslia si o tom svoje.
 
Ak sa chcete aj vy vybrať na hory do Maroka, pozrite si zájazdy od CK KUDRNA: http://www.kudrna.cz/zajezd/maroko-vysoky-atlas-a-sahara.html
 

Čítajte ďalej

Indiánske citáty od známych osobností spomedzi pôvodných obyvateľov Ameriky. „Vzdať sa, keď je všetko proti tebe, je známka slabosti a zbabelosti." (Orol, Lakota Teton) Dobro a zlo nemôžu...
 
Cestovateľov láka Afrika svojou nádhernou prírodou a rozmanitými zvieratami. Priťahujú nás aj odlišné kultúry postavené na tradíciách či prírodných náboženstvách. Čierny kontinent je obrovský a...
 
Hrad Korlátka
Zrúcanina hradu Korlátka leží vo výške 455 m na zalesnenom výbežku nad obcou Cerová. Správnejšie by bolo napísať nad obcou Cerová – Lieskové pri miestnej časti Rozbehy. Hrady Českej cesty. Ako pekne...
 
Ak si aktívny lezec a skialpinista a máš blízko k outdoorovým športom? Si aktívny a schopný tímovej spolupráce, hľadáme práve Teba. Kontaktuj nás a môžeš sa stať súčasťou tímu s 20...
 

GPS poloha

Diskusia