NP Sutjeska, najstarší národný park Bosny a Hercegoviny

Národný park Sutjeska pozostáva z dvoch pohorí. Na juhovýchode je to skalnatý vápencový Maglić, pohorie hraničiace s Čiernou Horou. K nemu tvorí až neuveriteľný kontrast pokojná a zelená Zelengora rozkladajúca sa na severozápade parku. Obe pohoria oddeľuje 35 km dlhá rieka Sutjeska.

Prechod celého parku je možné spojiť v jednu príjemnú vandrovku. Pre rýchlych chodcov a horských bežcov je to výlet na zopár dní, kdežto "fotiči", milovníci fauny a prírodní fajnšmekri si tu pobudnú aj dva týždne. Našu jarnú výpravu zaraďujem k rýchlikom lebo v Bosne a Hercegovine sme toho času mali na pláne ešte pár ďalších kopčekov. Napriek tomu zážitky, ktoré táto oblasť zanechala, sú prinajmenšom intenzívne. A chuť vrátiť sa taktiež.

Josip Broz Tito

Sutjeska je najstarším národným parkom BaH hlavne vďaka Josipovi Broz Títovi, jeho ľudovej armáde a úspechom, ktoré tu chrabrí partizáni dosiahli. Proti mnohotisícovej presile taliansko-nemeckých vojsk vybojovali jednu z významných bitiek 2. svetovej vojny. To nenechalo miestnych vlastencov chladnými a nečinnými. Na pamiatku víťazstva vystavali v údolí rieky Sutjeska hneď niekoľko neprehliadnuteľných betónových pamätníkov, obzvlášť vydarená perla zdobí perifériu horskej dedinky Tjentiště. Radosť pozerať.

"Čo nás nezabije, to nás posilní"

Do Bosny sme tentoraz prišli v druhej polovici mája. Pani zima ešte nestihla schovať pazúriky a snehu bolo v horách dosť. Lenže vydržte sedieť doma až do leta, keď minuloročná rakija došla a nohy už tiež toľko neboleli. A tak so slovami: "Čo nás nezabije, to nás posilní", vyrazila naša dvojčlenná výprava v ústrety novým dobrodružstvám. Ako východiskový bod sa nominovalo sedlo Čemerné, do ktorého sme bez problémov dostopovali z mesta Foča. Z Čemerné vedie pohodová cesta lúkami a pasienkami až k úpätiu Vlasulji 2.337 m, najvyššej hore masívu Volujak. Odtiaľ začína stúpanie do kopca, v máji navyše okorenené mnohými snehovými polami, ktorých so stúpajúcou nadmorskou výškou nemilo pribúdalo. Ale trocha jarnej lyžovačky utuží zdravie i charakter. Zo sedla pod Vlasuljou sa otvára prekrásny výhľad na dominanty pohorie Maglić: Bosniansky Maglić 2.386 m nm, najvyššiu horu Bosny a Hercegoviny a o dva metre vyšší Maglić čiernohorský, ležiaci pár metrov za hranicou. Ak sa pozriete dolú, srdiečko pookreje pri pohľade na smaragdové Trnovačko jazero. Ak do neho neskôr ponoríte niektorú čiastočku tela, pookreje o to viac.

Trnovačko jazero

Trnovačko jazero ležiace vo výške 1.520 m je ideálne miesto na rozloženie základného tábora. Je tam pekne, je tam voda a za 1 Euro, o ktoré vás oberie strážca parku, môžete legálne bývať a podnikať výlety na okolité kopce. Najlákavejšie sú samozrejme Bosniansky a Černohorský Maglić. Za dobrého počasia nie je výstup naľahko nijak zvlášť náročný, od jazera vedie dobre značený chodník, trasa nie je prehnane exponovaná, ale celkom slušne sa zahrejete. Na oboch vrcholoch nájdete schránky s návštevnou knihou. Vedľa Maglića možno zdolať Trnovački Durmitor, či Vlasulju, pričom obe ponúkajú úchvatné výhľady do Bosny i Čiernej Hory. Alebo podniknúť oddychovú túru k blízkym salašom. S trochou šťastia narazíte na baču s výborným domácim syrom a ešte lepšou rakijou. Vzhľadom k tomu, že sa pohorie nachádza na čiernohosko-bosnianskej hranici, je vhodné nosiť pri sebe pas.

Prales Peručica

Vedľa vrcholových radovánok nájdete v NP Sutjeska tiež prales Peručica, údajne jeden z dvoch posledných pralesov v Európe. Jeho návšteva bohužiaľ nie je dovolená len tak na vlastnú päsť, zvlášť keď sa na to pýtate osôb poverených. Vraj je to príliš nebezpečné a neznalý turista, by sa v tej divočine iste stal ľahkým terčom dravej zveri a iných rozmarov divokej balkánske prírody. Skrátka, ak zaplatíte nie práve lacného sprievodcu, môžete v súlade so zákonom uvidieť divú pralesnú zver, stromy viac ako 50 m vysoké a 1,5 m široké, veľmi bohatú flóru, či 75 m vysoký vodopád Skakavac.

Tjentiště

Správa NP Sutjeska aj "turistické služby a informácie" sídlia v už spomínanej horskej dedine Tjentiště, v ktorej pravdupovediac zdochol pes. Alebo skôr čas. Dedine dominuje monštruózny betónový kvet pripomínajúci slávnu bitku na Sutjesce, ďalej tu nájdete pár barakov a obchod. Ak máte šťastie, pridajte jednu otvorenú reštauráciu a ak máte veľké šťastie, objavíte reštaurácie dve ak tomu napustené kúpalisko, údajne najväčšie na Balkáne. Všetko na necelých 2 km.

Pohorie Zelengora

V snahe získať čo najviac informácií o parku a predovšetkým o pohorí Zelengora, odvážili sme sa zaklopať na dvere turistického informačného centra v rámci sídla NP Sutjeska. Po chvíli jazykových šarvátok sme našli reč ako-tak spoločnú a dozvedeli sa, že správcovia parku fungujú ako slušná taxislužba približujúca výletníkov bližšie k horám. Tiež po pralese by nás radi sprevádzali, borovice a vodopád ukázali, lenže za babku by to nebolo. Nič nepomohli smutné oči. Tak sme sa aspon spýtali, čo že nás čaká v Zelengore: mapa žiadna, značka žiadna, jeden pár mesiacov nezvestný Francúz, vlci, medvede a ak vlezieme do lesa, istá smrť. To je pekný začiatok a tak, čo nás nezabije...

Pohorie Zelengora ležiace na západ od rieky Sutjeska je dosť odlišné od blízkeho pohoria Maglić. Málokedy tu niekoho stretnete, a ak áno, bude to skôr štvornohý tvor. Tiež na cestu hneď tak nenarazíte (a na tú značenú už vôbec nie). Oproti strmým skalnatým stenám Magliću uspáva Zelengora nekonečnými oblými hrebeňmi. Tu a tam prejdete krasovým poľom s množstvom závrtov, tu a tam narazíte na jazero. K tým najkrajším patrí ľadovcové Donje a Gornje Bare, Orlovačko, či Jugovo jazero. Najvyšším bodom je Bregoć 2.014 m nm. Zelengora má ešte jedno pozitívum a to, že sa na jej území počas 90. rokov nebojovalo, nie je sa teda treba báť mínového nebezpečenstva. Rovnako tak je tomu v pohorí Maglić.

Prístup je trošku otravný, ak sa nechcete zruinovať zaplatením terénneho taxíku a nepodarí sa stopnúť nejaké drevárskej vozidlo, nezostáva než šliapať makadam a šliapať ho dlho, skoro 20km. Z Tjentište je najlepšie vydupať k jazeru Gornje Bare, nabrať vodu, vybehnúť ďalších 300 výškových metrov, nasledovať hrebeň a počúvať mapu juhoslovanskej armády. Aby sme nezabudli, to sa ľahko hovorí, kým vás tesne pred výlezom na hlavný hrebeň nezastihne búrka. My sme mali tú česť, a pred hromami a bleskami sme utiekli do lesa. S naivnou vierou, že to nebude tak zle, ako tvrdili znalci miestneho terénu. Lenže bolo. Po štyroch hodinách sme vybojovali 1,5km pravého bosnianskeho lesa. V snahe udržať dobrú náladu, padlo nemálo vtipov na tému prehliadka pralesu Peručica za 75 eur a rovnako tak úvahy nad stupňom rozkladu nebohého Francúza...
 
No všetko má svoj koniec a tak ani naša "lesná skratka" netrvala večne. Po búrke prišlo slniečko. Odmenou za naše snaženie bola rozkvitnutá Zelengora zaliata popoludňajšom slnkom. Jedno oko nezostalo suché a jedna (posledná) čokoláda nezostala celá. Zvyšok prechodu niesol sa v duchu, dá sa povedať, pohodovom. Oblé kopce, občas skalka, čarovné panorámy a hlavne nikde nikto. Zelená upokojuje. Lenže hnedá znepokojuje. Prečo musia tie milé zvieratká vykonávať potrebu na vyšliapaných chodníkoch? A práve v tom neprehľadnom krasovom teréne? Samá skalka, samé závrty a nedajbože za každým rohom hladný medveď. No, ak chcete divočinu, tak tu ju tu máte so všetkým. A čo vás nezabije... :)