Hoci Bibliu bližšie nepoznám, príbeh o Noemovej arche, ktorá pristála na úpätí hory Ararat ma zaujal už ako chlapca. Neskôr, keď som začal behať po horách a svete, mal pre mňa svoj reálny význam a cieľ. Ararat - skutočná hora, v možno neskutočnom a mýtickom príbehu.
Biblický príbeh o Noemovej arche a potope sveta pozná zrejme každý. A pravdepodobne mnohí vedia, že Noe pristál podľa Biblie práve na úpätí hory Ararat (5137 m). Kde sa však Ararat presne nachádza, to už tak známe nie je.
- Je to na úplnom východe Turecka, v oblasti, ktorá je nazývaná aj turecký Kurdistan. Pričom vrchol Araratu sa nachádza len 16 km západne od iránskej a 32 km južne od arménskej hranice.
Zmienka o Noemovej arche práve preto slúži ako dobrý záchytný bod pre tých, ktorým by Ararat nič nehovoril. A možno aj preto, že vlastne všetko, či lepšie povedané skoro všetko sa v súvislosti s Araratom skloňuje s Neomovou archou. Už desiatky rokov ju hľadajú milovníci senzácii, seriózni vedci, ale aj špekulanti.
Už mnoho krát sa svetom prehnali správy o tom, že tentokrát už zaručene boli objavené pozostatky tohto obrovského plavidla. Na svet sa tak dostalo množstvo príbehov romantických, dobrodružných ale aj športových.
- To najmä v prípade, keď sa rozhodnete na vrchol Araratu vyliezť. Ten sa nachádza v krajine večného snehu a ľadu, vo výške 5137 metrov. Ararat je tak najvyššou horou Turecka a celej Arménskej vysočiny. A práve za týmto účelom sme sa sem vybrali aj my.
Palác Ishak Pasha Sarayi
Či je príbeh Noemovej archy skutočný alebo nie, to rozhodne riešiť nechcem. Mne však stačil nato, aby som horu Ararat zaradil ako jeden zo svojich životných cieľov. A keďže detské sny treba postupne realizovať, rozhodol som sa ho naplniť.
Do približne 30 - 40 tisícového mestečka Dogubayazit sme dorazili koncom augusta. V samotnom meste nie je nič zaujímavé, niekto by ho mohol dokonca nazvať dierou v nehostinnej krajine. No okolie poskytuje množstvo prírodných aj historických atrakcií.
Na kopci len približne šesť kilometrov za mestom sa nachádza jedna z najkrajších pamiatok východného Turecka - Ishak Pasha Sarayi. Možno povedať pevnosť a palác v jednom. S 366 miestnosťami sa tento palác radí k vôbec najvýznamnejším pamiatkam v krajine a musím povedať, že najmä poloha tejto stavby v rázovitom prírodnom prostredí pôsobila úchvatným dojmom.
My sme však vnímali najmä fakt, že ručička teplomeru ukazovala vysoko cez tridsať stupňov. Napriek tomu bol vrchol Araratu pod snehom a zrejme každý člen našej skupiny akosi podvedome zhodnocoval svoje sily. Hoci v tej horúčave vyzeral výstup na Ararat na príjemné občerstvenie, neskôr bola realita úplne iná. Zima a snehové prehánky, ktoré nás zachytili v tábore pod vrcholom dali preveriť fyzickým aj psychickým silám. Ararat totiž nie je turistickým kopcom, ale vyžaduje solídnu dávku skúseností, kondície a najmä pokory k horám. Ak nič z toho nepodceníte je veľmi pravdepodobné, že za tých niekoľko dní zažijete rovnako ako my nezabudnuteľné zážitky a skúsenosti na celý život.
Ararat - posvätná hora Arménov
Pre správne vykreslenie situácie treba spomenú aj fakt, že v okolí hory Ararat sa v minulosti odohralo veľa dramatických príbehov, ktoré s biblickou romantikou nemajú nič spoločné. Takéto príbehy sa tu vlastne dejú dodnes. Tento vyhasnutý vulkán (naposledy činný v r. 1840) nebola nikdy len obyčajnou horou. Už preto nie, lebo sa nad okolitý horizont vypína do výšky 5137 metrov a neďaleký Malý Ararat, oddelený horským sedlom Sarda-Bulok, sa ako menšia dvojička týči do výšky 3 896 metrov. Úchvatný pohľad. Pritom obe hory sa nachádzajú na úplnom východe Turecka, len niekoľko desiatok kilometrov od hranice s Arménskom a Iránom. Veľmi spornej hranice.
- A hoci v súčasnosti leží Ararat na území Turecka, Ararat je národným symbolom Arménov, ktorí horu volajú Masis.
V nedávnej minulosti, až do 1. svetovej vojny bolo toto dnešné územie Turecka obývané najmä Arménmi. Počas Arménskej genocídy, ktorú na arménskom národe spáchali Turci v rokoch 1915 - 1918 a dodnes je predmetom trpkých sporov, táto oblasť dokonale zmenila etnické zloženie. Arméni boli doslova vyhladení. A tak sa dnes príslušníci tohto starého národa na siluetu Araratu nostalgicky pozerajú len spoza hranice, pričom z hlavného mesta Jerevanu je vidno siluetu hory ako na dlani. Arméni považujú za svoju česť a otázku prestíže vystúpiť na vrchol Araratu. Je tak blízko a pritom tak ďaleko...
Turecko síce už dnes pripúšťa, že Arméni boli obeťou jednotlivých krvavých incidentov. Popiera však, žeby turecké úrady organizovali systematickú vyhladzovaciu kampaň. Poukazuje tiež na to, že pri nepokojoch cez prvú svetovú vojnu a jej dozvukoch umierali aj tisíce tureckých moslimov a mnoho z nich práve pri útokoch Arménov. Krajín, ktoré arménsku genocídu oficiálne uznávajú, postupne pribúda. Ale nie sú medzi nimi stále kľúčové veľmoci. Zjavne kvôli snahe udržať dobré vzťahy s Tureckom ako spojencom v NATO.
Pozemná hranica medzi Tureckom a Arménskom je však uzavretá dodnes (situácia v roku 2013!), hoci boli snahy o jej znovu otvorenie už od roku 1921 a celú oblasť stráži veľmi početná turecká armáda. Samozrejme, na Ararate sme Arménov stretli. Chlapi, určite vyše päťdesiatky si prišli splniť sen. Štyria z nich, hoci arménskej národnosti už žijú v Rusku, no jeden stále ako horal v arménskych horách. Museli tak najprv do Arménska pre priateľa a potom do Turecka cez Gruzínsko. Nikto z nich sa však na nič nesťažoval a ako povedali: „Politika na hory nepatrí, tu sme si všetci rovní“. Dobre som však videl to vzrušenie v očiach a tvrdohlavosť s akou sa pohybovali vo vysokej nadmorskej výške, v snehu a mraze. Napriek tomu, že traja z nich fyzicky vôbec nestíhali, dokázali sa vyhecovať a na vrchol sa skutočne dostali. Arménsky horal však po kameňoch skákal ako kamzík. Mal som dojem, žeby dokázal na vrchol vybehnúť. Vypestoval som si s týmto chlapíkom počas spoločného pobytu v stanových táboroch kamarátsky vzťah a na konci mi úprimne povedal, ako sú všetci šťastní.
Kurdistán
Turecká armáda však nie je na východe krajiny v tak hojnom počte kvôli Arménom. Dnes, hoci ide o Turecko, tu žije takmer výhradne kurdské obyvateľstvo. Hoci pre nás je Kurda od Turka rozoznať len veľmi ťažko, pre nich to problém vôbec nie je. Navyše, Kurdi, hoci sa pred cudzincami na túto tému bavia len veľmi neradi, Turkov v láske nemajú a ozbrojené konflikty sa tu opakujú v pravidelných intervaloch. Podľa nich je táto oblasť – Kurdistán. Aj v čase nášho pobytu /rok 2013/, prišlo koncom augusta v susednej provincii Hakkari k prestrelke.
O život prišlo šestnásť kurdských povstalcov a päť vojakov tureckej armády. A my sme sa len čudovali, prečo je na cestách toľko tankov a vojakov... Kurdi bojujú za vytvorenie kurdskej autonómie, pričom si konflikt od roku 1984 vyžiadal tisíce obetí. A práve v tomto výbušnom prostredí, v tejto etnicky aj politicky mimoriadne exponovanej oblasti sa nachádza Ararat, vysnený cieľ mnohých turistov, dobrodruhov, skialpinistov a symbol arménskeho národa. A preto sa zrejme nikto nebude čudovať, že Ararat bol po dlhé roky neprístupný a povolenie na výstup nebolo možné získať. Situácia sa zmenila len niekoľko rokov dozadu, čo má v okolitej oblasti za následok postupný rozvoj turistického ruchu.
Rezervácia Noeho archa
Vráťme sa však ešte k Noemovej arche, ktorá stála na začiatku nášho rozprávania. Bol, či nebol Ararat miestom, kde pristál Noe? Na samotnom Ararate sa zatiaľ žiadne hodnoverné dôkazy nenašli. Viacero senzácie chtivých podvodníkov už na hore v minulosti v rôznych jaskynných výklenkoch podhodilo a následne „náhodou“ objavilo staré, niekoľko tisícročné drevo. Tomu však neverili ani miestni sprievodcovia, ktorí na hore poznajú doslova každý kameň. Keď bol niekto na vrchole tristo krát, ťažko veriť tomu, že by si nevšimol pozostatky vraku lode.
V roku 1987 však turecká vláda založila prírodnú rezerváciu Noemovej archy /Noah's Ark National Park/ v horách neďaleko Araratu. Ako výsledok rozhodnutia vládnej komisie, ktorá potvrdila vyše desaťročný výskum vedeckého tímu. Na základe leteckých záberov z tejto oblasti a následného výskumu tu boli objavené skamenelé pozostatky obrovskej antickej lode v nadmorskej výške 1900 metrov. Samozrejme, tento objav alebo teória sa stretli vo svete s množstvom pochybností najmä z radov vedcov. No skutočnosť je taká, že rezervácia Noemova archa je vytvorená a podľa záverov oficiálneho výskumu sa práve tu nachádzajú pozostatky Noemovej archy.
Či je to pravda alebo nie, nechajme na každého osobný názor. Tejto teórii síce neverí ani drvivá väčšina domácich, no je tomu tak. Objav však svoj účel splnil a dostal túto bohom zabudnutú časť Turecka aspoň na čas na popredné stránky svetových médií. A ak by to aj bola pravda a legendárna Noemova archa by skutočne odpočívala v horách neďaleko Araratu tak dobre, bol som tam. A vám odporúčam to isté...
Na vrchole Araratu
Na vrchol Araratu sme sa nakoniec dostali. Počas štvordňového výstupu sme sa postupne aklimatizovali v základných táboroch vo výške 3200 a 4200 metrov, aby sme nakoniec skoro ráno o druhej v noci zaútočili na vrchol.
- Treba povedať, že výstup na najvyššiu tureckú horu Ararat nie je technicky príliš zložitý. Ide o takzvaný "choďák". Stačia mačky, cepíny, najlepšie miestny sprievodca a kondícia. Výstup je však dlhý a náročný kvôli aklimatizácii a často aj počasiu.
Hneď na začiatku nás auto vyviezlo kúsok nad dedinu Eli, do výšky asi 2 200 m. Do prvého základného tábora C1 nás čaká asi tisíc metrov vcelku v pohodlného stúpania, ktoré zaberie asi 4 hodiny chôdze. Po ceste prechádzame okolo stanov pastierov, kde si dávame čaj a osvieženie. Podaktorí sme aj trochu skúsili pojazdiť na koňoch. Stany si rozložíme v prvom tábore vo výške približne 3200 metrov.
Ráno sme vyrazili do ďalšieho výškového tábora C2 vo výške cca 4 200 m. Čaká nás približne stúpanie tisíc metrov. Čo zaberie asi 4 až 5 hodín pokojnej chôdze. So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou pribúda kamenia a kamennej sutiny. Terén začína byť náročnejší, zeleň už dávno zmizla a cestou nie je žiaden tieň.
Budíček máme nastavený na jednu hodinu po polnoci. Vstávať zo stanu do mrazivého rána, keď vonku bola teplota možno aj -7 stupňov a na stane približne pätnásť centimetrov snehu, nebolo nič príjemné.
Všetci sme drkotali zubami a na cestu vyrazili so zalepenými očami za tmy s čelovkami na hlave. Mráz bol nemilosrdný a čoskoro nás všetkých prebral k životu. Postupne sme sa vo fujavici krok za krokov dostávali čoraz vyššie a vyššie.
So stúpajúcou nadmorskou výškou vzduch redol a nadýchnuť sa bol čoraz väčší problém. Začínali sa aj prejavovať prvé príznaky výškovej nemoci a fyzickej námahy. Mnohým sa točila hlava a rýchlo ubúdali fyzické sily. Ale s tým zrejme každý rátal, každý mal dostatok skúsenosti. Každý si dokázal rozložiť sily a bojovať. Tu sa prejavila aj súdržnosť kolektívu, keď tí momentálne silnejší dokázali povzbudiť a podržať tých momentálne slabších.
A tak sme sa na vrchol dostali všetci. Hoci bola riadna fujavica a výhľad iba na niekoľko metrov, boli sme na vrchole bájneho Araratu. Smola bola v tom, že o celý čas som videl iba mlieko. Totálna hmla. Aj vrcholové fotky budia dojem, že som bol pred bielou plachtou vo fotoštúdiu. Žiaden výhľad, žiadna panoráma. Škoda, no nevadí. Videli sme síce len jeden druhého a vrcholovú značku, no ovládol nás pocit veľkého šťastia. Šťastia, že sme opäť preverili svoje fyzické sily a aj pocit naplnenej spolupatričnosti a kamarátstva...
Za spoluprácu vďaka CK ROKOSPORT.
- AKTUALIZÁCIA pôvodného článku z roku 2013!
