Pestrofarebný had pútnikov sa ťahá kľukatou cestou hore. Skalné prekážky zdolávajú dokonca aj deti a starci. Zahľadení kamsi doďaleka sa posúvajú ako v tranze.
Rituál sa v podstate už začal. Všetci sú ním skrz-naskrz pohltení. Učia sa vzdať svojho tela aj vlastného ja. Celkom ho „vypustiť“, zabudnúť naň, len aby sa posunuli do ďalšieho duchovného levelu. Aby boli, keď príde ich vlastný koniec, dostatočne pripravení. Na tento „tréning“ je pre nich ako stvorené pohrebisko. Najdôležitejšie miesto celého Tibetu pre zvláštny obrad – nebeský či vzdušný pohreb. Odráža Tibeťanmi uctievaný živel – vzduch. Keď tento rituál zažije bežný Európan, bude mu pripadať prinajmenšom ako prapodivný až odpudzujúci. Áno, ak sa naň pozerá výlučne očami svojej kultúry a zvykov...
Rebríček hodnôt
Po obrade pred hlavným kláštorom privážajú pútnici na koni či jakovi svojho zosnulého na miesto zvané durthö. Je to oplotená lúka so svätyňami a s veľkým kruhom z plochých kameňov.
Čakajú ich tu lagpovia – vyškolení mnísi, ktorí sú však opovrhovanou kastou. Tak ako kedysi u nás kati. Ich úlohou je mŕtvych rozkúskovať a dať číhajúcim supom a iným dravým vtákom. Rovnako kosti, ktoré ostanú, rozdrvia, zmiešajú s múkou – campou – a znova hodia vtákom. Na tento zvyk sa možno pozerať s odporom alebo pochopiť staré ľudské poznanie: pozemský život a veci, teda i telo, nemajú po smrti hodnotu...
Užitočný aj nakoniec
Ako je známe, väčšina Tibeťanov vyznáva budhizmus. Jeho stúpenci veria, že ich duše sa sťahujú: môžu sa znova narodiť. Do lepšej či horšej formy. Napríklad ako zviera. Preto budhista súcití so všetkým živým. Stať sa teda potravou živým bytostiam znamená pre neho urobiť posledný dobrý skutok na svojej pozemskej ceste. Rodina aj priatelia zosnulého skutočne veria, že ich blízky sa týmto spôsobom neobetoval, ale pomohol kolobehu života.
Dokonca praktické?
Tibet je autonómna oblasť Číny. S vyše miliónom štvorcových kilometrov približne zodpovedá Tibetskej náhornej plošine. Priemerná nadmorská výška je tu štyri- až päťtisíc metrov nad morom. Skalnatá pôda, v tejto výške často zamrznutá, komplikuje pochovávanie mŕtvych do zeme. Kremáciu – spaľovanie zasa znemožňuje nedostatok stromov a dreva. A tak prichádza k jednoduchému rozuzleniu, prečo práve vzdušný pohreb – okrem iného ide aj o praktické riešenie.
Netýka sa však detí do osemnásť rokov, budúcich mamičiek ani ľudí, ktorí zomreli v dôsledku nejakej nehody či infekčného ochorenia.
Národy a ich kultúry, zvyky, obrady a rituály. Mnohé z nich sú pre nás nepochopiteľné, neprijateľné či hraničiace s hnusom. Inak sa však na ne človek začne pozerať, keď ich hlbšie spozná a objaví, čo všetko za nimi ukrýva.
Info v kocke:
- Supy sú pre Tibeťanov „nebeskí tanečníci“, ktorí odnášajú dušu do neba. Tam čaká na svoju novú inkarnáciu – prevtelenie do novej bytosti.
- Kláštor Drigung je vyhľadávaný a preslávený konaním nebeských pohrebov. Svojich pozostalých sú príbuzní ochotní sem viezť aj niekoľko dní.
- Medzi hlavné spôsoby pochovávania v Tibete patrí pohreb do vetra, do ohňa, do zeme a do vody – rozkúskované telo skončí v rieke, kde sa namiesto supov nakŕmia ryby. Domáci ich nelovia.
- Väčšina budhistov si volí jhator – nebeský pohreb.
- Domáci veria, že keď sa im sníva o mŕtvom, jeho duša blúdi. A tak mu nakreslia rebrík, aby po ňom mohol vystúpiť nahor.
Foto: Wikipedia
