Kláštor Rosa Coeli: sex, peniaze a mágia

Indický učiteľ jogy  Maheshwaranda s obľubou hovorieval, že sú tri témy, ktoré zaujmú každého: sex, peniaze a mágia.  Môžeme to skúsiť v súvislosti s nádhernou zrúcaninou gotického kláštora Rosa Coeli v mestečku Dolní Kounice neďaleko Brna.

 Jedna z povestí hovorí, že v Rajskej záhrade kláštora (vnútorné átrium oddelené vymedzené krížovou chodbou) je zasypaná studňa. V studni je schovaná zlatá kačica, ktorá každý rok znesenie jedno strieborné vajce.  Povesť, príliš obyčajne znajúca povesť, ktorá pobaví a príliš nezaujme. Informácia o tajnej chodbe vedúcej zo studne až na susedný hrad je zaujímavejšia. S veľkou pravdepodobnosťou však nepravdivá.  Milan Řiháček, rodák z Dolních Kounic, ktorý sa desiatky rokov venuje histórii a pamiatkam svojho rodiska, hovorí, že na hrade nie sú žiadne tajné chodby, ani neobjavené stavby.  Rozprávanie o nevestinci a zvrhlých chúťkach rádových sestier patrí už do kategórie tých, pri ktorých zbystria sluch mnohí poslucháči. 

Kronikár Jerlach (nemecky Gerlach, 1165-1228) sa za svojho života nechal počuť, že najstarší ženský kláštor na území Kráľovstva koruny Českej vydrží až do „skonania vekov“. Nevydržal. Kláštor zanikol po 346 rokoch svojej existencie.  Poddaný ľud údajne vyhnal rehoľníčky  z vlastnej vôle a tie, ktoré neutiekli skončili život jednej noci po zásahu tunajších mäsiarov. Všetko po husitských vojnách, ktoré sa intenzívne dotkli tunajšieho panstva. Všetko sa vraj začalo s príchodom prepošta Martina Gőschela v roku 1517. Údajne bol skrytým fanúšikom  učenia Martina Luthera, ale vzhľadom k svojmu vysokému postaveniu v katolíckej cirkvi sa ku konverzii nepriznal. Ako správca bohatého a spoločensky váženého  kláštora bol vnímaný ako mocný človek. Vo vzťahu k svojím podriadeným, mníškam spravujúcim kláštor, sa pomerne rýchlo začal správať ako muž, ktorému ženská krása nie je ľahostajná. Väčšina obyvateliek jeho náklonnosť opätovala a onedlho sa po okolí už šepkalo, že obyvateľom kláštora už nie je nič sväté.  Prepošt , ako by chcel potvrdiť heslo: nič svetské mi nie je cudzie, prejavil snahu aj o získanie cirkevných majetkov. Keď požiadal o prepísanie kláštorných majetkov do moravských zemských  kníh pod svoje meno, nahneval tým olomouckého biskupa.  Ten ho zbavil funkcie a kráľ Ľudovít Jegelonský vydal rozkaz k jeho vyhosteniu z kláštora. Gőschel tieto aktivity odignoroval a v kláštore zostal až do roku 1529. S novým panovníkom Ferdinandom I. Habsburským prišli nové poriadky. Tvrdo zasiahol proti odpadlíkom od katolíckej cirkvi   a akékoľvek kacírske aktivity netoleroval. Gőschel  zmizol do Mikulova a okrem mileniek vystriedal aj náboženstvo. Stal sa novokrstencom a nechal sa vysvätiť za biskupa.  Chránený novou funkciou prijal pozvanie na návštevu kráľa v Prahe. Žiaľ pre neho, prepočítal sa. Kráľ ho uväznil a v mučiarni pri výsluchu sa priznal ku všetkým hriechom. Od smrti upálením ho zachránil príhovor moravských šľachticov. Vďaka nemu bol odovzdaný do väzenia olomouckého biskupa. Tam čoskoro zomrel. Jedenásť  sestričiek, ktoré boli ešte obyvateľkami kláštora, nič nezmenili na svojom hriešnom živote.  Podľa povesti sa jednej noci stali cieľom útoku tunajšieho obyvateľstva.  Vykonávateľmi hrdelných rozsudkov mali byť tunajší mäsiari, ktorí ich pripravili o život. O krvavej noci neexistuje žiadny písomný doklad. Rozprávanie pochádza od neznámeho 80 ročného starca, ktorý ho v roku 1698, teda 172 rokov po incidente, zverejnil. Kláštor zanikol a život rehoľníc v tichu a odriekaní sa sem už nikdy nevrátil.

Koľko pravdy je na predchádzajúcom rozprávaní posúdiť neviem.  Rosa coeli, Ruža nebeská, ako kláštor, bola založená v roku 1181. Skutočne ide o najstarší ženský kláštor na Morave a na začiatku jeho existencia jeho súčasťou bol hrad.  V ňom sídlila správa kláštorného panstva a súčasne slúžil aj ako stavba na ochranu kláštora. Husiti v r. 1423 kláštor vypálili, ale v krátkom čase bol obnovený. Napriek tomu už v roku 1526 bol opustený a zanikol. Po skončení tridsaťročnej vojny (1618 – 1648, vojna medzi katolíckym a protestantským táborom v Európe) sa stal majetkom strahovského kláštora. Na začiatku 18. stor.  opäť vyhorel a po tejto udalosti už ostal len v podobe zrúcaniny.

Samotný kláštor sa skladá z konvetného chrámu Panny Márie a budovy kláštora s krížovou chodbou.  Chrám je ukážkou gotickej architektúry v jej čistej podobe. Operáky, priečna loď, sakristia, lomené okná, ako stavebný materiál použitý tesaný kameň. V krížovej chodbe je viditeľné románske kvádrové murivo a dve zaklenuté polia, ktoré sú pozostatkom rekonštrukcie z roku 1701. Na niekoľkých miestach sú drobné figurálne motívy, u ktorých nie som si úplne istý pôvodnosťou. Mnohé vyzerali skôr ako do pieskovca tesané kópie.