Bol to veľmi zvláštny pocit. Kombinácia toho, že neviem, čo tam robím s tým, že som tu mal byť už dávno. Vždy ma ťahalo neznáme. Mimo komfortnej zóny tak nejak viac cítim na koži skutočný život. Diagnóza? Snáď. Toto miesto som programovo nehľadal, našlo si ma samo.
Pred prvou ozajstnou cestou do Ázie som sliedil po internete a hľadal, čo sa oplatí zažiť. Keď mi novopečený virtuálny kamarát suverénne vypichol konečne namiesto "fullmoon" párty kláštor Suan Mokkh, spozornel som. Teraz sa po Thajsku flákam tretiu nedeľu a cítim, že dozrel čas na pokus o ľahkú mentálnu defragmentáciu práve nastal. Vyskakujem z autobusu v meste Chaiya a ku kláštoru na jeho okraji po minúte stopnem červený Pickup. Netreba zložité vysvetľovanie, môj vodič presne vie, kam chce Európan priblížiť. Práve sa totiž končí kalendárny mesiac, čo je už desaťročia čas, kedy sa ku kláštoru zliezajú ľudia zo všetkých smerov. Vyskakujem, beriem batoh a ďakujem.