Gruzínsko: Cestovanie po zimnej Svaneti

Turistika vo SvanetiiPanorama MestieMazeri, GruzínskoCestou do Mestie, GruzínskoZimná SvanetiaZima v UshguliUshbaUshguli GruzinskoUshguli GruzinskoMestia GruzínskoMestia GruzínskoMestia Gruzínsko
Horská dedina Ushguli vo výške 2200 v gruzínskej Svanetii bola mojim cieľom už v roku 2000. Vtedy nás však cestou sem zastavili a otočili policajti. V tom čase bola Horná Svanetia pre turistov nebezpečná a neprístupná. Teraz sa nám to však aj napriek množstvám snehu konečne podarilo.
 
Svaneti alebo Svanetia je horská oblasť v severozápadnom kúte Gruzínska, na hraniciach s Abcházskom a Ruskom. Obklopená vysokými končiarmi hôr je Svanetia izolovanou a najvyššie položenou obývanou oblasťou celého Kaukazu. Aj preto sa jej obyvatelia od ostatných Gruzíncov odlišujú jazykovo aj kultúrne. Ako oni sami tvrdia, ich jazyk je od ostatných Gruzíncov natoľko odlišný, že keď začnú hovoriť po svojom, nemajú šancu im porozumieť.
Nachádza sa tu aj najvyšší vrchol Gruzínska, Shkhara /5193 metrov/, symbolom Svanetie je aj nádherný kopec Ushba /4 710 metrov/, ľahko rozpoznateľný vďaka svojim dvom strmým vrcholkom. Atmosféru pod Ushbou sme si vychutnali v dedinke Mazeri, ktorá bola síce pod snehom, no stretli sme tu dobrých ľudí v podobe starého Gurama, ktorý nás pozval domov, pohostil jedlom, pálenkou, predstavil rodinu a povedal množstvo pekných prípitkov. V Gruzínsku sa totiž hlavného slova pri stole ujme vždy najskúsenejší muž a volajú ho - tamada.
Gruzinsko, Mazeri, Tamada

V roku 2000 bolo Gruzínsko v zložitej situácii

Región sa delí na Horné a Dolné Svaneti s hlavnými centrami v Mestii a Lentechi. Práve v centre dolnej oblasti Lentechi sme skončili šestnásť rokov dozadu. Cieľom však bola Horná Svanetia, konkrétne dedina Ushguli. O tej sa v niektorých štatistikách uvádza, že s výškou približne 2200 je najvyššou obývanou dedinou v Európe. Gruzínci na tom doslova trvajú, no samozrejme, geografické označenie "v Európe" je diskutabilné. No minimálne to zvyšuje atraktivitu tohto miesta. V roku 2000 však bolo celé Gruzínsko v zložitej situácii. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa bezpečnostná situácia vo Svanetii výrazne zhoršila, čo sa vystupňovalo po vojne v Abcházsku. V horských oblastiach bolo množstvo zbraní a obeťami lúpežných prepadov sa často stávali turisti. A ako už v týchto situáciách býva, najľahším a možno aj najrozumnejším riešením bolo celú oblasť pre turistov uzavrieť. Sem tam sa sem podarilo určite niekomu preniknúť, nám však nie. Už ako sme nasadli do autobusu, putovalo do cieľovej stanice v Lentechi policajné echo, po príchode nás hneď odchytili, zobrali nám pasy, dovolili sa poprechádzať po mestečku a poslali nás späť. Situáciu napravili až rozsiahle bezpečnostne operácie v roku 2004. Od tej doby sa tu rozvíja turistický ruch. Tomu veľmi výrazným spôsobom pomohla aj nová cesta do Mestie, ktorú vybudovali za prezidenta Saakašviliho. Celý región sa tak stal oveľa ľahšie prístupný a oblasti, ktoré bývali v zimnom období na niekoľko mesiacov odrezané od sveta a zásobované vrtuľníkmi, sa stali podstatne prístupnejšie. 
Mazeri, Gruzínsko
Policajné autá sme tu však stretávali a videli doslova na každom kroku. Policajti mali najnovšie tereniaky a novo postavené policajné stanice, vždy na dobre viditeľnom mieste. Oproti minulosti obrovský rozdiel, nakoľko v tej dobe používali staručké lady alebo moskviče. Príslušníci však pôsobili priateľským dojmom. Vraj sú to všetko obyvatelia Svanetie. A nakoľko Svanetia sú obrazne povedané len väčšie alebo menšie dediny, dobre poznajú miestne pomery aj ľudí. Policajtom sme skutočne stretávali najmä pritom, ako vyťahujú zo snehových závejov zapadnuté autá alebo si od nich šoféri, zrejme susedia, pýtali cigarety.

Pristátie v Kutaisi

Bol som veľmi zvedavý na Gruzínsko 2016 v porovnaní s minulosťou. Pristáli sme na síce maličkom, no modernom letisku v meste Kutaisi. Hneď v hale sme pochopiteľne ochutnali gruzínsky koňak. Ten sa za posledné roky výrazne zlepšil. Pokiaľ počas mojej predošlej návštevy samotní Gruzínci vraveli, že ich brandy alebo koňak za veľa nestojí a ten arménsky je lepší, teraz to už nikto netvrdil. Skutočne, značky ako David, Sarajishvili, Askaneli a ďalšie boli výborné. Po krátkej degustácii sme sa vrhli do reálneho života. To znamená, začali zjednávať cestu do Mestie z miestnym taxikármi. Na rozumnú cenu, približne 70-80 eur za 280 kilometrov nám prikývol Zurab, tučný, starý pán s prefajčeným hlasom. Pohyboval sa ako slimák a ako vysvitlo, rovnako aj šoféroval. Neustále zaspával za volantom a potom, čo zrazil psa, ho v jeho vlastnom taxíku vymenil jeden z nás. Ďalší, vážnejší problém nastal za mestom Zugdidi, kde sa začala krajina dvíhať do hôr a prišiel prvý sneh. Tu vysvitlo, že Zurab nemá zimné pneumatiky a po asi dvoch kilometroch do kopca bolo jasné, že takto to ďalej nepôjde. Zastali sme skrížení uprostred cesty a auto milého Zuraba otočili na cestu späť. Našťastie, smerom nahor išiel staručký Ford Transit, ktorý som hneď zastavil s tým, či nás zoberú do hôr. Zurab hneď využil situáciu, šoférovi dal desať euro, zaželal nám šťastnú cestu a zbytok peňazí si bez práce vopchal do vrecka. Veľmi dobre od začiatku vedel, že do cieľa nás nedovezie. Drobní podvodníčkovia v cestovnom ruchu sa už teda vyliahli aj v Gruzínsku.

Cesta do Mazeri

Našu novú spoločnosť tvoril šofér, dvaja chlapi a dve hlučné ženy. Ja som sedel v druhom rade sedadiel uprostred domácich. Kamaráti sedeli a neskôr aj spali v zadnej časti auta na vreciach s obilím. Vďaka svojmu miestu som musel držať rozhovor a popíjať pravidelné a výdatné prídely domácej pálenky zvanej čača. Dialóg prebiehal v ruštine, nakoľko drvivá väčšina Gruzíncov starších ako tridsať rokov hovorí stále plynule rusky. Vysvitlo, že posádka auta miery do dedinky Etseri. Z nej pochádzal aj môj hlavný spoločník, Klemens. Ten robil kedysi v dedine učiteľa, teraz však pracuje ako šofér a vozí turistov. Nevedel si vynachváliť novú cestu do Hornej Svanetie a skutočnosť, že už aj túto oblasť navštevujú konečne turisti zo zahraničia. Domácim to vraj prináša profit a zlepšuje život. Určite má pravdu, no žiaľ, na základe skúsenosti z iných častí sveta hrozí, že Svanetia už o pár rokov bude na nepoznanie...
Počas reči som zistil, že všetci idú na pohreb priateľovi z dediny, ktorého zastrelili pri hádke pod vplyvom alkoholu v gruzínskom regióne Kacheti. Na pohreb vraj príde celá dedina, aj tí, čo už žijú mimo. Celou cestou sme v snehovej búrke stretli minimum vozidiel, no väčšina z nich zastavila a chlapi sa zdravili podaním ruky a symbolickým bozkom na líce. Vraj to boli všetko Etcerania, ktorí sa zbierali na pohreb. Toto sa rapídne zhustilo v samotnej Etseri, kde hneď pred dedinou stála skupina chlapov, ktorá nás nasmerovala na strmú cestu do dediny. Tá bola cela pod snehom a ľadom. Navyše fúkal silný vietor a rozvírený sneh len dotváral arktický dojem. Dodnes nechápem, ako sa staručký tranzit dokázal dostať až sem. Miestni chlapi sú riadne divokého zjavu. Koniec koncov, asi ako všetky národy Kaukazu. Zato však ku nám boli všetci prívetiví. Ešte v aute som sa spýtal, čo nasleduje po pohrebe. Klemens mi odvetil, že potom sa všetci poradia, ako pomstia vraždu príbuzného. Vo Svanetii ešte donedávna platila krvná pomsta. Klemens tvrdil, že platí v niektorých oblastiach dodnes. Mladí Svanetania mi však neskôr vraveli, že tomu tak už nie je. Ťažko povedať, no v koži chlapíka z Kachety by som rozhodne nechcel byť...

Keď Niva vyťahuje Nivu

Etseri pôsobila v snehovej fujavici, s kamennými domami a kamennou vežou stredovekým dojmom. Nebyť niekoľkých áut zaviatych snehom, cítil by som sa ako v minulosti. Klemens nám nakoniec vybavil odvoz do Mestie. Staručkou Ladou Niva za sto lari. Všetci šiesti sme sa spoločne so šoférom a ruksakmi napchali do vozidla pre štyroch a cez úplne dopukané a zamrznuté sklo sa s úžasom pozerali, ako to šofér rozbehol dolu z kopca po zasneženej a zamrznutej ceste cez dedinu. Hneď ako sme sa napojili na hlavnú cestu vbehol do blízkeho domu a priniesol vedro s vodou, ktorým oblial všetky sklá aby zmizla námraza a sneh. Netuším, čo do vody pridal, nakoľko nezamrzla. Možno soľ. Pokračovali sme asi ďalších 500 metrov a minuli ďalšiu Nivu, ktorá skončila v snehu vedľa cesty. Opäť sme zastali a začali auto pomocou lana vyťahovať. To sa roztrhlo, následne chlapi vytiahli reťaz. Niva druhú Nivu však nedokázala vyslobodiť. Okolo išlo väčšia auto, nedokázalo to však ani to. Nakoniec sa behom asi pätnástich minút zišlo zo desať chlapov, ktorí jednoducho auto rozkývali a zo snehu vytlačili. Keď sa to podarilo s najväčšou samozrejmosťou mi jeden z nich povedal po rusky: "Tak nado eto sdelať". Keď sme konečne dorazili do Mestie, blížil sa večer a my sme za jeden deň zažili viac ako za týždeň. Ocitli sme sa v úplne inom svete. Vo svete mne veľmi blízkom. Svete krásnej prírody, tradícii, kde ešte slovo a podanie ruky platí viac ako zmluva, kde je hosť požehnaním do domu a hrdosť stojí nad peniazmi a kariérou.

Vo Svanetii za elektrinu neplatia

Keďže náš cieľ bol jasný, Gruzínsko si vychutnať naplno a reálne, ubytovali sme sa v domčeku s domácimi, ktorí nám uvoľnili dve izby. Jednoducho si upratali veci do skrine, prestreli novú posteľnú bielizeň a povedali, že ráno máme prísť na raňajky. Ono to ale nebol domček, ale skôr generačný dom, kde žili dve veľké rodiny. Nepochopil som však, kto je koho príbuzný, nakoľko som stretával postupne nových ľudí od detí až po tých najstarších. Kúrilo sa a varilo v peci na drevo, v izbách už ale iba elektrickými ohrievačmi. Počas dlhej a tuhej zimy musia za elektriku zaplatiť kopec peňazí, pomyslel som si. Ako však neskôr vysvitlo, v Svanetii za elektrinu ani za vodu v domácnostiach neplatia. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Platia iba komerčné objekty, reštaurácie, v hoteloch a podobne. Bežné domácnosti nič. Keď som sa neskôr nato opakovane pýtal Giglu, chlapíka s Mitsubishi Delica, čo nás povozil po okolí, zhrnul to jednoducho ruskou vetou: "Eto dlja svanskovo naroda". Svani vraj neplatili za energie nikdy, ani za čias komunizmu. Vraj, Svanetia bola vždy chudobná, izolovaná oblasť, kde zimy boli veľmi kruté, ľudia nemali peniaze a štát ich týmto spôsobom vždy podporoval. Či už za minulého režimu alebo aj v súčasnosti. 

Kamenné veže sú symbolom Svantie

Mestia je príjemne a pokojné mestečko uprostred hôr. Turistov je tu síce pravdepodobne v letnej sezóne už pomerne dosť, no davy to nebudú. Teraz v zime sme celkom pochopiteľne nestretli skoro žiadnych a ak, tak to boli Gruzínci z hlavného mesta Tbilisi alebo Batumi. Aj nová výstavba sa nám zdala z architektonického hľadiska rozumná a vhodne zakomponovaná. K dispozícii je tu pre turistov infocentrum, ktoré sme našli stále zavreté, banka s ATM, zopár drobných obchodíkov, reštaurácií a samozrejme viacero menších hostelov. Rozhodne však nečakajte žiaden outdoorový obchod alebo butiky. To sme tu nevideli. Zato sa tu od roku 2010 nachádza letisko - ďalší prínos pre rozvoj regiónu a cestovného ruchu. Malé lietadle sem v prípade priaznivého počasie prilietajú a odlietajú niekoľkokrát za týždeň. Odletieť z Mestie do Kutaisi a pozrieť si hory zo vzduchu sme mali v pláne aj my. No kvôli hustému sneženiu a zlej viditeľnosti sa práve náš let nekonal.
Mestia, Svanetia, Gruzínsko
Typickou črtou Mestie, no aj celej Svanetie sú vysoké kamenné veže, ktoré sa stavali od deviateho storočia. Tieto veže si budovali jednotlivé rodinné klany, v tesnej blízkosti jednej od druhej. Neboli to teda veže len na obranu pred vonkajšími nepriateľmi a pri lavínach, ale aj pri vzájomných vojnách svanských klanov. Je ich tu ako húb po daždi. Vyzerajú majestátne, tajomne, monumentálne... Mnohé sú dodnes v perfektnom stave a aj preto vyzerá množstvo dedín vo Svanetii ako vystrihnutých z 15. storočia. Do jednej z týchto veží sme sa pozreli aj my v dedine Ushguli.
Ushguli
Nebolo to múzeum ani atrakcia pre turistov. Bola to jedna z bežných veží, ktorá v súčasnosti slúžila domácim ako skladisko. Veža mala štyri poschodia, ktoré boli vzájomne prepojené len malou dierou s strope, kam sa dalo dostať iba po rebríku. Ak sa ten vytiahol, veža bola prakticky nedobytná. Aj vďaka týmto vežiam sa dostala dedina Ushguli na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Svanetia
Svanetia je pre dobrodružné duše a horských turistov lákadlom pre svoju odľahlosť, divokosť, krásne vysoké hory aj tamojšiu svojráznu a veľmi starú kultúru. No zároveň je tu aj intenzívny rozvoj turizmu, takže kto chce vidieť to pravé a nefalšované z divokosti Kaukazu, mal by sem vyraziť čo najskôr. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že v okolí centra celej oblasti, mestečka Mestia už spustili prvé lyžiarske stredisko v Hatsvali. Tomu by som pred rokmi neuveril ani vo sne. A podľa slov domácich, majú tento rok spustiť aj druhý ski rezort, ktorý je od Mestie vzdialený asi desať kilometrov. Preto neváhajte a vyberte sa do Svanetie čo najskôr...
 
Viac fotiek si môžete pozrieť vo Fotogalérii: Gruzínsko: Zimné Svaneti
Hatsvali Gruzinsko
 

Čítajte ďalej

Pred vstupom na územie Kolumbie ma premkli pochybnosti, či som na krajinu pripravená. Zo všetkých strán som počúvala nekonečné varovania ľudí, ktorí cestovali opačným smerom, teda od Panamy na juh....
 
Je možné tajne prejsť cez vonkajšiu schengenskú hranicu? Prepašovať niečo? Ale áno, dá sa to. Potrebné je mať čosi na pašovanie vhodné, napríklad, ponožky. Ďalej štipku nedbanlivosti a hromadu...
 
Nejsem si zcela jist, zda slovo „nový“ je zde na správném místě, neboť dobrovolnická organizace WWOOF existuje již mnoho let. Možná ne příliš dlouho je však známá Čechům.  Sám jsem se o ní...
 
Pre milovníkov hôr, ktorí radi zdolávajú vrcholy tu máme hneď dve sopečné lahôdky. Najvyššia činná sopka sveta  - zmrzlinový Cotopaxi  a najvyššia hora Ekvádora Chimborazo. Ako každá...
 
Ačkoli je začátek roku a v našich končinách nyní vládne krásná ladovská zima, mnozí z vás přemýšlí nad tím, kam a za jakým dobrodružstvím vyrazí. A přesně v tomto vám pomůže další...
 

GPS poloha

Diskusia