A je tu deň, kvôli ktorému chodia ľudia z celého sveta do Peru. Iróniou je, že sme Machu Picchu chceli pôvodne vynechať kvôli „davovke“. Nakoniec sme si povedali, že chceme vidieť jeden zo siedmych divov sveta a 3500 ľudí, denný limit návštevníkov, na vlastné oči.
Dostať sa na Machu Picchu môžete dvoma spôsobmi. Buď pohodlne a rýchlo (zároveň draho). Alebo trasľavo, zdĺhavo a pomerne lacno. Hádajte, ktorú cestu sme si zvolili my? J Svoje tažko ušetrené peniaze si ceníme a naše mladé telá ešte zvládnu nejaké to nepohodlie, takže výber je jasný.
Výlet začíname o 7:15 ráno. Prichádzame ku cestovnej agentúre, cez ktorú sme si Machu Picchu objednali. Na spôsob Juhoameričanov vyrážame až o 9:00. Nuž čo, neposedíš si v Cuscu v mikrobuse skoro 2 hodiny len tak na mieste J Ďalšia skúsenosť, že v Južnej Amerike sa na presne stanovené časy neradno spoliehať.
Pred nami je zhruba 7 hodinový presun autobusom do Hidroeléctrici. Kompenzáciou sú nám výhľady, pretože ideme cez prekrásny horský prechod vo výške zhruba 4 300 m.n.m. Škoda, že sme nešli na 4dňový Inca Trail, žial sumu $700 dolníkov sme neboli ochotní obetovať.
Na ceste v autobuse zažívame výnimočný stav - máme dvoch šoferov, ktorí sa dokonca striedajú! Po príchode do Hidroeléctrici totižto naložia turistov, ktorí boli na Machu Pichu v daný deň a idú 7 hodín naspäť do Cusca. Rizikovým faktorom, okrem šialených zrázov a neuveriteľne kľukatých ciest, je aj hudobný štýl vodičov. A tak sa vám môže veľmi ľahko stať, že 3 hodiny vám do uší nejde nič iné okrem Enriqueho Iglesiasa. A keď jeho DVD prehrávajú aj na televízore, máte vyhraté a poviete si Enriquemu na koncert do Viedne nepôjdete.
Ak sa rozhodnete ísť na Machu Picchu autobusom, okrem Enriqueho vás môžu ohroziť aj posledné 2 hodiny cesty. Nespevnená vozovka bez asfaltu a navyše iba v jednom jazdnom pruhu. Je to dosť silná záťaž na žalúdok. Už vieme prečo nám obed dávajú až o 15:00. Po obede vyrážame smer Aquas Callientes, kam sa nedá dostať inak ako vlakom alebo pešo. Vyberáme si pešibus a tak je pred nami 2 hodinová cesta po železničnej trati. Majka nahadzuje svižné tempo. Všetkých obiehame a nik nás nedobieha. Asi po hodine nás však stíha chlapík. Vravím Majke, to môže byť iba Slovák, keď ide tak rýchlo. Prihovára sa nám po španielsky. Vravím mu „English is better, no hablo espanol“. On na to „Where are you from?“, odpovedám „from Slovakia“. Igor sa zasmej a vraví „tak to sa môžeme kľudne rozprávať po slovensky“.
Igor je vlastne prvý Slovák, ktorého sme na naších potulkách po svete stretli. Žiadny Slováci vo Vietname, ani v Mjanmarsku, Kambodži, či Thajsku. Igor je zaujímavý a netypický Slovák. Je z Piešťan a žije v Írsku. Na cestách je už 5 mesiacov. Postupne precestoval Chile, Uruguay, Argentínu, Bolíviu a teraz je v Peru. V Bolívii strávil 6 týždňov a učil sa španielčinu. A to mu pritom tiahne na 50tku. Keď sme v Ollantaytambe stretli skupinku 3 Čechov, pán sprievdca vravel, že keď stretne Slovákov, väčšinou sú to takí, ktorí žijú mimo SR. Či mal pravdu nevedno, ale máme veľa známých, ktorí taktiež cestujú po svete a bývajú doma... Nech je ako chce, Igorovi slivovica chutila a bol veľmi spokojný, že si môže pokecať po dlhom čase rodným jazykom.
Aquas Callientes je malé mestečko uprostred majestátnych hôr pokrytých pralesom. Je poznať, že mesto žije iba z turistického ruchu a autom sa sem nedostanete. Musíte si buď priplatiť za 20 minút vo vlaku ($35) alebo pôjdete pešo. Domáci profitujú z faktu, že väčšina turistov tam bude chcieť prespať aspoň jednu noc. Nachádzajú sa tu aj horúce pramene. Ale na tie treba zvoliť dlhší program a ostať o jeden deň navyše. Ako sme zistili, 2 dni sú málo. Prídete do mesta o 5:00 – 6:00 večer, dáte si večeru a môžete ísť o 9:00 spať, lebo ste unavení po celom dni cesty a ráno vstávate o 3.45. Ak zostanete na 3 dni, horúce pramene si viem predstaviť ako ideálnu voľbu po turistike na Huayna Picchu. Na večeri sa nám okrem sprievodcu prihovorili aj Ondra a Hynek z Liberca. Tento rok vyhrali hokejový titul, tak chalani nosili klubové mikiny J Ondra je v Peru už štvrtý krát. Otec Hynek ho prišiel vyzdvyhnúť zo 6mesačnej cesty po peruánskych, amazonských pralesov. Ondra tu býval s miestnými šamanmi a vyhľadával „kultúrne“ miesta. Spoznával miestne kmene a užíval si prekrásnu prírodu. Potešujúce zistenie, že nie každý sa hrnie za materiálnym blahobytom. Po večeri sa poberáme na hotel. Oh got, budíček pred štvrtou! Naše neštastie umocňuje fakt, že pod oknami hotela je veľké osvetlené futbalové ihrisko. Je piatok a deti hrajú futbal asi do polnoci. Noc preto vlastne iba prebdíme.
28.5.2016 Sobota - Výstup na Machu Picchu
Ranné vstávanie pred štvrtou nie je moja šálka kávy, ale preleteli sme pol zemegule, tak aby sme nevstali J. Tentokrát to dávame bez raňajok, lebo tie v našom hoteli podávajú až od 5:00. Naše základy španielčiny očividne nestačili na to, aby na recepcií pochopili, že nám majú nechať balíček s raňajkami. Opäť sa potvrdilo „bez španielčiny do Južnej Ameriky nelez“. Tak sa aspoň utešujeme, je fajn, že ideme tak skoro, aspoň sa vyhneme tomu davu ľudí. V meste nás najskôr prekvapí dlhá rada pohodlnejších turistov, ktorí už čakajú na prvý autobus o 5:20, aby sa za 12$ vyviezli hore (cesta busom trvala asi 15 minút a ak by ste mali záujem, aj cesta dole stojí 12$). Čudujem sa, že tu ešte rakúsky Doppelmayr nepostavil lanovku a pekne to tu neryžuje. Tak sme sa pobavili na tej rade na autobus, že sa nám to vrátilo a pred pešou vstupnou bránou sa do radu musíme postaviť aj my. Vyťahujeme vstupenky a čakáme do 5:00, kedy otvoria.
„Otvor bránu, lebo ju rozbijem“ by mohlo byť heslo tohto rána, ale našťastie tu neplatila juhoamerická nedochvíľnosť a most cez rieku otvorili načas. Sme vyzbrojení čelovkami, repelentom, trekovými topánkami a postupne zo seba zhadzujeme aj jednotlivé vrstvy oblečenia, predsa len 45 minutové kráčanie po schodoch dá zabrať. Neviem prečo strašia, že to trvá hodinu aj štvrť...nahodíte opäť Majkine tempo a ste tam za chvíľuJ Machu Picchu otvárajú o 6:00, takže máme 15 minút na vydýchanie. V tomto čase na nás stále padá rosa. Miestami sa až zdá, že prší, ale nepripúšťame si to. Sme vďační za takéto prírodné osvieženie.
Po vstupe do areálu sa počasie nezlepšuje a my už myslíme na najhoršie - dnes neuvidíme nič a pôjdeme domov bez gýčových fotiek. Pred vami hmla, za vami hmla a netušíte čo sa za ňou skrýva. Takýto ranný výstup má aj jednu veľkú výhodu. Malé množstvo ľudí a tých, čo tam sú, vďaka hmle aj tak nevidíte. Sme doslova v oblakoch a patrične si to užívame. Nech sme boli akokoľvek nastavení na tento výlet, magickosť tohto miesta nás dostala. Hneď pri vstupe sme sa stretli s mladým párom z Philadelphie, s ktorým sme bývali v hoteli Yawarmaki v Cuscu. Vybrali sme sa s nimi ku Bráne slnka, lebo mali mapu celého areálu a my nie. Po zhruba 30 minútach chôdze, sa nám táto vzdialenosť nezdá a tak to vzdávame a vraciame sa naspäť. S Majkou zvažujeme, či ísť hneď na Montana Picchu ako nám to odporučili včera chalani z Austrálie. Človek si vraj hneď z rána vychutná prekrásny výhľad bez turistov. My sa radšej pripojíme ku našej skupine so sprievodcom. Absolvujeme klasický „tourist guiding“, kde nám porozprávajú o pôvode ruín, o každom výklenku, okienku či stene. Je to zaujímavé, lebo sa tam zachovali ruiny celých izieb a ak vám predstavivosť pracuje aspoň na 50%, viete si domyslieť ako tam žili.
Vydržíme asi 1,5 hodiny a následne sa so Švédmi a Číňanom odpájame a okolo 8:00 zahajujeme stúpanie na Montana Picchu. Lístok na tento kopec vám predajú na presne stanový čas, ktorého by ste sa mali držať. Výstup má trvať zhruba 2 hodiny. No ako počítame, tak počítame, v takom prípade by sme len-tak-tak stihli zliezť dole, do Hidroelectrici. Nahadzujeme opäť svižné tempo, aj keď prevýšenie a strmé schody miestami veľmi bolia. Majka má na kritických úsekoch tendencie na otočku, ale ja jej vravím, že sa tá hmla určite rozpadne. Áno, som večný optimista J Hore nám to trvá asi 1,5 hodiny a hmla ustupuje! Sláááva! Tento výhľad je pre bohov a to doslova. Pre túto prírodnú krásu (a v tom Machu Picchu) sa sem oplatilo ísť. Na vrchole opäť stretávame Igora. Hore išiel medzi prvými a na výhľad tu čaká od skorého rána. Slivovicou tento krát pohrdne. Výstupy na kopce vo výške 3068 m.n.m nemáme každý deň a tak si robíme pár vrcholoviek. Igor nás usmerňuje pri fotení, keď zrazu sa nám niekto prihovára lámanou slovenčinou, respektíve mixom slovenčiny, češtiny, polštiny a ruštiny. A tak sme spoznali američana Mikea zo Salt Lake City (štát Utah), ktorý žije vedľa Yellowstonu. Na Slovensku pôsobil 6 mesiacov pred 22 (!!!) rokmi ako misionár. Odvtedy sa na Slovensko vrátil iba raz. Slovenčinu nepoužíval a ohúril nás známosťou pomerne veľkého počtu slovíčok. Ak budeme nabudúce písať blog o Salt Like City, tak to preto, že sme prijali Mikove pozvanie na návšetu a ozvali sme sa mu na telefónné číslo, ktoré nám dal.
Medzičasom sa začalo spoza oblakov na nás usmievať Machu Picchu a foťáky všetkých pracujú na 110% vrátane toho nášho. Prostredie, ktoré úchvatne dotvára Machu Picchu je znamenité. Na túto džunglu a okolie by som sa nevinadíval ani po 3 dňoch.
Čas je neúprosný a tak sa okolo 10:45 zberáme dolu. Aj tak nám to nejak nevychádza a dúfame, že do 15:00 stíhame byť pri Hidroelectrice. Harmonogram je pomerne nabitý:
- • Cesta dole z Montana Picchu na Machu Picchu trvá - 60 minút.
- • Na Machu si spravíme ešte pár fotiek – 30 minút
- • Cesta na vstupnú bránu, odkiaľ sme ráno začali kráčať - 30 minút.
- • A ešte 12km pešo do Hidroelectrici – 2 hodiny.
Ak všetko pôjde podľa plánu, okolo 14:45 by sme mali byť v cieli. Prvá trasa z Montana Picchu na Machu Picchu je v pohode. Sme nabudení a plní energie, ktorú nám požičali hory. Na tomto úseku sa bolesť nôh ešte nedostavila. Z Machu Picchu k bráne to už je horšie a miestami som musel na Majku čakať. Už ju poznám a preto viem, že teraz je lepšie byť ticho J Pri bráne si dávame krátku pauzu v reštaurácii (za odmenu sme si dopriali pivko za 5 dolárov). Bolesť v nohách už cítim aj ja, no Majke to radšej nehovorím. Uvedomujem si, že nás čaká ešte 12 km pochod. Pauza je ako balzam na dušu (na nohy), no nemôžeme sa zdržať viac ako 10 minút. Majku už nohy nepočúvajú od kolien smerom nadol. Snažím sa ju ťahať, no miestami za mnou zaostáva aj 5-10 metrov. Cestou stretávame 2 dievčatá zo Slovenska, no nestíhame sa s nimi dať do reči, máme naponáhlo. Pri Hidroelectrice sa ocitáme zhruba o 14:45 a zostáva nám čas na rýchly obed. Na naše štastie tu robia menu ako u nás – jedlo je pripravené a rýchlo na vašom stole. Máme pred sebou 7 hodinovú cestu autom, späť do Cusca a už teraz vieme, že to bude utrpenie. Majka sa dostáva do stavu, keď je jej veľmi dlho aj samej so sebou a ja viem, že mám byť stále ticho.
Za zmienku ešte stojí svetlý moment cesty, keď sme vystúpali do sedla zhruba vo výške 4000 m.n.m. a dali sme si prestávku. V miestnom obchode robí domáca pani “hamburgerosa”. Lepšie som ešte nejedol. Ingrediencie: peruánsky pan, kus mäsa, pražené vajíčko, avokádo a paradajka. Riadna mňamka za zhruba 70 eurocentov.
.jpg)
