V pôvodných afrických spoločnostiach bola deľba úloh a prác medzi mužni a ženami jasná. Ženy rodili a starali sa o deti, robili prácu okolo domácnosti a muži chodili na lov. Muž zaplatil za ženu jej rodičom, vzal si ju do svojej domácnosti (chatrče) a bola jeho. Ak muž zomrel, v niektorých komunitách sa vdova mohla vrátiť k svojej rodine, ale nič jej nepatrilo, vrátane detí, ktoré museli ostať v mužovej rodine. V niektorých komunitách mal automaticky nárok na vdovu brat zomrelého manžela a vdova sa mohla vrátiť k svojej rodine iba v prípade, že ju švagor nechcel.
Prišli kolonisti, po nich demokracia a v živote žien sa tak veľa nezmenilo. Zákony postavenie žien zrovnoprávňujú, umožňujú im prístup k vzdelaniu, môžu dnes vlastniť majetok aj pôdu, ale stále treba pole obrobiť, jedlo dopestovať, o deti sa postarať...
Jeden príklad prístupu k ženám v praxi z Malawi (je to z knižky Ann Jones):
Žene menom Margaret jedného pekného dňa odišiel manžel – roky ho nevidela, nič o ňom nepočula. Ostala sama so štyrmi deťmi, musela sa o ne nejako postarať. Piekla koláče a predávala ich na trhu. Potom sa jej vďaka nejakej zahraničnej mimovládnej organizácií podarilo absolvovať kurz farbenia látok a šitia. Vzala si pôžičku z banky, kúpila si šijací stroj a látky a rozbehla biznis. Darilo sa jej, bola šikovná, časom nakúpila niekoľko ďalších strojov a zamestnala niekoľko ďalších žien. Potom jedného dňa sa objavil manžel, vzal všetky stroje, zásoby látok, predal na trhu a opäť s peniazmi zmizol. Margaret išla na políciu. Polícia našla manžela v neďalekej dedine, kde si s novou ženou založil novú rodinu. Manžel policajtom povedal, že mal nárok tie veci vziať, lebo ona ich mala a používala v jeho dome, takže patrili jemu. Polícia argument uznala a oznámili Margaret, že nemôžu nič robiť. Margaret ešte stále spláca prvú pôžičku, ďalšiu nedostane a tak zase pečie a predáva koláče na trhu…
Dnes sa rozdelenie na ženské a mužské práce naďalej dodržiava. Ženy sa starajú o deti, stravu, dom a pole pri ňom (áno, práca na poli je ženská práca). Muži už na lov nechodia (nie je kam), ale chodia do práce mimo domu a nosia peniaze. Ale napríklad vo vidieckej juhozápadnej Ugande je nezamestnanosť okolo 80% a väčšina rodín žije z toho malého políčka, obrábaného ženami. Muži to riadia a rozhodujú, čo sa kedy nasadí, potom sedia v krčme a riešia svetové problémy. Ženy a deti trávia dni na poli s motykou.
Ugandský novinár Charles Onyango-Obbo vidí praktické zlepšenie situácie žien práve v tom, že sa v Ugande v posledných desaťročiach zmenila ekonomika. Veľké plantáže na čaj, bavlnu a kávu, ktoré zamestnávali mužov pomaly miznú a žije sa domácim pestovaním kukurice, zemiakov, či fazule… To sú v africkom ponímaní “ženské domáce plodiny”, o ktoré sa na poli starajú ženy, a predaj zeleniny na trhu je tiež ženská práca (sedieť v prachu na trhu a čakať, kým si niekto uráči niečo kúpiť predsa nie je pre chlapa), takže zrazu sú to ženy, kto zarába peniaze a nie muži. A teda niektoré ženy za to, že svojmu manželovi poskytnú financie na výlet do krčmy vyžadujú od neho slušné správanie a rešpekt… Ale na druhej strane, sám Charles priznáva, že sú aj muži, ktorí manželke jednoducho vrazia pár faciek a z peňazí, čo zarobí si vezmú koľko uznajú za vhodné…
Kedy sa niečo aj na vidieku zmení? Asi vtedy, keď sa toho africké ženy začnú dožadovať. Keď ich viac (nielen maličké percento vo veľkých mestách) bude mať vzdelanie a snahu niečo v spoločnosti zmeniť. A to sa stane vtedy, keď ich život prestane byť každodenným bojom o prežitie, keď budú mať čas a energiu zaoberať sa aj niečím iným ako tým, aby prežili ďalší deň, týždeň, mesiac… A kedy sa Afrika posunie od každodenného boja o prežitie? Ťažko povedať, ale len tak hneď to nebude… To ale neznamená, že sa o to netreba snažiť a že im netreba s rozvojom pomôcť…
Citované knihy:
Ann Jones: Looking for Lovedu
Charles Onyango-Obbo: Uganda’s Best Kept Secrets
viac na http://pisutova.blog.sme.sk/?st=1
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
