Dobrodružstvo s opicami v indickom meste Pushkar

Je sparné slnečné ráno. Nachádzame sa v mestečku Pushkar, pre nás oáze pokoja. Po predchádzajúcich väčších mestách Džaipure, Ágre či Dillí je to skutočne tak. Nie sú tu žiadne rikše, nikto nevytrubuje, ani si netreba raziť cestu pomedzi davy ľudí či sa bezhlavo vrhať do premávky, aby sa človek dostal na druhú stranu ulice. (Semafóry ? Prechody pre chodcov ? To by ste tu len ťažko hľadali.) Pushkar sa nachádza v štáte Rádžasthán na severozápade krajiny. Dostať sa sem môžete z blízkeho mesta Adžmér, odkiaľ vás autobus po 30 minútach nadskakovania na hrboľatej ceste krížom cez kopec dovezie do doliny, kde sa mestečko nachádza.

Pozor však , ak nepoznáte písmo dévanágarí. Tabuľky na autobusoch s cieľom cesty sú písané len v hindčine. Keď sa pred Vami konečne objaví Pushkar, ako prvé vám do očí padne Pushkarské jazero, ktoré sa nachádza v strede mesta. Respektíve, mesto sa nachádza okolo jazera. Domy, chrámy a obchodíky sú situované okolo neho. Nevieme sa nabažiť tohto božského kľudu. Cítime sa ako u nás na vidieku. Veru kráv je tu všade hojne, aj keď na rozdiel od našich dedín sa pohybujú všade. Krava je posvätné zviera, takže si môže dovoliť takmer všetko. Áno, takmer. Ak na trhu predávate zeleninu či ovocie a krava vám už stačila odjesť hojnú časť z vášho tovaru (samozrejme bez zaplatenia), máte právo ju jemne nasmerovať preč. Pushkar je skutočne malý, stretávame veľa bielych tvárí, väčšinou mladších ľudí. Také tie dredaté typy, ktoré sa tu krátkodobo usídlili a užívajú si slobodu. Chceme vidieť jazero zblízka a ísť sa na chvíľu posadiťna ghát (priestor bezprostredne pred jazerom či riekou, z ktorého hinduisti vykonávajú posvätný kúpeľ či obetinu bohom a predkom). Nie je to však také jednoduché, ako len tak prísť k jazeru u nás a sadnúť si na breh. Ešte sa len približujeme a už nás odchytávajú lapači turistov a ponúkajú nám vykonanie púdže – obetiny. Vraj všetko zadarmo. Pýtame sa niekoľkokrát, poučené indickým „zadarmo“. Nakoniec sa necháme nahovoriť. 

Sedím oproti mužovi v bielom, ktorí v sanskrte, starobylom indickom jazyku, preriekava modlitby. Starobylý je v tomto prípade podstatné slovo. Pravdepodobne sa mu tento jazyk zdal natoľko starobylý, že nepovažoval za nutné sa ho poriadne naučiť. Je možné, že sanskrt vôbec neovláda, ale len hovorí stále dokola pár naučených viet. Aj to nie správne. Niekoľkokrát ho opravujem, čo ho očividne znervózňuje. Ako hinduista by mal vedieť, že ak preriekavate sanskrtskú modlitbu, je nekonečne dôležité nepomýliť sa. Takisto sú určené miesta, kde dať dôraz či naopak Ak to nedodržíte, modlitba sa môže veľmi ľahko obrátiť proti vám. Evidentne mu to je jedno. Sanskrt asi videl len z rýchlika. A za čo sa to vlastne modlíme ? Za všetko. Zdravie, šťastie, blahobyt. A nielen pre mňa, ale pre všetkých členov rodiny, bližších aj vzdialených. Do jazera vhadzujem lupienky kvetov, „svätý muž“ mi na zápästie priväzuje šnúrku, do dlane mi dáva kokosový orech. Mám zmiešané pocity. Sú ešte zmiešanejšie, keď si dotyčný vypýta slušný obnos rupií. Vravím mu, že mi tvrdil, že to bude zadarmo. Vraj áno, zadarmo, ale tie peniaze budú dar. Áno, dar, ale do tvojej peňaženky, pomyslím si a snažím sa vyhovoriť všetkými možnými spôsobmi. Kamarátka dopadla rovnako, takže sa obidve usmievame, ukazujeme prázdne peňaženky a čo najrýchlejšie odchádzame, pretože z jedného nespokojného sa zrazu utvorila skupinka. Ale máme skúsenosť, no nie ? A vykonali sme obeť ! Čo na tom, že to bolo celé zle? Rozmýšľame, koľko turistov neznalých veci im už zaplatilo a myslelo si, aký duchovný zážitok podstúpili. 

Pushkar máme zachvíľu prejdený. Nie je tu príliš veľa pamiatok, ale ten pokoj nám stačí. S ďalšími kamarátmi sa vydávame do chrámu na kopci neďaleko. Na vrchol kopca vedú široké kamenné schody, ktorých kvalita sa postupne zhoršuje. Približne v strede stúpania sa začínajú objavovať. Opice. Opice, ktoré spomínam v úvode článku. Prechádzajú sa či sedia obďaleč a tvária sa, že sme im absolútne ľahostajní. Všetci fotíme ako o život. Opice zblízka a nie v klietke, to treba zvečniť ! Fotky sú skutočne krásne. Pokračujeme ďalej a pomaly sa blížime k chrámu. Každý fotí, tak sa naša skupinka štyroch ľudí postupne roztrhla na dva a dva. Zrazu sa s kamarátkou ocitáme pred dvomi veľkými opicami, sediacimi v strede schodov. Čo teraz ? Chceme ich obísť, ale nevyzerajú príliš priateľsky. Po krátkom rozmýšľaní sa rozhodujeme, že ideme naspäť. Kašľať na chrám. Nepotrebujeme byť ani pokúsané, ani pooškierané od prípadného pádu. Zabudla som zmieniť, že okolo schodov je z oboch strán len kamenistý zráz a ak by opica na nás skočila a my sme sa zľakli, už sa aj kotúľame. Otočíme sa a stŕpneme. O pár schodov pod nami sedia ďalšie dve opice. Sme obkľúčené !

Vyzerá to tak, že sme opiciam už od začiatku neboli vôbec ľahostajní. Jednoducho nám pózovali. A teraz chcú niečo za to. Stojíme obkľúčené dvomi párikmi opíc a premýšľame. Nemáme pri sebe žiadne jedlo, nič čo by sme im dali na odpútanie pozornosti. Vyťahujem z tašky balíček papierových vreckoviek a dúfam, že ak sa niečo zomelie, odláka ich to natoľko, aby sme utekali. Veď to šuští, musí ich to zaujať. Stále však stojíme ako obarené, opice ceria zuby. Nič moc pohľad to nie je, sú pekne ostré ! Vyťahujem telefón a skúšam volať dvom kamarátom, ktorí sú niekde pred nami. Vraj sú len za zákrutou a po opísaní našej situácie sa vracajú pre nás. Už sme štyria. Okolo opíc prechádzame so sklopeným pohľadom a smerujeme ďalej k chrámu. Kamaráti im hodia balíček keksov a vyzerá to tak, že je všetko v poriadku. Uf, zvládli sme to a sme na vrchu ! Chrám je len taká búda, ani dovnútra sa nedá ísť. Nevadí. Prekonali sme opice, to sa musí osláviť !

 

Sadáme si, vychutnávame výhľad a božský pokoj. Z obchodíku s občerstvením hrá magická hudba a my sa cítime zvláštne. Pofukuje slabý vetrík a ja zatváram oči. Nechávam sa uniesť miestom, hudbou, prítomným okamihom.

A opice ? Čo tam po nich. Máme ďalší zážitok do zbierky !