|
 Legenda indiánskeho kmeňa Guaránov rozpráva o mladom bojovníkovi, ktorý utiekol so svojou milou pred žiarlivým bohom lesa na vratkom kánoe.
Dievčina nevydržala nápor vody, spadla do spenených kaskád a premenila sa na skalu. Bojovník sa od žiaľu zmenil na strom nad vodopádom a naveky dáva pozor na svoju vyvolenú. Takto romanticky si vysvetľovali pôvodní obyvatelia vznik vodopádov Iguazu, cataratas del Iguazu, ktoré mnohí cestovatelia považujú za najkrajší prírodný výtvor Južnej Ameriky. V skutočnosti je však ich pôvod oveľa prozaickejší - vďačíme za ne sopečnej činnosti. Cataratas sa nachádzajú v provincii Misiones na území národného parku s rozlohou 64-tisíc hektárov na hranici medzi Argentínou a Brazíliou. Z argentínskej metropoly Buenos Aires je to približne tisícdvesto kilometrov, autom sa to dá zvládnuť za necelý deň.
Buenos Aires Zatiaľ čo Buenos Aires je príjemnou vstupnou bránou Argentíny, okolie hlavného mesta je úplne iná káva. Parana je niečo medzi riekou a stokou plnou priemyselných odpadkov a samotné ústie La Plata, obmývajúce brehy hlavného mesta, je z hľadiska kúpania priam životu nebezpečné. Samozrejme, ak neholdujete kraulovaniu medzi olejovými škvrnami. Mimochodom, s názvom La Plata je spojený zaujímavý príbeh. Pravdepodobne prvý beloch, ktorý vstúpil na územie dnešnej Argentíny, bol v roku 1516 Španiel Juan Diaz de Solís. Nemal však šťastie a aj so svojimi druhmi padol za obeť Indiánom. Ďalšiemu odvážlivcovi Sebastianovi Cabotovi už šťastie prialo viac. Proti prúdu Parany sa dostal do vnútrozemia, kde našiel u domorodcov množstvo strieborných šperkov. Bolo ich toľko, až si začal myslieť, že objavil poklady Inkov. Širokému ústiu Parany dal preto názov La Plata - Striebro. V nasledujúcich storočiach proti prúdu prenikali húfy conquistadorov, dobyvateľov, hnaných vidinou bohatstva. Za nimi nasledovali misionári a neskôr tisíce robotníkov - peónov, ktorí ťažili nekonečné bohatstvo pralesov. Po prúde národnej argentínskej rieky dodnes dennodenne plávajú obrovské náklady, čím sa ako-tak nahrádza nedostatok kvalitných ciest. Bez Parany by teda Argentína nebola Argentínou.
Žiaľ, po prírodných krásach tu niet ani stopy, a ani pomyslieť na pekné kúpanie! „To majú oproti v Uruguaji, päťdesiat kilometrov krížom cez La Platu alebo v Mar del Plata, iba štyristo kilometrov na juh,“ nasmerovali nás s úsmevom obyvatelia hlavného mesta. A ak vezmeme do úvahy, že najbližšie kopce sú od Buenos Aires vzdialené približne šesťsto kilometrov pri meste Córdoba, veru žiadna sláva. Stovky kilometrov v okolí hlavného mesta pokrývajú len pasienky s drôtenými ohradami a nekonečná, jednotvárna rovina, pampa. Pasú sa tu milióny kusov dobytka, čo potvrdzuje povesť Argentíny ako dobytkárskej veľmoci sveta, známu vďaka telenovelám už aj „najgazdinkovatejším gazdinkám“. Hovädzie kože a mäso sa vyvážajú na všetky kontinenty a ochutnať preslávené argentínske steaky je snom všetkých gurmánov.
Avenida Nueve de Julio Čo je teda na Buenos Aires zaujímavé? Už len pohľad z výšky niekoľkých kilometrov. Trblietavú hladinu Atlantiku strieda nekonečná pavučina usporiadaných ulíc a šeď mestských štvrtí. Medzi tieto dva kontrasty sa ako príboj vtesnáva obrovská kalná hladina La Platy. Najjednoduchším, najrýchlejším a najlacnejším spôsobom prepravy sú tu jednoznačne taxíky. Cesty sa len tak hmýria staručkými čierno-žltými peugeotmi. „O chvíľu prídeme na najširší bulvár sveta - ,“ zasväcoval nás zmesou španielskej angličtiny taxikár. Nekonečná ulica, ktorej centrum je pri betónovom obelisku na priesečníku Diagonal Norte a Avenidy Corrientes, sa skutočne rozrástla do nevídaných rozmerov Pripomína gigantického hada, ktorého kostru tvoria tisíce budov, v jeho útrobách trúbia desaťtisíce áut a hmýria sa státisíce ľudí. Sympatické a zároveň prekvapivé je, že tu nevidno uponáhľaných, naškrobených biznismenov, štýlových raperov či ostrých chlapcov. Zväčša vidieť len prirodzených a ležérnych ľudí. Chaos na cestách, tisíce ľudí, všetko tu pôsobí akýmsi temperamentným pokojom. Príjemnú atmosféru dodáva uliciam aj množstvo parkov a alejí. Či už na samotnej Avenide de Julio, na Plaza de Mayo priamo v centre mesta, alebo v nádhernom parku pred starým, tridsaťposchodovým mrakodrapom Kavanangh - neodmysliteľnou dominantou mesta. Nehovoriac o tom, že Buenos Aires je považované za hlavné mesto tanga. Jeho tóny tu počuť na každom rohu ešte aj dnes, v časoch rocku a popu. Argentínsku metropolu však prezývajú aj inak - Paríž Latinskej Ameriky. Najväčšie mesto na južnej pologuli skutočne púta európskou atmosférou. Drvivú väčšinu jeho obyvateľov a celej krajiny tvoria najmä talianski a španielski prisťahovalci, v menšom počte Briti, Francúzi, Nemci, Poliaci a Rusi. Nie je preto ničím neobvyklým stretnúť blondiaka či pehavého ryšavca. Nemožno však zabudnúť ani na preslávených gaučov.
Gaučo Sú nerozlučne spojení s koňmi, ktoré sa rozšírili na nekonečné argentínske pampy po príchode Španielov. Gaučovia prevzali od Indiánov ich tradičnú zbraň bolas. Skladá sa z 2-3 kamenných gúľ pripevnených na dlhých remeňoch alebo povrazoch. Skutočnými majstrami v hode bolasom sa stali práve legendárni gaučovia, akási obdoba severoamerických kovbojov. Títo neskrotní rytieri pámp boli miešancami belochov, Indiánov a černochov a preslávili sa najmä krotením koní, obratnosťou pri hádzaní lasom a vrhaní noža. Nemali žiaden majetok, stálu prácu, ani vzťah k domovu či rodine, a preto žili kočovným životom. Ich cieľom boli jedine lov, hazardné hry a bitky. Ich povahu vystihuje aj samotné slovíčko - gaučo, pochádzajúce z kečuánskeho huachu, čo znamená v preklade sirota alebo tulák. Oni však boli na svoju slobodu hrdí. Skladali dokonca básne a hádam všetci hrali na gitare. Koniec voľnomyšlienkarskému gaučovskému hnutiu urobila až armáda. Časom začali týmto slovíčkom označovať muža na koni a dnes už znamená gaučo pokojného hospodára a obyvateľa vidieka. Ktovie, či sa niekdajší gaučovia niekedy vybrali k vodopádom Iguazu. Minimálne po inšpiráciu - keďže mali básnické črevo - by sa im to oplatilo. Pohľad na ne je totiž jedinečný a nevyhnutne v človeku, čo aj menej poeticky naladenom, vyvoláva chuť rýmovať. Rovnomenné mestečko, typický zapadákov, ktorý je od vodopádov vzdialený len niekoľko kilometrov, síce trochu schladí, no odmena za trpezlivosť je dostatočná. „Pri pohľade z výšky pripomínajú vodopády obrovskú zahnutú kosu, dlhú až štyri kilometre. Niečo podobné neuvidíte nikde na svete. Nie nadarmo znamená Iguazu v jazyku Indiánov Veľké vody,“ uisťoval nás pri večernom pohári vína majiteľ nášho hotela. V bezprostrednom okolí vodopádov je turistický areál na vysokej úrovni. „Caballeros, chcete pokračovať vláčikom alebo pešo?“ spýtal sa nás pri vstupe chlapík v uniforme, hneď ako zinkasoval pätnásť dolárov za osobu. Vláčik sme prenechali americkým turistom a poďho krížom cez prales. Cestou sme míňali sviatočných turistov, dobrodruhov či rodiny s deťmi, ale aj skupinky Indiánov Guaránov, s rukami plnými suvenírov. Za zmienku stojí, že popri mnohých prírodných a kultúrno-historických zvláštnostiach patrí Argentíne jedno smutné prvenstvo. Na takom obrovskom území sa až na malé výnimky prakticky nezachovalo žiadne pôvodné obyvateľstvo. Strašná žiarlivosť boha však spôsobila zosuv brehov, čím sa vytvoril obrovský vodopád. Bolo buď vyhladené, alebo zmiešané s belochmi a dnes tu už žije len zopár desiatok tisícov Indiánov. Tradície a zvyky si dokázali udržať najmä na severozápade krajiny v provincii Jujuy, niekoľko indiánskych ostrovčekov je v neďalekom Gran Chaco, pričom Patagónci na juhu v Ohňovej zemi sú v dnešných časoch doslova na pokraji vyhynutia. Možno je to tak aj preto, že slávna ríša Inkov zasiahla územie Argentíny len okrajovo. A asi neprekvapí, že práve v provincii Jujuy, severne od miest Salta a Tucuman, kde je indiánske povedomie dodnes veľmi silné. Predkovia dnešných Kečuáncov boli známi spracovatelia medi, bronzu a dreva, o ich vyspelej kultúre svedčia trosky inkskej pevnosti Tilcara. V ostatných častiach územia sa indiánske obyvateľstvo živilo lovom a zberom rastlín, na juhu, v Patagónii, lovili najmä pštrosy nandu a lamy.
Iguazu  Blízkosť vodopádov oznamuje už z diaľky temný hukot. K oblohe sa dvíhajú stĺpy vodných pár a miestami cez hustý prales vidno na horizonte nádhernú dúhu. Napätie sa stupňuje každým krokom. Podobné pocity mal zrejme v roku 1541 aj prvý biely človek, ktorý uvidel Veľké vody - ich objaviteľ Don Alvar Núnez Cabeza de Vaca. Počas svojho putovania od pobrežia do čerstvo založeného mesta Nuestra Seňora de la Asunción narazil pri plavbe v roku 1541 na neprekonateľnú hrádzu obrovských prúdov vody, ktoré sa valili do priepasti. Ako bolo v tých silne katolíckych časoch zvykom, nazval ich Saltos de Santa María - Vodopády Panny Márie. Toto meno im však dlho nevydržalo, ľudia sa rýchlo vrátili k pôvodnému indiánskemu názvu a pri ňom už zostali. Inak, zaujímavé je, že na španielskeho dobyvateľa vodopády vôbec nezapôsobili. Vo svojej správe o ceste napísal, že prúd rieky bol veľmi silný, keďže ďalej po prúde sa nachádzali obrovské vodopády a kanoe bolo treba preniesť. To bolo všetko. Navyše, španielsky dvor chcel zlato a nemal záujem o vzdialené vodopády uprostred pralesa. Našťastie. Svet sa tak začal dozvedať o Iguazu v prvých stručných správach až začiatkom 20. storočia a objaviteľské výpravy či návaly turistov nezničili toto panenské miesto.
Iguazu sú štyrikrát také široké ako Niagarské vodopády. Keď sme sa konečne ocitili pred Garganta del diablo - Diablovým pažerákom - pohľad na stĺpy padajúcej vody nám vyrazil dych. Srdce vzrušene bilo, na rukách naskakovala husia koža. Hovoriť bolo zbytočné, pre hukot vody nebolo počuť vlastného slova. Navôkol zvlhčovali vzduch oblaky pary, na horizonte kontrastoval zelený prales a azúrová obloha. V období dažďov je objem prietoku ohromujúcich dvanásťtisíc kubických metrov za sekundu, čo je približne šesťnásobok Dunaja. Niekoľko minút sme lačne hltali nádherný obraz, keď sa nám zrazu ozvalo spoza chrbta: „Pozrite, hore nad vodopádmi sú ľudia!“ Skutočne. Priamo nad obrovskou vodnou lavínou sa mihali drobné postavy. Viac nám nebolo treba a rýchlo sme stúpali čoraz vyššie k hrane vodopádu. Cesta viedla po úzkych pralesových chodníkoch, kombinovaných s mostíkmi ponad vodu, čo miestami pripomínalo chorvátske Plitvické jazerá. Keď sme zastali priamo nad zívajúcou priepasťou, oproti zúriacemu živlu, od dravého prúdu nás delilo len niekoľko centimetrov a na pohľad krehká železná konštrukcia. Fascinujúce divadlo! Nečudo, že v roku 1986 tento prírodný úkaz zapísali do zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. Foto: autor Články s podobnou témou:
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
.JPG)
.JPG)
