Maroko za 8 dní na vlastnú päsť: Cestovanie a zaujímavosti

Pri plánovaní tejto cesty sme si mysleli, že stihneme vidieť Mt.Toubkal, Saharu, Marakesh, Casablancu, Rabat, Fés a oceán. A ešte som tajne dúfal, že niečo pridáme. Postupom času som skracoval body programu, pretože 8 dní je naozaj primálo, aby sa to dalo zvládnuť. Napokon náš program dopadol úplne inak, ale účel našej prvej cesty na africký kontinent sa splnil nad očakávania.

Nepríjemný veterný a upršaný začiatok marca sme vymenili za 8 dní  ideálneho 25 stupňového jarného marockého podnebia. Túto cestu sme pojali relatívne bezstarostne, prostredníctvom portálu airstop.sk, ktorý ponúka letenku s ubytovaním a stravovaním za extrémne výhodnú cenu (cca 650€ pre dve osoby na 8 dní). Pri takýchto podmienkach je výhodné aj obetovať zaplatenú hotelovú noc, pokiaľ sa niekde zdržíme a budeme nútení prespať niekde počas blúdenia.

Ako jediný nedostatok bol neodbytný delegát nemeckej cestovnej agentúry, ktorý vykonával svoju prácu a prvých pár dní nám neustále nechával lístočky vo dverách s ponukou jeho služieb na organizované zájazdy po Maroku. Ceny atrakcií sú tu hrozne predražené, čím si zrejme chcú vykompenzovať lacné ubytovanie a letenku. Nič proti cestovným kanceláriám, ale cestujeme na vlastnú päsť a tentokrát sme ich trošičku využili.

Slovensko opúšťame o 06:00 hod letom na linke Wien – Agadir, spoločnosťou Flyniki.  Doterajšie cestovanie vo dvojici  nás do moslimského sveta zavialo iba do Turecka. Z tohto dôvodu sme sa veľmi tešili na rozdielnu kultúru a vyrazili s rešpektom dodržiavania tamojšieho bontónu. Agadir je typické turistické mesto s takmer izolovanou hotelovou rezerváciou a úplne oddelenou domácou časťou. Pravidelný rituál prvého dňa na spoznanie prostredia, cien, požičovne áut a nekonečného chodenia zvládame úplne na jednotku, neuveriteľné množstvo pouličných dílerov marihuany a  hašišu zatiaľ ignorujeme.

Dacia Logan , ktorých mimochodom jazdí v Maroku asi 90% sa nám stáva partnerom na nasledujúce 3 dni. Auto je ako z plastelíny, kompletne pokrčené, doškrabané, ale nám to neprekáža. 30€ na deň je štandardom, ktorý nemá zmysel riešiť. Pouličná požičovňa dokonca požaduje predložiť pas. Medzinárodný vodičský preukaz je mýtus, ktorý sa uvádza v  množstve príručiek. Zmluva po arabsky nám nie je veľmi platná, ale číslice máme predsa rovnaké, snáď nebude potrebné na číslo telefonovať...Dnes chceme doraziť do rybárskeho mesta Essaouira, navštíviť slávny miestny trh a samozrejme rybárov pri práci v prístave, čím je Essaouira najznámejšia. Tiež chceme cestou nájsť Paradise Walley, kde je vraj pekne, ale to sa nám akosi nepodarí. Dúfame, že do zotmenia budeme naspäť a vyrážame severným smerom neustále popri mori. Cesta nám neubieha, pretože zastavujeme pri každej možnej príležitosti. Zážitkom je prechod stáda asi 50 tiav, ktoré sme si museli pohladkať. Rovnako sa čudujeme miestnym kozičkám, ktoré sa pasú na stromoch zvaných arganovník, z ktorých sa vyrába famózny arganový olej. Dnešný  trip by mal byť okolo slabých 400km tam aj späť. Kúsok pred Essaouiraou v malej dedinke zastavujeme, aby sme si dali  pomarančový džús. Na ulici budíme značný rozruch, až sa miestami obávam pohľadov mužov.

Určite sme nezabudnuteľným zážitkom pre chlapíka, ktorý zrejme ešte nestretol cudzincov a v jeho maličkom obchodíku si ide takmer ruky a  nohy polámať, aby nás čím skôr obslúžil. Je to naozaj gesto, ktoré nás dostalo, pretože my sme sa báli, či je naše oblečenie a celkovo správanie pre nich prijateľné a on si nás nesmierne vážil, že sme zavítali do jeho obchodu. Pred našimi očami umýva poháre a  nakoniec nás prekvapí cenou za liter čerstvej šťavy (8 dirhamov, čo je asi 80 euro centov). Akonáhle prichádzame do mesta Essaouira, ocitáme sa pred bránou miestneho trhu. Moja polovička má poslušne zahalené blonďavé vlasy, a na každom kroku sa stretávame s úprimným smiechom miestnych dievčat. Nevieme či im je vtipný spôsob viazania šatky, jej blond vlasy, alebo len náš prílišný rešpekt. Turistov tu nie je veľa, uličiek je tu nekonečné množstvo. Zrazu si nás berie do parády totálne zhúlený predavač keramiky, ktorý nám predvádza nejaký špeciálny rituál jeho tuarégskych predkov. Každý obchodík ma svoju zadnú izbu, kde vo vzduchu cítiť sladkú vôňu. Blúdením po trhu prichádzame až ku prístavu, kde sa koná masaker rybárov a čajky majú hojnú večeru. Pozorujeme to úplne z blízka a rybári sú na to asi zvyknutí. Za svetla to späť určite nestihneme. Kúsok pred Agadirom sa rútia neosvetlení mladí Maročania na bicykloch po celej hlavnej ceste a som veľmi rád, že som nešiel rýchlejšie. Šoférovanie v Maroku je jedna veľká anarchia a zábava zároveň. Všetci trúbia, všetci sa zdravia a nikto nemá prednosť. Pri obiehaní sa trúbi trošku dlhšie a obieha sa za každých okolností. Protiidúci sa jednoducho uhne alebo spomalí. Všade len úsmev a rešpekt. Po prvom dni som s tým úplne stotožnený a strašne sa bavíme na tom,  ako si všetci kývame.

Keď som plánoval cestu, väčšina informácii o pravej Sahare nás doviedla do mesta Merzouga. Keďže sme vnútrozemie vôbec nemali v  pláne navštíviť a predstavoval som si nájsť kus Sahary priamo pri oceáne, vydávame sa úplne naslepo južným smerom so zámerom doraziť po hranicu Západnej Sahary. Táto krajina je pomerne nevysporiadaná. Hovorí sa, že patrí Maroku a  odporúča sa cestovať po nej s ozbrojeným sprievodom. Preto sme si určili ako cieľ cesty národný park Khniffis. Je to pomerne jednoduchá trasa, ktorá prechádza mestami Tiznit, Guelmin a Tantan. My cestou na juh zámerne v Tiznite zachádzame do mesta Mirleft a odtiaľ do Sidi Ifni, kde bz mali byť na zaujímavé pláže. Ide o nádherný opustený kus sveta, cesta vedie priamo pri pobreží a cestou iba výnimočne stretnete človeka. Sidi Ifni je mestečko, cez ktoré sa zrejme prehnala poriadna záplava, pretože je pomerne dosť zdemolované. Pláž pri tomto meste je nádherná, sfarbená dočervena a sála z nej veľký pokoj. Oceán je na marec trošku chladný.

Po nejakom čase strávenom v Sidi Ifni sme nútení znovu na chvíľu zájsť do vnútrozemia a vrátiť sa na hlavný ťah N1 do mesta Guelmin. Inak cesta N1 vedie až do Dakaru a cestovať po nej je krásnym zážitkom. Mali sme možnosť vidieť ako domáci obyvatelia predávajú popri ceste benzín (tu za 60 euro centov/liter, inak 90 euro centov/liter), ako si chodia po pitnú vodu do rezervoárov vody na káričkách popri ceste a ako nehorázne smrdeli zrejme zdochnuté ťavy v už začínajúcej ešte kamenistej Sahare. Keďže sme sa opäť zamotali viac ako bolo treba, vychutnávame si dojemný západ slnka pred mestom Tan Tan. Toto mesto volíme ako konečnú a skoro ráno vyrážame do parku Khniffis. Mesto Tan tan je akoby symbolická brána do Sahary. Sú tu asi dva hotely, náš stojí zhruba 10€ na noc, priamo nad cestou N1, po ktorej sa premávka nezastaví ani v noci. Toaleta je nepoužiteľná aj pre silné nátury. Večer sa prechádzame hlavnou ulicou Tan Tanu, kde je veľmi živo. Očividne ide o  miesto, kam turisti nezavítajú, keďže z domácich obyvateľov sršalo prekvapenie keď nás videli.

Kamióny prevážajúce balíky slamy hrkotali celú noc pod oknom, takže sme toho veľa nenaspali a pri prvom svetle nedočkavo vyrážame na piesočné duny. Na raňajky zastavujeme  v meste Akhfennir  na čerstvo upečený chlieb. Za mestom Akhfennir je zaujímavá diera v zemi, ktorá je ohradená a na dne je more. Zrejme sa prepadol kus zeme na skalnom pobreží, ktoré podmylo more. Konečne sme pred nami zbadali saharské duny ako som si predstavoval. Na prvej možnej odbočke sa púšťame úzkou cestou cez park Khniffis. Zastavuje nás až zhruba 1 a pol metrová duna cez cestu, čo s Loganom nedáme. Pešo vylezieme na vrchol duny a pred nami je cesta kompletne zaviata pokiaľ dovidieť. Sme tu sami, je skoro ráno a pešo vyrážame po hrebeňoch piesočných dún len tak naslepo k moru. V duchu sa obávam, aby nás nečakala rovnaká duna aj na druhej strane auta, pretože to by príjemné nebolo. Napokon to vzdávame, pretože more je pomerne ďaleko a strach zo zaviatia pieskom reálny. Všetko si kompenzujeme spiatočnou cestou. Kúsok pred spomínanou dierou je akoby malá časť piesočných dún priamo pri oceáne. Podarilo sa nám úplne všetko po čom som túžil.

Piesočné duny tu síce nie sú také obrovské ale kontrast s modrým oceánom je čarovný. Krátko po desiatej už začína slnko riadne pridávať a piesok páli na bosých nohách. Je to neuveriteľne silný pocit keď si človek predstaví akú plochu púšť Sahara zaberá a aké kruté podmienky tam asi vládnu. Máme veľký rešpekt a kocháme sa žltým pieskom, ktorý naberáme do prázdnej fľašky od vody ako suvenír z cesty. Na pravé poludnie spokojní opúšťame piesok a čaká nás dlhých 500km do Agadiru. Ako som už spomínal cestovať po ceste N1 je krásne dobrodružstvo, niečo podobné sa u nás ťažko dá opísať. Verím, že naša rachotinka nás dopraví do Agadiru a večer ju vrátime. Krátko po zotmení dorazíme do Agadiru a zažívame večernú špičku v okolí hlavnej autobusovej stanice. Taký chaos sa nedá slovami ani opísať a dvakrát zastavujem na posledný milimeter od zrážky. Aj keď je nutné povedať, že aj vlastnou nepozornosťou.

Celý deň trávime na pláži a na izbe a dnes nič extra neriešime. Dopĺňame 2 dni bez jedla a spracovávame zážitky zo Sahary.

Tento deň sme sa rozhodli vyraziť do Marakeshu na povestné námestie a miestny trh. Ráno sa snažíme zistiť ako sa najjednoduchšie dostať na autobusovú stanicu. Spoje do Marakeshu nevyrážajú z hlavnej stanice, ale vedľajšej, kde fungujú klasický naháňači ľudí a po usadení do autobusu očakávajú nemalú odmenu za poskytnuté služby. Všetko nám vysvetlil chlapík v mini taxíku za veľmi dobrú cenu. Autobus má počas cesty jednu zastávku, počas ktorej všetci cestujúci idú jesť. Je to akoby vývarovňa, kde v stánkoch visia kusy zvierat zodratých z kože, takže sa dá očakávať čerstvé jedlo. Ako v  takmer všetkých teplých krajinách s nárastom turizmu, autobus je nepríjemne klimatizovaný. Ozaj na nevydržanie. Ventilátor úplne na maximum a teplota 16°C. Na hlavnej stanici sa chvíľu snažíme zorientovať. Na obrovské námestie sme trafili viac menej náhodou asi po hodine cesty pešo zo stanice a keďže je obed, je ešte prázdne. Najväčšia šou tu začína pri zotmení, takže máme dosť času potúlať sa po trhu. Stratiť sa v spleti uličiek je naozaj ľahké, takže dávam extra pozor.

Málokto je tu bez sprievodcu a zaujímavé je pozorovať dílerov hašišu ako nadväzujú očný kontakt. Keď ho raz majú, vedia byť veľmi dotieraví a kráčať za nami so sto otázkami či niečo nepotrebujeme. Naša posadnutosť čajovňami je naplnená. Našli sme parádnu trojposchodovú dokonca aj s varením. Po nekonečnom chodení uličkami starého mesta sa zotmieva a námestie začína žiť atrakciami pre turistov. Akrobati, ktorí sa preskakujú, robia rôzne saltá a premety, tanečníci, ktorí predvádzajú pôvodné domorodé tance, zaklínači hadov, zabávači ľudí, muzikanti a hlavne bubeníci ktorých sa postupne zapája 20 do rytmu. Je to akoby sme sa ocitli v kotle a nevieme si vybrať načo skôr pozerať. Po skončení predstavenia vyzbierajú od prizerajúcich sa turistov odmenu a po krátkej pauze predstavenie opakujú do neskorej noci. My sa musíme pobrať na autobus späť, kde poučení o neodbytnosti naháňačov jedného pomerne dosť vytáčame. Vybil si to potom na páriku mladých Nemcov, ktorí absolútne nechápali za čo majú stále platiť. Dokonca to vyzeralo, že by ich z autobusu aj vyhnal ak mu niečo nedajú navyše. Nuž aj to je cena za individuálne cestovanie na neznáme miesta a prehnanú slušnosť. Do Agadiru dorážame o polnoci (tentokrát na hlavnú stanicu) a  berieme si taxík. Je to asi 50 ročný mercedes, bez tlmičov.  Podobné stroje jazdili v seriáli Derrick. Nočným Agadirom si to razí asi 120km/hod a modlím sa aby sa to auto úplne nerozsypalo.

Sme zmierení, že náš výlet končí a Maroko treba navštíviť na viac dní. Už tradične sa dávam upraviť v miestnom kaderníctve a keďže sme vstávali veľmi neskoro, deň nám rýchlo ubehol. Posledný deň nám silný studený vietor trochu kazí ničnerobenie, ale stále je to lepšie ako to, čo nás čaká doma. Obaja sme úplne hotoví zo šoféra autobusu a jeho klimatizácie, a to ešte netuším, že doma budem týždeň umierať so zapálenými dutinami. Nenávidím klimatizáciu a napriek šálu okolo hlavy a dlhej bunde som sedel priamo vedľa ventilátora, ktorý mi celú cestu z Marakeshu fučal priamo na hlavu.

Ráno o 10:00 opúšťame Agadir spätným letom do Viedne a celú cestu na mňa kýcha zo zadnej sedačky nemecký dôchodca. Spokojní s návštevou Sahary sa tešíme na ďalšie dobrodružstvo na našich cestách.