Gruzínsko: Cestovanie na vlastnú päsť za 9 dní

Pôvodný zámer som mal cestovať do Azerbajdžanu, ale napokon ma odradilo vybavovanie víz a preto som sa rozhodol navštíviť Gruzínsko. Keďže sme už navštívili Turecko, Gruzínsko som si predstavoval trošku podobne, a hlavne ma lákal Kaukaz. Bohužiaľ máme k dispozícii iba 5 dní pracovného voľna.

Plán sme si načrtli tak, aby sme stihli vidieť : Kutaisi, Batumi a pobrežie čierneho mora, Kaukaz – Svaneti, jaskyne vo Vardzii a hlavné mesto Tbilisi. Vopred sme si zarezervovali 3 noci v Kutaisi ako východzí bod pre prvé 3 dni.

Spoločnosťou WIZZAIR opúšťame v piatok niečo pred polnocou letisko v Budapešti. (Spiatočné letenky nás vyšli 400€ pre dve osoby) O 04:30 ráno miestneho času pristávame na letisku v Kutaisi linkou z Budapešti. Letisko v Kutaisi pôsobí asi ako bratislavské pred 10 rokmi. Miestny taxikár nás hneď po prílete napratal do auta cca ôsmich a po kompletne prebdenej noci v lietadle sme 30km cestovali do Kutaisi pri svitaní. Po dorazení na adresu nášho ubytovania taxikár ochotne telefonuje na číslo , ktoré mali na dverách zamknutej recepcie. Zhruba po 3 minútach prichádza pani domáca, ktorá nám s úsmevom o piatej ráno ustiela a hostí nás nakrájaným ovocím. 

Pani domáca nás na obed prekvapila lístočkom s ponukou raňajok, ktorý si zrejme tesne pred tým pripravila pomocou slovníka, pretože bol v slovenčine. Neskutočne priateľské gesto. Ako prvé jedlo v Gruzínsku samozrejme ochutnávame Chačapuri, ktoré nám napokon robilo spoločnosť takmer každý deň. Dnešok máme na zorientovanie sa v meste, potrebujeme nájsť vlakovú stanicu a pozisťovať odchody vlakov do Tbilisi. Na stanici nám všade prítomní policajti pomáhajú pochopiť odchody vlakov, v turistickom info bode nám slečna ochotne dohadzuje známeho, ktorý nám prenajme auto ráno o siedmej za 30€ na deň. Navštevujeme lunapark nad mestom a samozrejme kaderníctvo, kde sa dávam do rúk staršieho pána, ktorý sa náramne predvádza pri strihu strojčekom. Vypýta si 5 Lari (2€). Navečer sa prechádzame miestnym trhoviskom, ponuka je pestrá, hlavne žlté melóny, nektarinky a broskyne sú výborné.

O 07:00 nás očakáva prenajímateľ auta s dobrou nemčinou. Namiesto nami očakávanej Toyoty Raw nám odovzdáva kľúče od modelu Noah (dostupný len v Ázii) s volantom napravo a automatickou prevodovkou. Požičanie auto prebehlo ako som očakával, absolútne bezdokladovo a zostáva len veriť, že auto nás bude mať rado. Prvá Y križovatka nás odsmeruje od pôvodného zámeru ísť cestou E60 až do prístavného mesta Poti. Sledovaním mapy sa zhodujeme pokračovať severnejším smerom cez mesto Khoni až do Senaki, kde by sme mali chytiť stratenú E60. Cestu nám spestrujú hlavne kravy s mimoriadnou odolnosťou voči autám. Po čase sa pridávajú prasce a kozy. Po pár km nás prekvapuje zahradená cesta do Poti, ktorú ako inak stráži policajt. Jediná možnosť je pokračovať severne na Zugdidi (náš plán na zajtrajšie Svaneti). Keďže sme si všimli, že policajt niektoré autá púšta aj cez uzavretú cestu, po pár metroch sa otáčame a prosíme aby pustil aj nás. Mesto Poti pôsobí dosť pochmúrne a naberáme južný smer na Batumi. Konečne badať po pravej ruke obzor morskej hladiny, ale pobrežie je zarastené, zväčša kamenisté a hlinené. Rozhodneme sa nazastavovať a skúsiť radosť z mora až v Batumi.

Pár km pred Batumi je prejazd kopca, z vrchu ktorého je prvý pohľad jasne demonštrujúci hotelovú modernú výstavbu. Po drobnom obede pokračujeme promenádou k hotelovým plážam. Pláž je síce kamenistá, ale plná ľudí z celého sveta. More je teplé ležíme a premýšľame čo ďalej. Cestou späť zastavujeme v národnom parku Mtirala (ohromná ceduľa na odbočke sa nedá nevidieť). Nádherný kaňon s obrovskými balvanmi naozaj stojí za to. Nakoľko mesto Poti nie je žiadnym lákadlom, volíme cestu naspäť cez Ozurgeti a Samtrediu, ktorá by mala byť kratšia a prechádza kľukatými serpentínami malého Kaukazu. Kocháme sa pohľadmi na doliny.  Dnešok nám viacmenej vyšiel, tesne pred zotmením prichádzame do Kutaisi, cca 350km za nami a Kaukaz pred nami.

O 06:30 vyrážame po bezsennej noci (neskutočne hlučný zvuk recepčného telefónu, ktorý pripomína gong na železničnom priecestí a debata neznámych ľudí za našimi dverami po celú noc) smer Senaki – Zugdidi a Mestia. Pre raňajky volíme predmestie Zugdidi.  Kúsok za mestom Zugdidi sa nám otvára vstupná brána do kaukazského národného parku Svaneti. Mestia sa nachádza cca 140km od mesta Zugdidi a v podstate celá cesta je jedno ohromné údolie s postupne narastajúcou výškou. Na úvod nás prekvapí krásna priehrada s úctyhodnou dĺžkou a zo všetkých vrchov sa valia menšie a väčšie potôčiky, tvoriace krásne vodopády. V jednej z miestnych dediniek berieme dvoch sympatických stopárov, ktorí majú namierené do Mestie. Ukrajinka s perfektnou angličtinou, ktorá prišla zo stanom na pár mesiacov do Gruzínska a vtipný Izraelčan, ktorý trávi mesiac v Gruzínsku. Mestia nás víta strážnymi vežami ako z obrázkov , na miestnom námestíčku sa lúčime a každý pokračujeme svojou cestou. Cesta trvala 5 hodín aj s prestávkami na fotenie, jedenie, močenie a pod.aktivity... cca 250km z Kutaisi. Mestia na mňa pôsobí ako centrum ľudí, ktorý hľadajú zmysel života v horách (myslím samozrejme návštevníkov, nie usadlíkov). Zväčša je Mestia východzím bodom pre treky po okolitých horách. Panoráma a okolie dedinky je veľmi pekné. Stavujeme sa na obed u miestneho pána, kde dostávame jedálny lístok v angličtine, ale bez cien. Jedlo je super, hlavne kôprová ryžová polievka, ale účet nás vychádza viac ako na štrbskom plese.

Pozrieme lokálne mini letisko, kostolík, a pokračujeme neoznačenou cestou ďalej dúfajúc, že štíty sa nám odkryjú celé. Cesta je však čím ďalej horšia a tak sa točíme späť do Mestie. Pôvodný plán bol ukončiť tu dnešnú cestu, ale keďže vidíme novú panelovku smerom na Ushguli, pokračujeme vpred kaukazským zasneženým veľhorám. Cesta síce končí už po 15km od Mestie, ale štíty sú lákavé a tak skúšame 4x4 nášho japonského kamaráta a pokračujeme po prašnej ceste. O chvíľu narážame na stavbárov budujúcich lanovku v štýle alpských velikánov. Zvláštny pocit, na jednej strane neopísateľne nádherné výhľady, v centre nedotknutých štítov a na druhej predstava, čo tu bude v priebehu 10 rokov. V nadmorskej výške 2700m končíme. Jednoznačne sem treba ísť minimálne na týždňový trek, pretože Kaukaz je neskutočne majestátny. .. Spiatočnou cestou sa zastavujeme na hrádzi spomínanej priehrady, ktorú strážia miestni vojaci, takže iba z diaľky ju fotíme. Pokračujeme ďalej a pri ceste vidíme značku Cofee&Tea, tak zastavujeme. Odparkujeme auto a schádzame k potoku, kde je pri malom vodopáde spravené sedenie z kameňa a pníkov. Miestna pani, ktorá občerstvenie vlastní, nám dáva ochutnať domáci koňak vlastnej výroby. Je to Svanka, rozpráva teda aj svanským jazykom, do toho zapája angličtinu a ruštinu, ukazuje nám obrázky z hôr, knihy a pýta si mail :) Cesta zo Zugdidi ubieha ohromne rýchlo, Gruzínsky štýl šoférovania je návykový a v podstate pomerne bezpečný. Plná čiara neznamená vôbec nič a náhradou za používanie smeroviek je trúbenie rozličnej dĺžky. Autá obiehajúce už obiehajúce auto navyše cez dvojitú plnú čiaru, nie sú ničím nezvyčajným. Scenéria pri hlavnom ťahu je desivá a nechcem si ani predstaviť, ako to tu vyzerá v sivom novembri alebo decembri. Kontrast prírody s pozostatkami socializmu je strašidelný. Do Kutaisi príchádzame už po zotmení, 560km za nami.

O 06:30 vyrážame východným smerom po E60 na Tbilisi a plán je zhruba po 100km v meste Khashuri pokračovať južne na Akhaltsikhe a odtiaľ do Vardzie. Po výjazde z Kutaisi sa naštastie nepekné údolie mení na dolinu nápadne pripomínajúcu naše Strečno a Váh. Pred vjazdom do Khashuri zastavujeme za účeľom raňajok a pani vyberá s kamennej piecky na bočnej strane nalepenú placku sladkej chuti s hrozienkami. Chuťovo fantastická, žeravé kysnuté cesto na lačný žalúdok trošku horšie, ale prežívam bez újmy. Opúštame E60 a naberáme južný smer Akhaltsikhe. Na moje veľké prekvapenie aj značka Vardzia. Po širokej ceste ako vystrihnutej z Liptovského Mikuláša do Demänovej, pálime rýchlosťou 100km/hod. Na predmestí mestečka Borjomi sa zoznamujeme s babkou Arménkou, ktorá s hrdosťou v hlase upozorňuje na znalosť gruzínštiny, arménčiny a ruštiny. Československo samozrejme pozná a od tohto momentu začínam na domácich radšej hovoriť po Slovensky, pretože tomu rozumejú omnoho lepšie ako angličtine. Na prameni za mestom, ktorých je tu veľké množstvo, snáď každých 100m, umývame ovocie a zastavujeme na fotenie zmeny prírody.

Suchá a spálená step s oranžovo-hnedými skalami nás ženie dopredu. Cesta je tu kvalitná a užívam si šoférovanie. Vo vzduchu už cítiť Turecko. Jaskyne akoby vydlabané do skaly, pôsobia z hlavnej cesty ako termitisko. Organizované parkovanie, vstupenky do komplexu symbolické, robotníci pracujúci na rekonštrukcii a veškeré značenie v angličtine, to je pre nás pomerne nečakané. Pôvodné kresťanské úkryty majú svoju zvláštnu atmosféru a čaro. Teplota je neúnosná a slnko sa opiera presne do skalnej steny. Premýšľam nad zmyslom ponechať priestor pôvodným stále pôsobiacim mníchom časť tejto atrakcie, keďže to na mňa pôsobí ako indiánska rezervácia. Zároveň si uvedomujem, že aj moja prítomnosť je v podstate cestou ku nárastu masového turizmu do odľahlých častí zeme, takže radšej mlčím a fotím. Jaskyne sú naozaj zaujímavé a navyše fungujú ako geniálna klimatizácia, keďže slnko naozaj prikladá. Ruský dôchodca s umelou protézou a iskrou v očiach, spomína na časy Československa, Prahu a Bratislavu. Následne ma karhá za moju nedokonalú znalosť Ruštiny, keďže sa to na Slovana nepatrí. Schodiská vytesané v skale nám dávajú zabrať, keďže sú hrozne nízke, a po čase sa nám trasú kolená z neprirodzenej chôdze.

Komplex sme obzreli za 1,5 hod a chceme si dať niečo v dolnej reštaurácii. Ceny sú skrátka turistické a radšej sa pozeráme na túlavého psa na parkovisku pod stromom, ktorý zrejme celý deň preleží. Cestou naspäť v Akhaltsikhe natrafíme na domácu reštauráciu, ktorej majiteľ nahlas vykrikuje slovo kurva, ktoré sa naučil keď ho slovenský policajti nepustili z ukrajiny, keď dávno emigroval. Celé som to nepochopil, ale hovoril nemecky a sľúbil nám rybu, takže bolo všetko ok. Krajina v tejto časti je úplne turecká, hranica je cca 15km, a s každého podniku vyhráva turecká muzika. Jediný rozdiel je, že namiesto mešít tu majú pravoslávne kostoly. Využívam majiteľa reštaurácie na zistenie informácií o ceste naspäť do Kutaisi, cez Sairme a Baghdati. Podľa mapy je to podstatne kratšie a hlavne prechádza hory. Ako tretí opýtaný ma upozorňuje, že tam cesta nie je, a nech určite použijem rovnakú cestu, akou sme prišli. Na otázku prečo je cesta zakreslená v mape len mávne rukou a povie Soviet...Spiatočná cesta je fajn, nútene občas používam klimatizáciu, keďže vonku moc do 40°C nechýba. Fantastické capuccino si doprajeme opäť v Borjomi, kde je totálny ruch. Nejaký miestny blázon, na mercedese spred 50 rokov, s nápismi ambulance, ma 3x vytláča z cesty, aby po predbehnutí zastavil, pripálil si cigaretu a manéver zopakoval. Miestni ľudia sú milí a ochotní pomôcť, ale pozerajú na nás s určitým odstupom. Zvlášť blondýna je objekt pre miestnych mužov žiadúci a pomrmlávania hodný. Po nadviazaní očného kontaktu nasleduje priateľské kývnutie hlavou, takže verím, že všetko je v poriadku. Tesne pred Kutaisi nám zasvieti benzín, a aj tu platí, že auto sa požičiava s prázdnou nádržou a rovnako vracia. 500 km za nami a ráno treba vrátiť auto. Večer sa chvíľu stĺkame po trhovisku, kde nám ponúkajú koňak, víno, vodku a iné nápoje, ktoré zdvorilo odmietame.

O 07:00 hod vraciam auto, ktoré nás napokon vyšlo 210 Lari, na 3 dni (90€). Záloha 200€ mi bola vrátená. Síce je auto je hnedé ako keby od blata, nikto nerieši, že sú to kravské lajná. Jednoducho sa im nedá vyhnúť. Z palubovky odpadol plastový kryt, ktorý sme nechtiac ešte aj zlomili, ale všetko dopadlo ok, a chalanovi podávam ruku s tým, že nabudúce jeho služby rád využijem. Ešte info k cenám : benzín stojí cca 80 centov/liter. S pani majiteľkou izbičky v Kutaisi, si dohadujeme poslednú noc pred odletom, z piatka na sobotu. Ráno letíme o piatej naspäť, takže to bude vhodné. Cenu nám ponúka namiesto štandardných 50Lari na noc pre dvoch (20€), na 40 Lari, keďže podľa nej budeme vstávať príliš skoro nato, aby sme platili plnú cenu...Do Tbilisi sa vyberáme vlakom, iba s ruscakmi, kufor nám postrážia v Kutaisi. Zaujímavé je, že jednosmerný lístok stojí viac ako spiatočný. Kupujeme 2 lístky do Tbilisi a späť za 36 Lari (13 €). Vlak by mal ísť 5hod 30 minút a cca 250km. Zrejme pôjde pomaly. Postupne zisťujeme, že ku nášmu jedinému vagónu v Kutaisi postupne pridávajú ďaľšie. Z Khashuri už vlak takmer nestojí a klimatizácia začína byť poriadne nepríjemná. Tešíme sa na vystúpenie v Tbilisi. Stanica je plná ľudí, plánujeme niečo zjesť a po zorientovaní sa v mape, prejsť sa pešo zhruba 4km, na adresu nášho bytu v Tbilisi. K dispozícii máme celý byt, zo spálňou plnou kníh v azbuke, kuchyňu s chladničkou a kompletnou linkou a kúpelňou s pračkou a vlastným bojlerom. To všetko za 60 Lari pre dvoch na noc (24€) . Ľutujeme, že sa tu zdržíme iba 2 noci, keďže by sme mohli variť z miestnych surovín...Chlapík, ktorý nám odovzdal kľúče iba mrmle, že platiť môžeme kedy chceme a je mu to jedno... 

Vstávame o 10:00 hod a nikam sa neponáhľame. Náš byt je na hlavnej ulici Rustaveli ave, ktorá je pomerne rušná. Na Puschkin street si doprajeme raňajky na pokračovanie, a ochutnávame všetko čo majú v ponuke. S tým by sme mohli vystačiť do večera a plán je túlať sa po meste. Kúsok od nás je staré mesto, nad ktorým je botanická záhrada, zo sochou matky Gruzínska. Atmosféra starého mesta je príjemná a miestne uličky patria mezi najkrajšie, aké som doteraz vo veľkomestách videl. Pešo prechádzame až k rieke, kde sú sírne kúpele a nástupná stanica lanovky. Celý systém dopravy platí na jedinú kartu, ktorá sa dobíja (aj lanovka). Vyvezieme sa na vrch pod sochu, odkiaľ je pekný pohľad na celé mesto. 

Pešo sa vraciame uličkami starého mesta naspäť k rieke a prechádzame skleneným mostom. Pôsobí smiešne v kontraste s historickým srdcom mesta. Za mostom sú ďaľšie dve sklenené monštrá, ktoré zrejme vybudovali kvôli blížiacim sa európskym mládežníckym športovým hrám. Vraciame sa späť na Puschkin street, kde je nástupná stanica metra Liberty Square. Jedna jazda metrom stojí ½ Lari, (20 euro centov). Plánuje ísť na zastávku Rustaveli, kde by mala byť stará čajovňa. Metro ide každých 5-6 minút a má dve dráhy. Na Rustaveli nútene zastavujeme v Irish Pube, kde mám zažívacie problémy, aj keď netuším z čoho. Po chvíli blúdenia nachádzame starú čajovňu, ktorá je naozaj príjemná. Bohužiaľ trávim čas na WC a oblieva ma studený pot. Po ďalšom chodení opäť dobieham zelený na WC v Mc Donald po tretí krát, a verím že naposledy. Znovu cestujeme metrom a vystupujeme na Station Square, kde je hneď vedľa vlaková stanica. To čo sme včera išli pešo za 1,5hod, trvá metrom 10 minút. Ráno to asi využijeme na spätný vlak do Kutaisi. Zo Station square ideme pešo na druhú stranu rieky, okolo štadiónu Dinama Tbilisi. Pešo kráčame nad riekou, ktorá zhruba pred dvomi týždňami, vplyvom silných dažďov napáchala v meste značné škody. Stopy po záplave sú stále badateľné... Napokon pokračujeme pešo po opačnej strane rieky, v podstate súbežne s včerajšou prechádzkou až domov. Medzičasom sa zotmieva a centrum mesta sa začína napĺnať luďmi. Gruzínsky parlament strážia policajti, fotíme sa na hlavnej ulici. Sebavedomo žerem Chačapuri a malé deti mi visia na ruke, pýtajúc si drobné. Dnešok zakončujem asi 200metrovým šprintom od fontány na Puschkin street na náš byt a pre istotu dnes už nejem. Stihli sme čo sa dalo, nachodili asi 15km a Tbilisi radím medzi najkrajšie mestá, aké som doteraz videl. Ráno opúšťame byt nechávajúc peniaze na stole, po telefonáte s prenajímateľom. Metrom sa dopravíme na stanicu a znovu cestujeme nekonečných 6 hodín vlakom do Kutaisi. V Kutaisi nás čaká pekelná horúčava. Deň zakončujeme v štýlovej čajovni, ktorú sme navštívili ihneď prvý deň a spracovávame zážitky.

O tretej ráno vstávame do extrémne teplého sobotného rána, taxikár ktorý nás vezie na letisko okrem toho, že fajčí a má otvorené všetky 4 okná, nám štýlovo púšťa na maximálnu hlasitosť ruské ľudové piesne. To všetko v rýchlosti 100km za hod. Ako rozlúčka s Gruzínskom to bolo dokonalé a temperamentné. Keďže sme v Budapešti relatívne skoro, túlame sa centrom mesta a spiatočnou cestou na Slovensko sa ešte stihneme aj okúpať v Dunaji v Štúrove. Záverom asi toľko, že za krátky čas čo sme tu pobudli, sme videli prírodné krásy Gruzínska, nemali sme jediný náznak konfliktu s domácimi a v prípade budúcej návštevy by bolo jednoznačne vhodné popracovať na Ruštine. Gruzínština je nesmierne zložitá  na vyslovovanie a s domácimi ľuďmi by sme si určite mohli povedať omnoho viac keby sme si trošku lepšie navzájom rozumeli.