Na tri dni sám s Varšavou: Zaujímavé miesta a pamiatky

Prosím, daj mi ešte nádych. Posledný nádych. Sedím na súkromnom vrchole sveta, na varšavskom námestí. Hoci spoza rohu číha šedý zajtrajšok, som slobodný ako nikdy predtým. No musím domov. Toto mesto má v  sebe špecifické čaro – zamiloval som si ho. Sem sa musím ešte vrátiť. 
V  mojej duši zareval dobrodruh „Je čas vyraziť“. Kam? Bez dlhého váhania som si vybral Varšavu. Po ceste na skorý ranný vlak som si zopakoval všetky nadávky – spal som tri a  pol hodiny, ušla mi električka a  vedel som o  meste len to, že  tam stoja mrakodrapy.  Vlak som stihol. O  minútu neskôr,  smutne by som zvesil hlavu. Vo vlaku nebola WIFI. Po ceste som robil to, čo robím najradšej. Pozorujem ľudí. Usmievali sa. To je dobré znamenie.

Zvítanie

Vybehnem z  hlavnej stanice. Prvá chyba: nemám slnečné okuliare. Nevadí. Kontrolu nad mojimi očami prevezmú najvyššie budovy. Hmmm... Musím si z  nejakej z  nich pozrieť mesto. Najvyššia budova v  Poľsku je Palác kultúry a  náuky. Aká náhoda? Je hneď oproti hlavnej stanici. Výhľadová veža. To je ono... Keď som videl ten rad ľudí, ktorý čakajú na tie isté pohľady ako ja, prišlo mi fyzicky zle. Vydržal som -  stálo to zato. Mesto sa lenivo rozvaľuje až do konca pohľadu a  je mu dobre.
Varsava
Vbehol som do turistického informačného centa. Tam som získal krídla – mapku. Od tohto momentu som ju skoro stále zvieral v  ruke. V  tomto meste sa nedá stratiť. Ulice sú perfektne vyznačené a  húfy turistovu v  radoch ako škôlkari pochodujú do starého mesta. Pridám sa k  nim. To bude najistejšie...  
Po rozhliadnutí sa po námestí šliapem na moju srdcovku: vežu. Už ani zďaleka nie takú vysokú a  s  úplne inou atmosférou. Ľudia sa valili po širokom námestí. Pozornosť na seba strhali rôzny pouličný umelci. Skupine mladých brake-dancerov sa to darilo obzvlášť dobre. Super zvládnutá moderovaná šou. Potlesk a  mince sa na nich valili ako tsunami. 

Na rade bol Kráľovský zámok

Prísne vyzerajúce panie na dôchodku, strážkyne svätyne, ma neustále napomínali, aby som nebol tak blízko obrazov a  iných exponátov. Ale keď mňa zajímajú práve tie detaily...
Bol čas nájsť si ubytovanie. V  centre sa my do cesty postavil utešený motel. Cena za ubytovanie ma príjemne prekvapila. Šliapem po schodoch k  mojej izbe a  teším sa, ako si sám na izbe  trošku oddýchnem. Prekvapenie! V  miestnosti, kde mi vychádzala jedna, maximálne dve postele, boli tri trojposchodové. Na gauči sa rozvaľoval chlap chlpatý ako koberec len v  trenkoch. Na sekundu sa na mňa pozrel a  vrátil pohľad späť mobilu. Nevadí – aspoň tu budem len spať – žiadny chill. Druhá chyba – mal som sa ubytovať hneď po príchode do mesta – nemusel by som zo sebou ťahať ruksak. 

Nočné mesto

Plný nadšenia chcem venovať večernému mestu ešte zopár kilometrov. Prechádzajúc pozorujem historické budovy, paláce a  zastrčené uličky. Panoráma mesta nadobúda úplne iný rozmer z  mostov sekajúcich Vislu. Na brehoch rieky oddychujú stovky ľudí. Pridám sa k  nim a  vdychujem miestu atmosféru. Z  jasom hviezd vychádzajú na obzor aj pouličný umelci. Z  rohou ulíc sa miešajú zvuky veselého spevu, saxofónu, ba aj niekoľko harmoník. Zvlášť ma zaujal asi sedem ročný chlapec. Hral jednoduché melódie na starom dobytom nástroji. Malé prsty mu po klávesoch skákali ako lúčne koníky. Jeho tvár bola unavená a  smutná. Cítil  na pleciach ťarchu práce, ťarchu zarábania pre rodinu. Najradšej by sa hral s kamarátmi, no on sedí na betónovom obrubníku a hrá. Hrá, hrá, hrá. 

Mesto plné pamiatok a  neobyčajných osudov

Je nový deň – svieži ako dych. Letím mestom - motýl. Obdivujem hradby mesta, vzdám úctu Marii Sklodowskej v  jej rodnom slnečnom byte, sledujem modernú budovu súdu, národnú knižnicu, parky, vojnové pamätníky... 
Mladá rodina nesie rezané kvety pod jeden z  týchto pamätníkov. Malá dcérka v  rúžových šatách poskakujúc z  nohy na nohu položila hoci skromnú, no s  nehou viazanú kytičku z  karafiátov k  ostatným kvetom. Táto rodina tu nebola dnes prvá. Domáci bežne týmto spôsobom vzdávajú úctu týmto spôsobom padlým hrdinom. Krásne. Aspoň niekto nezabúda na minulosť. 
Varsava
V  modernej budove, ktorá pripomína sklený riečny kameň je skryté múzeum histórie poľských židov. Mapuje tisícročnú minulosť tejto rasy na poľskom území. Po šiestich hodinách čítania informácii som to vzdal. Rád chodím do takých múzeí, kde pozerám, skúšam, chytám. A  tu čítam, čítam, pozerám, čítam.
 
Zničený som išiel do Koperníkovho vedeckého centra. Po sérii exkluzívnych trapasov a  nedorozumení som sa dostal do planetária. Síce som chcel ísť do inej časti tohto komplexu, no vrátiť sa späť- na to som už nemal guráž. Hneď oproti cez cestu ma potešila predajňa Lamborginy – Bentley. Ešte raz sa prejdem po mostoch, popri opevnení a   rozmýšľam, čo zajtra. Už z  diaľky je počuť šansón.   Neviem rozoznať, či je to umelec alebo rádio. Kráčam bližšie a  bližšie. Žena. Asi tak v  strednom veku čupí vo výklenku múru a  hrá. Ako celok – dokonalé. Počúvam, podporím ju. Pekne sa na mňa usmeje. Počúvam ďalej. Vidím to, cítim to. V  jej hudbe sa odráža sloboda jej života. Keď bola mladá, študovala. Žila len z  matkou. Chcela, aby bola ako ona – lekárka. Išlo jej to, bola šikovná. No stalo sa to, čo tušila od začiatku. Nebavilo ju to, nebola to jej cesta. Našla si priateľa a  jednoduchú prácu. Popri tom chodievala hrávať na námestia zaneprázdneným ľudom pre radosť. Robí to tak dodnes a  navždy. Svojim rozhodnutím stratila istú budúcnosť, no získala slobodu a  šťastie. To sa už oplatí.

Čo viac môžem chcieť?

Som maximálne spokojný z  priebehu výletu, no aj tak chcem zažiť viac a  viac. Z  novým dňom kráčam ku kráľovskému palácu Lazienki. No najskôr botanická záhrada v  jeho susedstve. Prechádzam spletitými uličkami záhrady. Čas stojí. Moderné sochy vyrastajúce z  čiernej zeme, čítajúci študenti a  študentky, dôchodci debatujúci na lavičkách ako komparz. Rôznorodé rastlinstvo vytváralo pestrofarebné kulisy. Symfónia ako od Chopina. 
Zámok sa zrkadlil v  dlhej vodnej nádrži. Krása. Tu tak bývať za jeho najväčšej slávy.... Vstávať po obede, raňajky do postele... No spať do reality. Prechádzam izbu za izbou. Jemné črty mramorových sôch sa do mňa vpíjajú ako dážď. Vystavené obrazy zachycujú viac než realitu. Zobrazujú rajskú záhradu skôr, ako sme spoznali hada. Žiadny ťah štetcom nie je zbytočný, žiadny nechýba. Aj napriek kráse interiéru priťahuje na seba najviac pozornosti okatý páv. Bolo na ňom vidno, ako si užíva pohľady a  cvakanie spúšti fotoaparátov. Veveričky si tiež zvykli na obdiv. Jednu som si chcel pohladkať, Tridsať centimetrov, a  plán by vyšiel. 
Varsava

Ťažké lúčenie

Bol čas sa priblížiť na dosah ku vlakovej stanici. Po ceste som si stihol prejsť kúštiček dvora múzea poľskej vojenskej techniky. Ľutujem, že len kúsok a  že som nebol vnútri.
Bol pondelkový podvečer, mesto už tak nežilo turistami, žilo svoj bežný život. Posledné nádychy staromestského vzduchu. Posledné pohľady do diaľav. Stihol ma poprosiť miestny vandrák o  pár drobných. Zopár som mu ich dal. Nech má krajší večer. Varšava mi toho dala veľa. Chcel som jej to aspoň takýmto spôsobom vrátiť. Hoci som spravil veľa chýb, neprešiel ani zďaleka to, čo som mohol prejsť, nevidel, čo som mohol vidieť, Varšava sa dotkla  môjho vnútra. Preto milujem cestovanie. Rád si nechám hladiť dušu.