18 dňové cestovanie cez rôznorodé Mexico?! 18 dní na zaujímavosti a ochutnanie všetkých jedál?!

Stačil mi 1 deň na nezmazateľný dojem, na stopu, na LOVE! Mexico mi dalo tak veľa! Preto by som mu to chcela aspoň pár riadkami, TU, čiastočne vrátiť. Za celým výletom stojí môj mexický kamarát Miguel, ktorý sa podujal, že mi ukáže skutočné Mexico, takmer so všetkým, čo k tomu patrí. Ďakujem!

Moja výprava sa začala 30. októbra 2015 a skončila 17. novembra 2015. Vďaka tomu som mala možnosť dostatočne si vychutnať Sviatok všetkých svätých na mexický štýl.

Je to mesto, kde:

 1. k jedlu podávajú chilli omáčky vo veľkých 1L pohároch od piva,

 2. bolo až príliš veľa obchodov s fake topánkami Vans & Converse,

 3. mi chýbal náš chlieb so syrom a zdalo sa mi, že počujem všade slovenčinu,

 4. po uliciach zneli pomalé romantické telenovelovské pesničky,

 5. postávali skupinky serenátistov (mladí/starí, v bielom/v červenom odeve, s/bez fúzov, s/bez slnečných okuliarov),

 6. je milión obchodov!!! Pripomínalo mi to trošku Panamu (David/Santiago),

 7. mužským figurínam v obchodoch domaľúvavajú / dolepujú dlhé mihalnice nad aj pod oko,

 8. predávajú šaty na stužkovú v tvare torty (ale to asi v celom Mexicu),

 9. je "milión" visiacich elektrických káblov, dokonca v počte prekonali aj Panamu,

 10. je u mužov spotreba gélu na vlasy na tony! (ale aj to platí asi pre celé Mexico)

 11. ma asi po 1x krát v živote niekto nazval "blond" či "svetlou". Zistenie: ak chcete zažiť aspoň raz svoj blond moment, choďte do Cuatly.

V Cuatle sme strávili väčšiu časť pobytu. Stala sa našou základňou, z ktorej sme podnikali výlety do okolia. Až na konci môjho pobytu som zistila, že Cuatla je údajne nebezpečnejšia než hlavné mesto. Ohrozenie som ale nepocítila žiadne. Pravidlom bolo nevychádzať sama v noci na ulicu, keď už, tak s "bandou" mužov. No povedzme si rovno, sama by som si v noci netrúfla ani v mnohých európskych veľkomestách. Keďže tento "zákaz" na doobedie neplatil, dopriala som si aspoň pár doobedňajškov, ktoré som mohla stráviť pozorovaním ľudí a prechádzkami sama po uliciach. Takéto sólo slobodné pozorovanie mám veľmi rada a považujem ho za také to "must have" pri cestovaní. 

  Ľudia v Cuatle boli tak srdeční, maximálne otvorení (možno až bars prebars:)) a štedrí, aj keď nemali veľa. To je asi pravidlom. Nezabudnem na ich hlasný smiech a časté slová  "ay, chihuahua!", "pinche madre" & "papayita".

 

Návštevu miestnej nemocnice a kontakt s pacientmi v čakárni radím medzi cenné skúsenosti. Tiež som sa zverila do čarovných rúk kaderníčky a hneď po úprave som sa cítila ako jedna z nich - odporúčam:).

Ak sa niekedy ocitnete v Cuatle alebo jej okolí, nezabudnite navštíviť Ex Haciendu de Coahuixtla. Jej stavba začala v roku 1580 dominikánskymi mnísmi. Táto fabrika sa venovala produkcii cukru až do roku 1913, kedy bola predmetom agrárnej reformy Emiliana Zapatu (bol vedúcou osobnosťou mexickej revolúcie, ktorá vypukla v roku 1910). Momentálne sa nachádza v schátralom stave. Napriek tomu sú pozostatky stavieb ohromujúce a nesú v sebe mierny nádych tajomna. S Ex Haciendou sa totiž spája miestna povera o malom chlapcovi "El Choco" - diabolské dieťa, ktoré behá po zrúcaninách a otravuje návštevníkov. Asi 5 minút od Haciendy sa nachádza most, ktorý miestni tiež nazývajú "diabolský". Nie je známe, kto a kedy ho postavil. Vraj prináša šoférom nešťastie a veľa ľudí má aj v súčasnosti strach cez neho prejsť. Porozprávali sme sa s pánom, ktorý mal na starosti riadenie premávky na tomto mini úzkom moste. Povedal, že za 30 rokov, čo tam pracuje sa ani raz nestretol s El Chocom, alebo inými nadprirodzenými javmi. Každopádne, tieto povery fungujú ako namotávky na turistov. 

Bola to celkom sranda, na chvíľu splynúť s tradíciami rodiny tak vzdialenej od tej mojej, trhať lupienky kvetov "Cempazúchitl" a ozdobovať nimi hroby ľudí, o ktorých som nikdy nepočula a ktorých som ani nikdy nevidela. No ešte väčšou srandou bolo pozorovať ľudí naokolo - na cintorín si doniesli slnečníky, deky, stoličky, hračky pre deti, mini chladničky s jedlom a pitím. Ozdobili hroby, niektorí pridali lupienkov viac - niektorí menej - niektorí pridali aj hračky - niektorí aj sošky - niektorí aj umelé kvety; posadali si na deky a vychutnávali slnečný deň v kruhu rodiny. Nevšimla som si ani jednu sviečku. Namiesto toho používali "Copal"(google:)). Očakávala som, že hroby budú veľké a pestrofarebné, no boli celkom jednoduché, pripomínajúce tabuľky s údajmi.  Prekvapením bola živá hudba, riadna party! Pri vstupe na cintorín stáli stánky s občerstvením, ak by ľudia vyhladli. Ja som vyhladla. No ešte predtým som sa zverila do rúk jednej šikovnici, ktorá premenila polku mojej tváre na Catrinu - Elegant Skull. Bolo mi pod tým nánosom farby celkom horúco.

Tento ošiaľ trvá asi týždeň. Stane sa, že pri pokladni v obchode vás obsluhuje dievča s tvárou pomaľovanou ako Catrina. V pekárňach dokonca predávajú pečivo v tvare "nebožtíka" - Pan De Muertos. Obchody, ulice a rodinné domy sú vyzdobené čímsi, čo nazývajú "Papel Picado". Obetné oltáre plné fotiek, jedla a kvetov nájdete v reštauráciách, hoteloch, na uliciach - VŠADE. 

KUKURICA, SALSA, MÄSO, TACOS, SOĽ = status quo

Jedlo je VŠADE! Hladovať tam nebudete, aj pri prechádzke po markete vám ponúkajú ochutnávky mäsa (cecina), tacos s guacamole atď. Skladovanie mäsa a milión múch naokolo ma zaskočilo, ale ľudia vyzerali zdravo:).

 

Príslovie: "No es el taco, es la salsa!" "Nejde o jedlo, ale o salsu!" Permanentne vyštípané červené pery od chilli = expresne rýchlo vypitý drink, kopa servítok okolo taniera, obsah tacos stekajúci po lakti a nekonečné pridávanie pikantnej omáčky = moje stolovanie. Každý deň bol pestrý nie len na vizuálne, ale aj chuťové podnety. Pouličné "bufetíky" na kolesách, kde predávali tamales, tacos, churritos, platanos na sladko, kokos s chilli, či ryžové drinky ma síce očarili, no chcela som zažiť ešte niečo extrémnejšie. Mala som túžbu navštíviť miesto, kde sa stretávajú muži po práci - "pri pivku" a kde majú ženy pomyselne "vstup zakázaný!". Kamarát ma teda zobral do miestnej kantíny, ktorú som si familiárne nazvala Borracheria (borracho - opitý). Bola som tam spomedzi zákazníkov tou najmladšou, jedinou ženou, jedinou Európankou a jediným nadšencom z celého diania. Dojmy si preto nemôžem nechať len pre seba, chcem sa podeliť: predstavte si obrovskú miestnosť (bývalý sklad), vysokánsky strop, veľmi jednoduché zariadenie, 2 staré jukeboxy, pri ktorých sa pri púšťaní srdcervúcich piesní striedali muži v polorozopnutých košeliach, čašníčky v obtiahnutých odevoch a so značnými faldíkmi (vraj ich volajú húseničky), na stene plagát legendárneho speváka José José a  hrdinu Zapatu. Pri stoloch sedeli poväčšine starší muži. Sami or v skupinkách - machovia!

Nagélované vlasy, zmyselne rozopnuté vrchné 3 gombíky na košeli a klobúky na hlavách, množstvo prázdnych fliaš od piva, ktoré predstavovali bločky alebo účty, na základe ktorých vedeli koľko majú platiť a tanierov od jedál. Zaplatíte 1 pivo = 1 menu (ceviche, sopa de calamares atď.). S počtom pív sa stupňuje aj počet jedál. Objednali sme si. Nealko pivo so soľou a citrónom mi nechutilo. Jedlu som nevenovala veľkú pozornosť. Sedela som ako v kine a skúmavo pozorovala osamelých mužov a  ruch čašníčok, ktoré im okrem servírovania robili aj spoločnosť pri stoloch - taký pokec. Bolo to vzájomné, aj oni pozorovali mňa. Nikto nečakal návštevu ženy. Vytipovala som si z diaľky jedného pána, podobal sa mi na Gaddafiho, bola som zvedavá na jeho príbeh. Kamoš sa mu teda prihovoril a Gaddafi nás pri našom stole na chvíľu potešil spoločnosťou. Dozvedeli sme sa len, že je milovníkom speváka José José, preto nás veľmi rýchlo opustil a namieril si to späť k jukeboxu. Nastalo mierne sklamanie. Návštevu Borracherie hodnotím ako jeden z najsilnejších zážitkov, taký môj mini flow. Takéto miesto vám vypovie o živote v krajine a jej ľuďoch viac, než stovky múzeí, turistických atrakcií či fancy reštaurácii. Mohla by som vymenovať dlhokánsky zoznam chutných mexických jedál, ale komu by sa to chcelo čítať a písať. Spomeniem len moje chuťovky: jahodové tamales, pikantná oriešková omáčka, mäso zo žraloka a KORIANDER + TACOS + SALSA! Po tomto tripe a explózii mäsových chutí sa zo mňa stal na istý čas flexitarián.

Asi 40 min. minibusom z Cuatly sa nachádza mestečko Tepotzlán. Mesto, kde to vraj dýcha spirituálnou magickou atmosférou. Ja som však cítila len vôňu vonných tyčiniek, ktorá sa šírila po uliciach od jednému obchodu k druhému. Obchody boli plné "mystických" objektov, kryštálov, kameňov, príveskov a lebiek. Aj v tomto meste bol prítomný duch hrdinu Zapatu (graffiti či Zapata visiaci na stene). Keďže to bolo krátko po Dni mŕtvych, všade ešte viseli ozdobné papieriky, lebky a postávali kostry. Dokonca aj nad vstupom do kostola visela jedna usmievajúca sa lebka. Jeden z mexických kontrastov - kostol a v ňom rôzne oltáriky, lebky atď. Mali sme namierené na vrch Tepozteca k aztéckej pyramíde. 

Pyramída je venovaná aztéckemu bohu Tepoztecatl (boh alkoholického nápoja  pulque - chuť nič moc). Hore pri pyramíde sme zastihli skupinku (so-called šamanov?), ktorí prišli vzdať úctu (tanec, bubnovanie, spev) aztéckym bohom. Najstaršia žena, ktorá mala hlas ako muž, bubnovala, usmievala sa a pozerala na oblohu. Na hlave mala takmer plešinu a na pleciach jej viseli 2 dready. Vyriekala niečo v jazyku Nahuatl. Zvyšok jej partie tvorili 3 ženy a 2 muži. Snažili sa tancovať zosynchronizovane. Pred celým rituálom ešte všetkých divákov upozornili, aby si nerobili žiadne fotografie. Na celom vystúpení ma rušilo aj to, že jedna z tanečníc mala oblečené tričko s logom Batmana. Mala som pocit, že väčšiu pozornosť venovali okoloidúcim, či ich náhodou nefotia, než svojej performance. Každopádne, bol to skoro filmový zážitok. Predstavenie trvalo asi hodinu. Na záver sme si ešte sadli na bok pyramídy a vychutnávali ten neskutočný výhľad. Bolo tam ticho a kľud ako na cintoríne. Aj keď to nebol vôbec náročný hike (Tepozteco - vo výške cca 2000 m.n.m., ale len 600 m nad mestom), cestou naspäť sa mi netriasli len lýtka, ale aj hlas. Zmordovaní a hladní sme si to s Miguelom namierili na market, kde sme vyskúšali prehispánske bezmäsité jedlá podľa tradičnej rodinnej receptúry ženy, ktorá nás obsluhovala. Chutilo to podobne ako jedlo z našej Govindy. 

Napriek tomu, že som vo vzduchu necítila žiadnu "magic", pyramídu Tepozteco hodnotím pozitívnejšie než Teotihuacán. Komornejšie, kľudnejšie, menej turistov, menej hluku, menej fotoaparátov, menej suvenírov a na vrchole pyramídy bolo viac voľného miesta na sedenie. Aj preto Teotihuacánu venujem namiesto dlhého komentára len fotky. Je to miesto, ktorého návšteva mi stačí asi len raz za život. To ale neznamená, že majestátne pyramídy / rozloha a s nimi spätá história nemajú môj obdiv, napríklad krajší výhľad bol pre mňa z Pyramídy Mesiaca, no v mojich očiach to celé má nádych turistickej atrakcie asi ako Eiffelovka.

Zažila som tam najrýchlejších taxikárov - pri otvorenom okne som len lapala po dychu a miestami mala pocit, že som na kolotoči! Očakávala som nevyhnutnú zrážku.

Zaujímavosť: v Cuernavace sa nachádza najviac bazénov v celom Mexiku. Je to mesto, kde prichádza mnoho ľudí z okolia na víkendový oddych. Centrum ma neočarilo. Nájdete tam síce množstvo múzeí a galérií (súčasné umenie, ručné práce a tradičné výrobky pre región), ale bol tam obrovský ruch veľkomesta na to, aby som zachytila niečo signifikantné. Chýbalo mi tam to čaro malého mestečka a jednoduchosti, aké má Cuatla. Nič ma tam nezaujalo natoľko, aby som si povedala: "Ahaaa, to je Cuernavaca!". Moju pozornosť si ukradli akurát graffiti na mnohých stenách budov: "Anarchy 43". Cuernavaca bolo jediné mesto z tých, ktoré som navštívila, kde som sa stretla so spomienkou a tichým výkrikom o udalosti minulého septembra:   43 unesených a za neobjasnených okolností zmasakrovaných študentov. 

 

Casa De Frida Kahlo - milovníci Fridy

Nájdete tam niektoré diela z jej rannej   tvorby, fotografie, paletu + štetce + farby, vozíček, korzety, šaty (objavené v tajomnej komnate až po roku 2004), šperky, rúž, smrteľnú posteľ a popol = jej život zmapovaný, vystavený tak dopodrobna. Možno až príliš. Študenti: zoberte si nejakú ID kartu, ušetríte celkom dosť pri vstupe. Fotografovanie stojí 60 pesos.

Mexico City Metropolitan Cathedral - všetky podobizne svätých, ktoré sa tam nachádzajú sú vo veľmi tmavej až čokoládovej farbe.

 

Museo Nacional de Antropología - pre mňa najväčšou atrakciou bola obrovská fontána vo vnútri areálu + aztécky kalendár.

Transport metrom bol ako skúška nervov a ovládania sa. Metrá boli preplnené, ale keď sa cestujúci aspoň trošku preriedili, nabehli putujúci predajcovia a muzikanti. Predávali bizarné kúsky od sáčkov do koša, bateriek až po vianočné časopisy. Hlučnosť ich prejavu sa stupňovala úmerne s neúspechom predaja. Naopak, muzikanti príjemne brnkali na gitare a spievali. To je jedna z vecí, ktorá mi z Mexica chýba. Spontánna všadeprítomná hudba.

Stanice metra boli čarovné. Po stenách sa tiahla timeline evolúcie, objavov a niektoré úseky boli tmavé so stenami zahalenými napodobneninou hviezdnej oblohy a súhvezdí. Všade som sa cítila bezpečne a príjemne. Jediným výkričníkom bol pohľad na rozvesené plagáty s nezvestnými osobami.

Ak ste v hlavnom meste a pátrate po príjemnom, LACNOM a čistom ubytku, odporúčam B&B: https://cs.airbnb.com/rooms/7984785 - "hipster neighborhood" v časti Coyoacán.

Myslela som si, že tie najpohodlnejšie autobusy s naj servisom sú v Colombii. Teraz mením názor, Mexico je #1. Na cestu (nad 4 hod.) vám dokonca pribalia balíček s jedlom a drinkom podľa vlastného výberu. To sa stalo aj cestou z D.F. do farebného rozprávkova - Guanajuata.

 

Pricestovali sme nadránom, bola ešte tma. Ranný výhľad z balkóna ma ohúril - domy s plochými strechami, uličky, kopčeky a FARBY! Mesto z hora malo taký mierny orientálny nádych, pripomínalo mi Tunis. Guanajuato - oáza na múzeá, galérie, kaviarne, kostoly, HUDBU, obrovský market s jedlom a suvenírmi, uličky plné FARIEB a schodov. Počas 3-dňovej návštevy sme vymákli niečo ako Noc múzeí, takže vstupy boli zdarma. Odporúčam Rodný dom Diega Rivery - pestrá timeline jeho tvorby zo súkromnej zbierky. Pričuchli sme k tvorbe lokálnych maliarov, študentov, tanečníkov a hudobníkov. Teraz už viem, že na freestyle koncert saxafónistov, trubkárov a píšťalkárov už asi dobrovoľne nikdy nepôjdem. Do pozornosti dávam aj Múzeum múmií Guanajuato. V stálej expozícií je vystavená najmenšia múmia na svete. Ide o celú radu prirodzene mumifikovaných tiel pochovaných počas vypuknutia cholery okolo Guanajuata v roku 1833. Múmie boli objavené na cintoríne a vyhrabané cca medzi rokmi 1865 a 1958. 

Štát Guanajuato má najsilnejšiu komunitu veriacich, t.z. mnoho propagačných plagátov proti interupcii a podobizne Ježiša a Panny Márie na každom rohu. 

Bola sobota. Ráno. 

Náš plán na nedeľu - cesta do Mexico City a návšteva Domu Fridy Kahlo. Bola som taká nadšená, ani ma nenapadlo, že nadšenie z Fridy môže prekonať nadšenie z Diega. A to hneď v tú sobotu, pri raňajkách. Navštívili sme Miguelovych známych. Takmer pri našom odchode, pri čakaní na taxi a pri dopíjaní pomarančového džúsu sme len spomenuli, že sa chystáme navštíviť Fridu. Reakcia jeho známych mi padla tak, ako zemiakový šalát na Vianoce - lahodne! Dozvedeli sme sa, že matka ženy, u ktorej sme si sedeli, bola jednou z osudových múz Diega Riveru. Priblížila nám príbeh matky a jej spojenie s Diegom.

 

NIEVES OROZCO - žena, ktorá si vysedela toľké hodiny pri pózovaní. Obraz: "Žena s Alcatrazmi". Jej podobizeň je dokonca na bankovke (500 pesos) a portrét (fotografia) na titulke knihy Times. Bankovka, kniha, dcéra. V predstavách sa mi vytvorila tak krásna, čistá kompozícia. Poprosila som ju o fotografiu, chcela som mať pamiatku, ukradnúť ten moment.

To je to čaro cestovania. Tí ľudia, tie momenty (nemyslím, že náhody) a tie príbehy, ktoré si vypočujete len tak, hoci aj pri raňajkách. Cítila som vďačnosť a zároveň nutkanie podeliť sa / vrhnúť svetlo na túto ženu, ženu s nezabudnuteľným pohľadom a tak pestrým životom. Týmto príbehom som sa mi otvorili nové dvere: pohľad na tvorbu Diega. Stal sa zo mňa o trošku menší Fridofil.

Na záver len dodám, že tento článok neobsiahol ani len polovicu mojich dojmov či skúseností. Mexico treba zažiť!