Festival Otevřených sklepů - „Jaro na Strážnicku“ alebo In vino veritas

Chlapi zrejú ako víno. To sa prejavuje aj tým, že sme s  Pištom v  sobotu rozhodne nevyrazili na cestu za úsvitu. Cieľom našej výpravy bol víkendový Festival Otevřených sklepů  - „Jaro na Strážnicku“ (v preklade koštovka vín presláveného moravského-slováckeho regiónu Strážnicka a Blatnicka) a  my sme boli pevne rozhodnutí celú akciu si náležite vychutnať a  nejakým cestovným stresom sme si v  žiadnom prípade nemienili nechať pokaziť zážitok.
A pre zrelý bezstresový štýl dobrodruha je samozrejmosťou, že sa vynecháva akákoľvek prípravná fáza či nebodaj  plánovanie. Bolo by po dobrodružstve a  spontánnosti. Preto sme (potom čo sme operatívne tretí krát posunuli čas odchodu „cca o  hodinku“) napokon vyrazili na cestu bez jedinej českej koruny a  pochopiteľne bez aktivovaného roamingu či overenia výšky kreditu v  mobile – nie sme predsa blázni. Tento náš zenový prístup sledovania toku prítomnosti s  otvorenou mysľou začiatočníka nás bezpečne priviedol do nemenovaného nákupného centra cca. 5 km od bodu z  ktorého sme vyštartovali, kde sme si urobili prvú väčšiu prestávku. Potvrdilo sa, že naša intuícia bola správna, mali tam banku a  banka mala české koruny takže všetko bolo v  suchu a  navyše sme si po chvíľke váhania nakúpili do auta v   najznámejšom nemenovanom fastfudovom reťazci nejaké tie opovrhnutiahodné hamburgery s  hranolkami (trochu sa hanbím.... ale iba trochu, pretože k  zrelosti ako víno patrí aj to, že si človek prizná, že táto lokálno-kozmopolitná kultúrna vojna ho už vlastne nudí). Náležite vyzbrojení valutou a kalóriami sme nasadli do auta a  pokračovali v  ceste na Moravu.

Strážnice

Ukázalo sa, že nezanedbateľnou výhodou strážnicko-blatnického regiónu, je skutočnosť, že je v  podstate takmer v  Bratislave. Hovoríme totiž o  približne hodine cesty (z BA) čo sa prakticky rovná rannej ceste električkou z  Rače do Dúbravky, kde navyše na človeka nečaká to, čo nás privítalo v  Strážnicku. Epicentrum celej akcie, moravské mestečko Strážnice, sa nachádza v  takej blízkosti slovenskej hranice, že sme ani nestihli zablúdiť (na čo sme sa podvedome tak trochu aj tešili). Tá blízkosť a  dostupnosť je naozaj prekvapujúca. Aby sme boli presnejší, reč je o najvýchodnejšej časti vinárskej oblasti Moravy a Slovácka. Strážnicko a Blatnicko je typický historický kraj vína. Vínne trate sa tu tiahnu po svahoch Bielych Karpát, ktoré zanechávajú na miestnom víne svoj geologický a klimatický rukopis - slovami znalca "plnosť a extraktívnosť" (a aj ten, čo je viac-menej dezorientovaný v oblasti kvality vie, že to, čo má plnosť a extraktívnosť, to musí byť sila). Typické sú z bielych odrôd napr. Müller Thurgau, Rulandské šedé a bílé, Veltlínske zelené, Ryzlink vlašský a rýnský, Sylvánské zelené, z  červených napr. Frankovka, Svätovavrinecké, Modrý Portugal a André. Auru dejinami overnej osvedčenosti a nostalgie so sebou nesú také historické odrody ako napr. chuťovo špecifický Frašťák (Kadarka biela) či Blatnický roháč. V istej miere exkluzivitky im zdatne sekunduje "benjamínek", prvá apelácia vinárskej podoblasti VOC Blatnica z roku 2013.
Potom ako sme dorazili do Strážnice plynulou slovenčinou sme sa niekoľkých miestnych občanov opýtali kde nájdeme registračné miesto festivalu. Ukázalo sa, že našej reči rozumejú a z veselých pohľadov sa dalo vycítiť, že presne vedia čo hľadáme, ešte pred tým ako sme vyslovili prvé slovo. Postupne sme si uvedomili, že VŠETCI tu vedia kam máme namierené. Domáci nás postupne ochotne donavigovali k miestnemu "Kulturáku" a  čulá pohoda, ktorá z nich sálala sa okamžite zmocnila aj nás. Celá atmosféra mi trochu pripomínala hektiku plnú očakávania sprevádzajúcu organizáciu akéhosi regionálneho orientačného preteku. V Kulturáku (oficiálne Kulturní Dům Strážnice....) bol "štart", čiže registrácia. Tu sme dostali, takisto v slovenčine, od ďalšieho ochotného dobrovoľníka za registračným stolíkom vo vestibule základné info o priebehu a pravidlách podujatia, brožúrku s mapou celej vínnej trasy, s označením zastávok a rozpismi príchodov a odchodov autobusov, ktoré horúčkovito cirkulovali celým vínnym okruhom a zásobovali útulné sklepy, bůdy a plže čoraz veselšími ochutnávačmi. (Neskôr vysvitlo, že onen „dobrovoľník“ pri intro-stolíku vo vestibule Kulturáku nebol nikto iný ako sám prezident celého festivalu, náš krajan Juraj Flamik, čo vysvetľovalo zarážajúco bezchybnú slovenčinu, ktorou sa nám prihováral) Najdôležitejším artefaktom intro-balíčku bola "vstupenka" ku každému sklípku a ku každej fľaške, ktorá tam vonku čakala, t. j. vínový pohár označkovaný nálepkou s logom festivalu, upevnený v sofistikovanom uchopovacom systéme z priesvitného plastu tak, že sme si ho mohli zavesiť na krk ako prvák kľúče od bytu - nádherne a esenciálne geniálne vo svojej jednoduchosti - priznám sa, tento nápad ma tak uchvátil, že doma sa už nepohybujem inak ako s pohárom zaveseným na krku - a áno, funguje to aj s naliatym vínom....a bez rozlievania - moravská dlhoročná skúsenosť a oslava pragmatickosti - za celý večer som sa nestretol so zvukom rozbitého pohára....a verte príležitostí by bolo, za normálnych okolností by to bola kryštáľová noc dobre známa mnohým absolventom základného vojenského výcviku z čias našej krásne spojenej socialistickej republiky toť nedávno v minulom   storočí.
 
Vybavení, všetkým čo bolo treba k prežitiu nasledujúcich dvoch dní a strhnutí pulzujúcou atmosférou sme sa rozhodli, že auto odparkujeme priamo pred Kulturákom bez toho aby sme sa šli ubytovať (ako naznačoval pôvodný "plán") do neďalekého, 15 km vzdialeného Hodonína, kde na nás čakal 4-hviezdičkovčkový hotel a mimoriadne príjemná recepčná. Cítili, sme, že treba bezodkladne skočiť do prúdu udalostí, veď celý hotel bol iba riešením tej žalostnej životnej nevyhnutnosti spojenej so spánkom a to bolo predsa ešte táááák ďaleko. A tak sa ja stalo. Obdržané materiály boli tak neuveriteľne názorne, podrobne a systematicky spracované, že nebolo možné čokoľvek nenájsť, či kamkoľvek netrafiť. Niekoľko sekúnd sme premýšľali nad tým, že sa nimi budeme riadiť, ale akonáhle sme vytiahli päty z Kulturáku bolo jasné, že by ste museli byť autista aby ste neboli vtiahnutý do víru sociálnej gravitácie nezadržateľne strhávajúceho každého (s)pútnika na svoj uhrančivý vínny orbit. Ani sme nevedeli ako a už sme boli pohltení autobusom smerujúcom k Petrovu. S istou dávkou nováčikovskej plachosti sme sa poobzerali po spolucestujúcich a.....všeeeeeeeeeetci boli veselí a přátelští, ale tak neskutočne a nenútene a prirodzene přátelští, že sme v zlomku sekundy zabudli na akékoľvek začiatočníctvo a stali sme súčasťou tohoto príjemného bakchovho sprievodu.

Petrov

Keď nás autobus vypľul v Petrove, uvedomil som si, že Tolkien bol úbohý plagiátor. Naše oči hľadeli na Petrovské Plže, pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, čiže akési vínne nory, 3 m široké, cca 15 m dlhé, zanorené do terénu, pokryté zeminou a  porastom, tvoriace zelenú pahorkatinu ježiacu sa komínmi sklepov, ktoré zospodu prerážali medzi steblami strapatej trávy. Vyše 80 zemných sklepov z 15 -teho storočia tvorilo dokonalú hobitiu dedinku. Jediným rozdielom, bolo, že biele, vyvápnené priečelíčka s námornicky-modrými, skalicou maľovanými podrovnávkami nemali okrúhle dvere (zrnko originality Tolkienovi možno uznať). Celé unikátne architektonické zoskupenie je ladené jednotným "eko" štýlom vkusne prsknutým baroknými prvkami - ideálne miesto pre svadobné fotenie, ktoré sme zazreli cez bledo jemne jantárovú farbu vína v pozdvihnutom pohári. Po niekoľkonásobnom prebrázdení všetkých štyroch plžov festivalových petrovských vinárov sa prihlásili k slovu ďalšia bazálna potreba - tematicky ladená mlsnosť - veľmi vyhranená chuť na niečo grilované, údené a syrové. Keďže domáci presne vedeli čo potrebujeme, mohli sme si vybrať zo širokej ponuky grilovaného a údeného čohokoľvek. A dokonca sme dostali pravého zalievaného turka na účet podniku.
Petrov, Petrov na Morave
 
Petrov, Petrov na Morave
Zasýtení klobáskou do spokojna sme sa rozhodli vyraziť ďalej. Rozhodne nás to začalo baviť. Naspídovaný som si vysypal zvyšok údeno-syrových kocočiek do vaku na neskôr a o chvíľu sme už naskakovali na palubu jedného z autobusov dobre fungujúcej kyvadlovej dopravy, ktoré so švajčiarskou presnoťou prikotvili na vyznačených zastávkach každých 20 minút (ako električenka pochopiteľne slúžil všemocný pohár s logom festivalu hompáľajúci sa každému pasažierovi na hrudi) a mierili sme do ďalšej zastávky. 

Kozojídky

Nasledujúcou destináciou boli Kozojídky (mimochodom, môže sa takto naozaj nejaká lokalitka volať?, no a potom, že nebuďte chlípny...). Tu sme prvý krát videli vinárske "bůdy", čiže malé domčeky, nabielo namaľované s červenou strechou úhľadne naskladané jedna vedľa druhej. Osem sklepů, osem bůd vzorne zoradených v zástupe možno pôsobilo ako taká malá milá vinárska miniulička ale treaba pododtknúť, že kozojídske vinice sa môžu pýšiť 75 ha vo vínnych tratiach Vinohrádky a na Radošove. S veľkou vážnoťou a rešpektom sme preto niekoľkokrát absolvovali celé spektrum ponuky a pomaly nám začalo dochádzať, že ono "cŕknutie" na dno pohára čiže štvrť decilitra jednej degustačnej dávky vonkoncom nie je prejavom šetrnosti ale stáročiami nadobudbnutej múdrosti.
Kozojídky
 
Kozojídky

Blatnice

Blatnice pod Sv. Antonínkem, potom, čo bola v 11-tom storočí založená, bola už v 13-tom storočí významným vinárskym strediskom, ktoré zásobovalo popri inom aj kniežací dvor v samotnej Prahe. Isté historické obdobie vlastnila vinice v Blatnici aj rodina Jána Amosa Komenského. Súčasný vinársky areál Stará Hora bol budovaný od 18-teho storočia. Dlhá šnúra prízemných lisovní so sklepmi, typicky vybielených blatnických bůd je ako inak  chránenou pamiatku vidieckej architektúry. Popri pečených rebierkach, domácich čipsoch, nás lákala aj na slávnu pýchu kniežaťa Jána II. Lichtenštajnského, vyšsie spomínaný Blatnický Roháč, ktorý mu v 1880  vyniesol zlatú medailu Paríži. Unášaní prúdom zhovorčivých koštérov sme sa presúvali od bůdy k bůde, degustovali, počúvali vášnivé analýzy tajomstiev výroby vína, pátrali po dôvodoch tohtoročnej prevahy polosladkého/polosuchého vína, zdieľali tipy na dobré odrody s okoloidúcimi degustačnými úderkami, glosovali slovenskú a českú politikú situáciu, dávali si zbohom len aby sme na seba opäť narazili o tri bůdy ďalej, zvítali sa ako starí známi a tematicky plynulo pokračovali tam kde sme v poslednej bůde prestali, s čerstvým, tohodňovým snúbencom absolvovali slivovicové ohlášky, zoznamovačku s jeho drahou, kochali sa strechami a zvonicami malebnej vesničky rozprestierajúcej sa pod  nami a pozvoľna opantaní blatnickými vínami a tým najbazálnejším zážitkom všeobecného priateľstva sme si ani nevšimli kedy sa nad Starou Horou sa začala znášať noc.
Blatnice
Neúnavne kmitajúca doprava nás prepravila späť do Strážnice, kde bol zberný uzol, z ktorého ďalšie autobusy rozvážali partie koštérov do okolitých mestečiek kde mali zabezpečený nocľah. Infraštruktúra festivalu na mňa urobila v skutku dojem. Bus nás vylodil takmer až na recepciu štvorhviezdičkového hotela kde sme v domnení, že sme šarmantní cca 10 minút ohromne zvodne pokonverzovali s recepčnou, ktorá sa tvárila, že sme jej sympatickí (čo bola síce do očí bijúca milosrdná lož ale aj tak má za to body), napokon sme obdržali kľúče od našej izby a vydali sa hľadať to správne poschodie.
 
Na druhý deň po ľahkých raňajkách nás bus vyzdvihol v  Hodoníne a  vyšupol nás späť na vínny okruh. Nedeľa však už nebola ani tak o  degustovania ako skôr o  bezhlavých nákupoch v  malom aj vo veľkom. Skoro pred každou búdou stála nejaká tá dodávka a  koštéri nakladali kartóny fliaš tých vín, ktoré ich deň pred tým chytili za srdce. Pišta sa takisto rozhodol zobrať vzorku 20-tich fliaš, nakoľko sme sa obaja zhodli, že Strážnicko-Blatnicko je svojou dostupnosťou a  kvalitou založenou na tradícii jednoznačne perspektívny zdroj dodávky vína. Naložili sme fľaše do auta, dali si ešte horúcu česnečku a  pomaličky, zdráhavo sa lúčiac s  naším novým obľúbeným miestom na zemi sme sa vydali na cestu domov.
 
Dodnes vo mne rezonuje spomienka na vynikajúcu atmosféru podujatia a  musím s  rešpektom uznať, že Festival Otevřených Sklepů je príkladom toho, čo nazývam zdravá kontinuita – t. j. schopnosť organicky vsadiť tradíciu regiónu do moderných, marketinogovo efektívnych súradníc dvadsiatehoprvého storočia. Vrelo odporúčam.
 
- článok bol pripravený v spolupráci s CzechTourism.