Peniaze alebo život? Alebo ako som sa odhodlal vyraziť stopom do sveta

Vybral som si život a cestovanie, ani som dlho nerozmýšľal... Čo si si vybral ty? Alebo ešte váhaš? Možno zistíš viac, keď si prečítaš môj príbeh.

 

Až v poslednom semestri na škole som zistil, že medzi mojimi spolužiakmi je jeden úplný blázon. To, čo on robil počas celého štúdia by mi nikdy ani nenapadlo. On sa totiž prepravoval medzi rodným Prešovom a Bratislavou, kde študoval, stopom! Taký fajn chalan a taký blázon? Veď toľko vecí sa mohlo stať, myslel som si. 

 

O pár týždňov neskôr som si čítal blog jedného chalana, ktorý sám navštívil Balkán vrátane Kosova a to všetko stopom. Neskutočné, že ho za tie 3 týždne nik neokradol o orgány! Bol to pre mňa ten najväčší hrdina a blázon, aký na svete existuje. Samozrejme som ho pozval na pivo. Neodmietol a tak som svoj nový idol stretol na živo. Úplne normálny chalan, nikdy by som na neho nepovedal, že má toľko odvahy v sebe. Keď mi rozpovedal svoje zážitky, rozhodol som sa, že niečo podobné chcem tiež zažiť. Dokonca mi aj daroval mapu Balkánu. Odvtedy som vyhľadával podobné články a snažil sa predstaviť si seba, v koži pisateľa. 

Pocit neistoty obohatený o zlé stopárske miesto ma po takmer dvoch hodinách prinútil vrátiť sa domov. No nič, stopovanie nie je pre mňa! Stále som však chcel niekam vyraziť, hoc som mal na účte len pár chechtákov. Oslovil som kamoša, punkáča, nech ide so mnou na stopa niekam. Súhlasil, dokonca sa pridali ešte aj dve dievčatá a začalo sa moje prvé stopárske dobrodružstvo. Začiatky síce boli tažké ale tá radosť, keď sa začalo dariť a autá zastavovať, bola neopakovateľná. Hoci som sa cítil trochu ako socka, cítil som sa nekonečne slobodný a bol som na seba zároveň veľmi hrdý. Hrdý preto, lebo som dokázal prekonať strach a stopoval. Komunikoval som s cudzincami, spoznával nové miesta a hlavne som zistil, že vo mne drieme dobrodruh. Konečne som mal pocit, že žijem! 

Dvojtýždňové dobrodružstvo skončilo veľkým úspechom aj napriek tomu, že sme nedošli do Paríža, kam sme pôvodne mierili, ale miesto toho sme sa ocitli v Dánsku a Švédsku. Cesta bol cieľ, a to doslova. Už o pár dní som sa posilnený prvým úspechom vydal na ďalšiu a ďalšiu cestu. Niekedy sám, niekedy s niekým a vždy iným smerom a minimom plánov. Až keď do Európy zamierila zima, rozhodol som sa opäť zamestnať. Do práce som nastupoval s vedomím, že dlho tu nepobudnem a zase niekam vypadnem. Nakoniec som v práci vydržal rok a pol. Celý čas som sa premiestňoval po Slovensku zásadne stopom a šetril, ako sa len dalo. Chodieval som na cestovateľské predánšky, diskutoval s cestovateľmi a všemožne sa pripravoval na svoje veľké dobrodružstvo. 

 

Až som sa poobede dňa 1.7.2013, bez veľkého plánu spolu s Rendulou z Česka postavil na krajincu v rodnom meste a vyrazil stopom na východ. Všetky dobrodružstvá, čo som zažil dovtedy boli len slabým odvarom oproti tomuto. Život na ceste som si absolútne vychutnával a čudoval sa, prečo som tak nespravil už skôr a prečo takých ľudí nie je viac. Zrejme nás všetkých držia v strechu médiá a bojíme sa nespraviť dáku chybu. Tým sa ale okrádame o veľmi veľa zážitkov a štastia v živote. 

Nie vždy šlo všetko ako po masle, ale s odstupom času sa aj na to menej pozitívne pozerám ako na úžasnú lekciu života. V priebehu prvých 4 mesiacov sme spolu prestopovali cez Poľsko, Ukrajinu (vrátane Krymu), Moldavsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko (vrátane Náhorného Karabachu) a dostali až do Iránu. Každá krajina bola v niečom iná ale všade boli skvelí ľudia. Stopovanie fungovalo, aj keď šoféri nevedeli, čo to je. Spávali sme v stane, alebo u miestnych zadarmo a len raz sme platili ubytko (2,5€ na osobu), lebo sa spolucestujúca okúpala aj s batohom v ľadovcovej rieke. Navštevovali sme síce neuveriteľne krásne miesta, ale tie najsilnejšie zážitky boli vždy s ľuďmi. Tí sú všade prevažne dobrí, aj keď sa to z telky môže javiť inak. V Iráne som pobudol 2 mesiace, po ktorých som sa so svojou spolucestujúcou Rendulou rozlúčil a odletel do Austrálie. 

Zrazu po tom, ako som trávil predošlé mesiace v chudobných krajinách som sa vo vyspelej krajine cítil akýsi nesvoj. Zdalo sa mi, že sa trošku vytratila tá sloboda (chaos), ktorá sa mi v predošlých krajinách tak páčila. Ale postupne som si zvykol aj na Austráliu, naučil sa konečne po anglicky a strávil tam 3 mesiace. Tu som stretol svoju novú spolucestovateľku a súčasnú priateľku Liz z Rakúska. Zrazu sa mi opäť začali meniť hodnoty v živote. Za všetkým hľadaj ženu platilo doslova a mne sa začala búrať predstava, že budem 3 roky na cestách. Aj ona síce mala veľa cestovateľských snov, však sme spolu precestovali Indonéziu, Malajziu, Brunej, Filipíny a Kambodžu. Tu sa však naše cesty rozdelili. Hoci nám všetko klapalo ako hodinky, cítila potrebu vŕatiť sa domov. Však už bola vyše roku na cestách. 

 

Veľmi emotívne lúčenie a po 5 mesiacoch spolu som sa zrazu ocitol sám v hlavnom meste Kambodže a nevedel som ako ďalej. Ako dlho mám ešte cestovať, kam mám ísť, bude ma to vôbec samého baviť? A uvidíme sa vôbec ešte dakedy? Takéto veci mi prebiehali hlavou, zatiaľ čo moja priateľka letala v ústrety rodine, ktorá na ňu netrpezlivo čakala. Nakoniec som sa rozhodol, že si z Kambodže dostopujem domov. A tak som ešte 4 mesiace cestoval sám a práve táto časť výletu bola tá najdobrodružnejšia. Nemusel som sa o nikoho ďalšiehdo báť a tak som mohol podstupovať aj trošku rizika. Zážitky to boli tie najintenzívnejšie, naplno som sa spoznal a začal si veriť. Dostal som sa na pohreb v Kambodži, na svadbu v Kazachstane, na 9 nocí do Budhistického kláštora v Mjanmarsku, do tajného mesta v Číne a mnoho ďalšieho. 

Z Kambodže som cez Laos, Thajsko, Mjanmarsko, Čínu, Kirgizsko, Kazachstan, Rusko, Lotyšsko, Litvu a Poľsko prišiel nazad domov a ukončil svoje veľké dobrodružstvo. Táto cesta mi úplne zmenila život a moju osobnosť. Dnes mám úplne iné chápanie sveta a životné priority. Oveľa menej však chápem tých, ktorí sa hrabú za peniazmi na úkor života. Niektoré veci, ktoré mi cesta dala som si uvedomil až neskôr. Myslím že celkom pekné zhrnutie sa mi podarilo napísať v článku, ktorý som napísal po tom, ako som oslávil prvý rok od návratu z cesty: 12 vecí, čo mi dalo dlhodobé cestovanie stopom.

Pokiaľ aj vy túžite zažiť niečo podobné, neodkladajte príliš dlho plnenie svojích snov. Možno práve aj pre vás som nedávno dopísal knižku Okolo sveta s palcom hore, kde popisujem, postupne všetko od príprav na cestu, vybavovanie víz, očkovania, poistenie, dopravu, ubytovanie, stravu, hygienu a mnoho ďalšich vecí, s ktorými sa môžete stretnúť, či už idete na dovolenku do Chorvátska, alebo stopom okolo sveta. Knižka vznikla aj ako odpoveď na množstvo otázok, ktoré som dostával od podobných dobrodruhov, ktorí sa ešte len chystajú vyraziť na cesty, ako aj od cestovateľov, ktorí už majú čo to za sebou. Tiež som sa rozhodol pre záujemcov urobiť aj cestovateľský workshop, kde sa podelím o to najdôležitejšie zo svojho know-how, aby ste nemuseli opakovať niektoré moje chyby. Na ten Bratislavský sa môžete prihlásiť tu: http://doodle.com/poll/5sieg2s2riguy6qf