Magická Transsibírska magistrála

Transsibírska magistrálaTranssibírska magistrálaTranssibírska magistrálaTranssibírska magistrálaTranssibírska magistrálaTranssibírska magistrála

Na svete sú dnes v prevádzke milióny kilometrov železničných tratí, ale iba na jednej z nich si ako pasažieri môžete kúpiť vlakový lístok, ktorý vás oprávňuje prejsť jedným vlakom plných 9298 km, čo je najväčší tarifná vzdialenosť svetových železníc. Kam pôjdete? Samozrejme po trati Transsibírskej magistrály z Moskvy do Vladivostoku, a to 164 hodín naprieč dvoma kontinentmi. Prejdete 89 miest, prekročíte 16 veľkých riek, zbadáte jediné stanice na svete postavené z mramoru a váš vlak pôjde po brehu najväčšej svetovej zásobárne pitnej vody.

Stavba väzňov a vojakov

Grandiózna stavba magistrály sa začala 31. mája 1891 vo Vladivostoku položením základného kameňa ussurijskej časti trate samotným cárovičom Mikulášom Alexandrovičom, synom Alexandra III. Bolo rozhodnuté odmietnuť všetky ponuky zahraničných investorov a stavbu uskutočniť vlastnými silami, pretože sa cár obával rastu vplyvu cudzozemcov na Ďalekom Východe. Práce prebiehali v neprístupnej, riedko osídlenej a človeku nepriateľskej tajge a boli dokončené iba za výdatnej pomoci ruského vojska, väzňov a rôznych dobrodruhov.

Trať presekávala mohutné sibírske rieky, bezpočetné množstvo jazier, oblasti večne zamrznutej pôdy a večných močiarov a materiál bolo nutné dopravovať z veľkých vzdialeností. Napríklad oceľové konštrukcie pre Amurský most sa odlievali až vo Varšave, putovali po železnici do Odesy, odtiaľ loďou do Vladivostoku a potom opäť po železnici až do Chabarovska. Na stavbe trati pracovalo súčasne niekoľko desiatok tisíc ľudí, medzi nimi aj český polárnik Ján Eskymo Welzl. Väčšina práce sa robila ručne, ale napriek všetkým ťažkostiam sa kládlo 500 - 600 km trate ročne. Vďaka náročnosti terénu, surovému podnebiu a odľahlosti stavby možno magistrálu zaradiť medzi najväčšie technické diela 20. storočia.

Transsibírska magistrála

Prvý vlak z Európy k brehom Tichého oceánu prišiel už v roku 1903. Spočiatku boli vagóny cez Bajkal dopravované na špeciálnom parníku, až v roku 1905 bola dokončená technicky veľmi náročná trať vedúca po strmom južnom brehu Bajkalu - takzvaná "krugobajkalka". Na Ďalekom Východe viedla trať cez Mandžusko a Harbin a až po rusko-japonskej vojne bola táto časť nahradená traťou výlučne na ruskom území.

Magistrála je spojená aj s českými dejinami. V tretej triede transsibírského expresu idúceho mnoho dní, sedúc na akejsi žinienke, napísal T. G. Masaryk svoj program o novom usporiadaní sveta - knihu "Nová Európa". Za ním po koľajniciach magistrály nasledovali legionári, ktoré sa boľševici pokúsili zadržať práve pri jazere Bajkal v úzkom mieste "krugobajkalky". Urputné boje rozhodli o našom víťazstve a následnom ťažení do Vladivostoku a možno aj ovplyvnili ďalší osud rodiaceho sa štátu. Zvyšky pomníka padlých legionárov, ktorý na ich pamiatku postavili spolubojovníci tesne pred svojím odchodom ďalej na východ, stojí na brehu Bajkalu dodnes.

Magistrála v číslach

Aj keď na vlakovom cestovnom lístku z Moskvy do Vladivostoku budete mať tarifnu vzdialenosť 9298 km, skutočná dĺžka magistrály, ktorá začína v Moskve na Jaroslavskej stanici a končí na brehu Japonského mora, je 9288,2 km. Z toho 1777 km trate vedie po európskej a 7512 km po ázijskej časti Ruska, pričom hraničným bodom medzi Európou a Áziou je 1778. kilometer ležiaci blízko mesta Pervouralsk.

Transsibírska magistrála

Po ceste do Vladivostoku prejdete 89 miest, z ktorých plných 5 má počet obyvateľov nad 1 milión. Zveziete sa aj po najdlhšom moste s dĺžkou 2568 m cez rieku Amur, ktorá v tomto mieste meria okolo 2 km. Občas sa vám podarí ísť rýchlosťou až 140 km / hod. v úseku Omsk - Novosibirsk, kde sa nachádza až 610 km trate bez jedinej zákruty alebo prevýšenia. Pól mrazu magistrály sa nachádza v úseku mogoče - Skovorodino, kde zimné teploty dosahujú až - 62 ° C. A na brehu Bajkalu, najhlbšieho jazera na svete, môžete obdivovať jediné nádražie na svete, ktoré je celé postavené z mramoru. Bolo dokončené v roku 1904 ako pomník pripomínajúci obete a utrpenie staviteľov a završujúci stavbu unikátnej a technicky mimoriadne náročnej "krugobajkalky".

Magistrálou dnes

Zatiaľ čo na začiatku storočia boli súčasťou cestovania po magistrále, ktoré trvalo mnoho dní, napríklad aj pravidelné bohoslužby konané v špeciálne určených vagónoch, dnes čakajú na cestujúcich prekvapenie úplne iné. Cesta Transsibírskou magistrálou je totiž asi tou najkonkrétnejšou ukážkou ruskej rozvážnosti až lenivosti, obrazom odlišného poňatia sveta a behu času v týchto končinách.

Transsibírska magistrála

Preto tu nie je cesta vlakom bežnou a všednou záležitosťou, ale vždy zaváňa dobrodružnými výpravami. Niektoré výklady navyše tvrdia, že ruské označenie pre nádražie "vagzal" je odvodené od cudzieho označenia pre zábavný park. A keď vychádzali prvé ruské vlaky z Cárskeho Sela do Petrohradu, konal sa vždy na oslavu tejto udalosti ples pre najvyššiu petrohradskou spoločnosť. Ani dnes nie je postsovietsky vlak len dopravný prostriedok. Dokonca by sa dalo povedať, že dopravným prostriedkom je až na poslednom mieste. Predovšetkým je to nocľaháreň, trhovisko, reštaurácie a spoločenský klub.

Vlak ako miesto k životu

Potom, čo sa všetci vyšplhajú po strmých a vysokých schodíkoch do svojho vagónu a pretlačia sa okolo sprievodcov, ktorí by si skôr zasluhovali označenie steward, pretože sa starajú predovšetkým o pohodlie cestujúcich, obsadia cestujúci svoje lôžka a spokojne sa usadia. Nastáva všeobecné vybaľovanie batožiny, ktoré obsahuje všetko potrebné na ďalekú cestu. Krásne slečny, oblečené podľa amerických filmov, sa prezliekajú do pohodlných domácich teplákov a líhajú na erárne matrace zabalené do erárnych bielych prestieradiel. Babičky vyťahujú pletenie či zamilovanú knižku a deti šantia v uličke a získavajú známych u svojich susedoch. Počas krátkej chvíľky sa vagón premení na jednu veľkú útulnú domácnosť, akúsi náhodne vzniknutú komunitu, v ktorej je každý hosť srdečne vítaný. Ak sa však zbaví vrodených zábran a je schopný na tých pár dní úplne sa vzdať svojho súkromia. Ostatne to ani nijako inak nejde.

Transsibírska magistrála

Pocit domova je umocnený kanvicami fajčiaceho čaju. Každý vagón má totiž nielen svojich dvoch sprievodcov, ale aj svoj vlastný samovar na drevené uhlie, ktorý je v ich starostlivosti. A tak zatiaľ čo za oknami deň po dni ubieha monotónna sibírska krajina a močiarmi sú striedané lesy, lesy poliami a pole opäť močiarmi, my môžeme pri šálke fajčiaceho čaju diskutovať so spolucestujúcimi o súčasnej situácii v Rusku, o komunizme a o ruskej duši.
Zrazu sa otvoria dvere a vagónom prejde skupinka predavačov všetkého možného od topánok po hodinky, obaly na doklady, bulvárne časopisy, audiokazety a limonády či vodku. A ten, kto nezoženie to, čo potrebuje, u týchto "málenkych biznismenov", ako si sami hovoria, môže si poriadne nakúpiť na každej zastávke. Po príchode vlaku sa totiž nástupište premení v jeden veľký orientálny bazár. Babky ponúkajú domáce palacinky so sibírskym čučoriedkovým džemom, zemiaky s kôprom, dnes nadojené mlieko alebo veľkú do červena vyúdenú rybu priamo z Volgy (alebo z Vjatky, Kamy, Tobol, Obu či iné rieky, ktorú magistrála prekonáva). Občas sa objaví na predaj gramofón alebo televízia, kožuchy, elektrický šijací stroj alebo čínske svetre. Každé mesto má svoje špecifiká, ktoré sa prejavia práve na tomto nezvyklom improvizovanom trhovisku, kde sa mnohí ľudia snažia pod cenu predať výrobky, ktoré dostali namiesto výplat.

Vlak stojí na každej zastávke asi 20 minút, takže je väčšinou dosť času na všetky nákupy. Potom sa začne pomaly rozbiehať, aby všetci pod bedlivým dozorom sprievodcov stihli naskočiť do toho svojho vagónu. Takzvaný "plackartnyj" vagón, ktorý je niečo ako druhá trieda u nás, má jednotlivé oddelenia so šiestimi lôžkami prepojené chodbičkou bez dverí, takže akékoľvek súkromie je znemožnené. Nižšiou triedou je "obščij" vagón, ktorý vyzerá na prvý pohľad rovnako, ale cestujúci majú pridelené iba miesto na sedenie, nie celé lôžko, a nedostávajú preto ani matrac s obliečkami. Nášmu lôžkovému vagónu potom zodpovedá vagón "kupejnyj", kde sú jednotlivé kupé oddelené od chodbičky dverami.

Transsibírska magistrála

Keď sa opäť usadíme pri okne a rozbalíme nakúpené pirohy plnené zemiakovou kašou, tak nám nezostáva nič iné, než pozorovať Sibír za oknom. Ideme nekonečnou tajgou, krajinou, z ktorej sa rodí ruská duša. Nič tu nemá počiatok ani koniec, neohraničený priestor nekladie plynutiu času žiadne prekážky. Týždne a týždne môže človek prechádzať tajgou a stále sa striedajú rovnaké scenérie. Brezové lesy, močiare, jazerá, lúky - kadiaľ si prechádzal včera, tadiaľ pôjdeš opäť zajtra. Nech Putuješ kamkoľvek a akokoľvek dlho, vždy sa dá dôjsť len tam, odkiaľ si vyšiel. Na konci tvojej cesty ťa očakáva to, čo už dávno poznáš, len ty si sa zmenil.

Pozeráme z okna vlaku a európsku dušičku chytá hrôza z týchto priestorov, ktoré si absolútne nemožno podmaniť, ktoré nemožno ani priateľsky objať. Kto do nich raz vstúpil, bol pohltený. Možno navždy a možno šťastne.
Čas strávený vo vlaku plynie síce pomaly, nie je tu však považovaný za stratu, ale za obohatenie, pretože umožňuje veciam aj ľuďom na chvíľu sa zastaviť a vychutnať krásu zdanlivo obyčajných vecí. V sibírskom vlaku aj európsky cestujúci zabúdajú na rýchlosť, presnosť a technickú dokonalosť, ktorá sa nám Európanom bežne kladie za cieľ všetkého smerovania, a venuje sa onej dosiaľ nevyskúšané ruskej záľube v zastavovanie času: "Vladivostok? Čože, vystupovať? Tak skoro?"

Ak sa chcete aj vy vybrať na Transsibírsku magistrálu, pozrite si ponuku od CK KUDRNA: http://www.kudrna.cz/zajezd/transsibirska-magistrala.html 

Čítajte ďalej

Arabské slovo hárem znamená v preklade zakázané. Hárem bol uzavretý pred svetom. Prístup do háremu mal iba sultán a jeho radca. Ostatné osoby mali vstup do háremu zakázaný pod trestom smrti. O...
 
Legendárny Odyseus stroskotal pred tritisíc rokmi na ostrove neďaleko severoafrickej pevniny. Mal však šťastie. Za pomoci čarovného lotosu sa ocitli argonauti v snovom opojení a ich jedinou túžbou...
 
Po víkende strávenom v civilizovanom Cuscu sme sa vracali späť do casity, horského internátu, v ktorom sme pôsobili ako dobrovoľníčky. V Calce nám však oznámili, že posledný autobus do...
 
Postava Juraja Jánošíka ako slovenského ľudového hrdinu celkom pochopiteľne lákala aj filmárov. Hneď od počiatku kinematografie. Prvý film o Jánošíkovi tak vznikol už v roku 1921....
 
Avignon, Marseille, Orange, Vincent van Gogh, Henri Matisse, Marc Chagall, levanduľa, slnečnice, vinič, divoké biele kone, ružové plameniaky, čierne býky – to je Provensalsko. Je to už dávno, čo na...
 

GPS poloha

Diskusia