Severná Kórea: Ako sa sem dostať, cestovanie a zaujímavosti

Návšteva Severnej Kórei, ktorej oficiálny názov znie Kórejska ľudovo-demokratická republika (KĽDR), je nepochybne zážitkom na celý život. Je neopakovateľnou cestou v čase, ktorá zmení váš život. Kto však čaká na „potemkinovské dediny“ a snahu oklamať vaše zmysly na každom kroku, bude sklamaný.

 

V Severnej Kórei uvidíte viac ako by ste čakali a to vás bude šokovať.

 

Keďže do krajiny sa dá cestovať len ako súčasť organizovanej skupiny, existuje množstvo cestovných kancelárií, ktoré tieto zájazdy ponúkajú a klient si tak má naozaj z čoho vybrať. S priateľkou sme sa rozhodli pre 5-dňový zájazd vlakom z čínskeho Dandongu, ktorý sme si objednali priamo v jednej čínskej cestovke. K vybaveniu všetkých potrebných náležitostí nám stačil internet, všetko ostatné už zariadila spomínaná cestovka.

Získať víza do KĽDR je pre držiteľov slovenského pasu mimoriadne jednoduché. Stačí si vybaviť  dvojvstupové víza do Číny a ich fotokópiu, spoločne s fotokópiou vášho pasu a fotografiou vašej tváre poslať cestovnej kancelárií, ktorá za poplatok cca 50 USD zariadi všetko potrebné. 

Náš vlak do hlavného mesta KĽDR Pyongyangu vyrážal zo stanice v Dandongu v stredu ráno. Výstupná kontrola na čínskej strane prebehla v úplnej pohode a bez akýchkoľvek nepríjemností. Potom nás vlakom previezli na druhú stranu rieky Yalu do mesta Sinuiju, ktoré sa už nachádza na severokórejskej strane, kde prebehla ďalšia, tentokrát 2-hodinová vstupná kontrola v réžii severokórejských colníkov a vojakov. 

Počas spomínaných dvoch hodín nebolo možné opustiť vlak a ani sa pohybovať medzi vozňami. Colníci nám poctivo skontrolovali batožinu a ak mal niekto fotoaparát, alebo mobil, tak aj súkromné fotografie. Medzi fotografiami sa pritom nesmie nachádzať nič, čo by mohlo pôsobiť rušivo, napr. podrobné mapy územia KĽDR, obrázky severokórejských lídrov, propagačné plagáty, námety s náboženskou tématikou a pod.

 

Taktiež nieje povolené prevážať severokórejsku menu, ktorú ľahko kúpite v podobe suvenírov v čínskom Dandongu. Fotoaparáty s väčšími objektívmi a GPS zariadenia podliehajú reštrikciám a môžu vám byť pri vstupe zabavené. Náš sprievodca nás ešte upozornil, že je zakázané fotografovať vojenské objekty a vlakové stanice, je tiež zakázané vystupovať z vlaku počas jednotlivých zastávok.

 

Asi 5-hodinová cesta vlakom do Pyongyangu je najlepšou možnosťou ako vidieť samotnú krajinu a jej ľudí a práve tu začína naša cesta do minulosti. Krajina Severnej Kórei je mimoriadne zaujímavá a odlišná v porovnaní s tým, čo sme videli v Číne. Skalnaté hory, rieky, údolia, dediny a všade okolo nekonečné ryžové polia. A ľudia, idúci niekam pešo alebo na bicykloch po nespevnených cestách, sem-tam nejaké to auto, nákladiak, turistický autobus, pamätník s budovateľským heslom. Cestná infraštruktúra je mimoriadne zaostalá, aj keď neustále udržiavaná. Krajina je v permanentnej vojenskej pohotovosti, preto sú všetky mosty a tunely dôkladne strážené vojakmi so samopalmi.

Výškové budovy, moderné štvrte, reštaurácie, zábavné parky, múzeá, štadióny, paláce a moderné hotely. Fungujúca MHD, metro, taxislužba. Na cestu do hlavného mesta potrebujú miestni špeciálne povolenie a dostať sa tam pre nich znamená prejsť podobnou kontrolou ako na hraniciach s iným štátom. 

 

Po príchode do hlavného mesta nás priamo na stanici privítala naša anglicky hovoriaca sprievodkyňa oblečená v typickom kórejskom kroji. Od tohto momentu sme boli takmer nonstop pod jej dohľadom. Vysvetlila nám pravidlá ohľadom fotografovania, pohybu, pobytu a možnej komunikácie s miestnymi. Na všetko sa máme pýtať. Priamo zo stanice sme sa odviezli ku známemu bronzovému súsošiu Kim-Ir-Sena a Kim-Čong-Ila, kde sme za symbolický poplatok kúpili kyticu, ktorú sme nasledovne položili k ich nohám. 

Na druhý deň nás čakala cesta do národného parku Mount Kumgangsan – v preklade Diamantové hory, ktorý sa nachádza na juhovýchode krajiny, v blízkosti hraníc s Južnou Kóreou. 6-hodinová cesta autobusom po asi 30 rokov neopravovanej ceste dávala zabrať nielen samotnému autobusu, ale aj našim chrbticiam. Prírodné scenérie národného parku však stáli za to. Čisté jazerá, potoky, impozantne pôsobiace žulové skaly, všade naokolo vytesané starobilé čínske znaky, ako pozostatok po neďalekom stredovekom budhistickom chráme. Tu sme absolvovali asi 3-hodinovú pešiu túru a mohli sa jediný krát počas nášho pobytu odpojiť od skupiny a našej sprievodkyne.

 

Nasledujúci deň ráno nás čakala cesta späť do hlavného mesta a poobedná návšteva metra, pamätníka čínsko-kórejského priateľstva a „Vojnového múzea víťazstva“, primárne zameraného na oslavu víťazstva KĽDR v Kórejskej vojne. Múzeum obsahuje veľmi pútavo zoradené exponáty pripomínajúce tento vojnový konflikt so špeciálnym dôrazom na zničenú a ukoristenú americkú vojenskú techniku.

Štvrtý deň bol venovaný návšteve demilitarizovanej zóny (DMZ) na juhu ako aj mesta Kaesong. DMZ je predmostím najstráženejšej hranice sveta, skutočným reliktom Kórejskej vojny, ktorá na tomto mieste niktdy oficiálne neskončila. Cestou do DMZ sme museli prejsť troma bezpečnostnými kontrolami, z toho jedna bola na známej 38.rovnobežke, pôvodnej hranici medzi Severom a Juhom.

 

Fotografovať je tu prísne zakázané a povolenie dostanete až v samotnom Panmungagu – miesto známe modrými domčekmi, kde sa priebežne vedú oficiálne rokovania medzi oboma znepriatelenými stranami. Nie sú tu žiadne ploty ani zábrany, no neprekročiteľnosť hraničnej čiary sa tu aj napriek tomu rešpektuje so všetkou vážnosťou.

 

Za zmienku stojí aj návšteva budovy, v ktorej sa v roku 1953 podpísalo prímerie, ukončujúce bojové operácie. Dnes je tu múzeum, ktoré je možné navštíviť len zo severu. 

Mesto Keasong je tiež známe projektom priemyselného parku, v ktorom bolo umožnené pracovať aj Juhokórejčanom. Po zhoršení vzájomných vzťahov bol park uzatvorený a jeho otvorenie je v nedohľadne.

Počas ciest po KĽDR sme navštívili aj niekoľko miestnych obchodov so suvenírmi. Od poštových známok, tradičného oblečenia, či zahraničného alkoholu tu kúpite aj miestne výrobky ako napríklad sušené ženšeňové korene, či rôzne čaje, rôzne propagačné knihy, či miestne časopisy a noviny v anglickom jazyku. Vo všetkých týchto obchodoch môžte platiť jedine v eurách, dolároch alebo čínskych juanoch. So severokórejskou menou sme vlastne ani neprišli do kontaktu.

Komunikácia s okolitým svetom je pre turistu tiež veľmi obmedzená. Na roaming zabudnite, cestovka vám však ponúka kúpu miestnej simkarty za poplatok asi 150 USD. Hotely nie sú vybavené wifi a možnosť poslať e-mail máte iba z počítača na recepcii za horibilný dátový poplatok cca 10 centov za kilobajt dát. Telefonovanie z pevnej linky do cudziny je tiež spoplatnené pomerne vysokými cenami. Pohľadnice vám však odtiaľ na Slovensko prídu o niekoľko týždňov skôr, ako tie, ktoré ste pár dní pred tým poslali z Číny.

Čerešničkou na torte je výstupná kontrola na hraniciach pri odchode z krajiny. Okrem samotnej batožiny si colníci opäť prezrú vaše súkromné fotografie a mnohé z nich vám prikážu s úsmevom na tvári vymazať...

 

Napriek všetkým absurdnostiam, ktoré vás v Severnej Kórei postretnú, je táto krajina mimoriadne zaujímavá. Ukazuje nám svet, v ktorom sa kedysi ocitli aj naši rodičia a starí rodičia a dáva nám možnosť naplno si uvedomiť význam pojmu sloboda.