Barma - smrad, špina a krása

Na Barme je zaujímavé, že patrí vôbec k najchudobnejším krajinám sveta. Na jednej strane to zaručuje takmer isté dobrodružstvo, na strane druhej milých ľudí...

Na internete, v sprievodcoch, všade je množstvo často protirečivých informácii o momentálnej politickej situácii, ktorá sa mení z roka na rok. V Barme totiž dlhé roky drží moc v rukách vojenská junta pod vedením generála Than Shwe. Vláda nemá práve zmysel pre demokraciu, slobodu slova, či prejavu. Ešte pred niekoľkými rokmi tak bola krajina pre turistov prakticky uzavretá, len postupne začína svetu sprístupňovať niektoré svoje časti. Zbytok na špeciálne povolenie alebo vôbec.

Donedávna tu nefungovala žiadna mobilná sieť, na bankomat zabudnite aj dnes, internet iba v turistických strediskách a meniť peniaze na čiernom trhu... Kvôli porušovaniu ľudských práv sú na Barmu uvalené rôzne ekonomické sankcie. Priemerný ročný príjem je tak len niekoľko stoviek dolárov a v skutočnosti nato doplácajú opäť iba obyčajní ľudia. Dokonca som počul názory, odporúčajúce vôbec do krajiny nejazdiť a finančne tak nepodporovať vládu junty. Možno dobrý úmysel, no zlá realita. S každým turistom niečo kvapne aj najchudobnejším taxikárom, predavačom či sprievodcom a čo je podstatné, domorodci tak majú kontakt s okolitým svetom.

Smog, zápach a pobehujúce potkany

Do bývalej anglickej kolónie Barmy sme dorazili lietadlom z Bangkoku. Je to cenovo najvýhodnejšia a zároveň asi jediná možnoť. Do krajiny sa dá totiž dostať iba letecky. Výnimkou iba hraničný prechod z Thajskom v Kawthoungu na juhu krajiny, kadiaľ možno momentálne preraziť za pomoci úplatkov, skúseností a riadnej trpezlivosti. Privítalo nás celkom moderné medzinárodne letisko v meste Rangún. To je však známe aj pod starším anglickým menom Rangoon. V roku 1988 nastal v krajine problém s uznávanými medzinárodnými názvami. Prišlo totiž k všeobecnému premenovaniu geografických mien tak, aby do zabudnutia upadli zaužívané pomenovania počas britskej nadvlády. Dokonca bol zmenený aj názov krajiny.

A to z Barmského zväzu na Zväz Myanma, v angličtine Myanmar. Yangon, Rangoon alebo po našom Rangún patril kedysi k skvostom koloniálnej architektúry. Dnes tomu tak už určite nie je. Ulice mesta mi veľmi výrazne pripomínali Indiu. Popri ľuďoch so šikmejšími očami sa tu totiž zreteľne mihali tmavé postavy indického pôvodu. Prišli sem spoločne s Angličanmi a natrvalo sa usadili. Nie, že by sa mi kedysi v Indii nepáčilo, no s tým súvisí pre mňa len ťažko znesiteľná pikantná strava, kopy odpadkov a zápach. Priečelia domov na širokých bulvároch boli ošarpané, v uliciach smog, pobehujúce potkany v kopách odpadkov. Akoby na celé mesto sadol šedý prachový povlak. Svetlou výnimkou a dominantou mesta je Shwedagonská pagoda. Nádherné a zároveň najposvätnejšie miesto všetkých budhistov. Pagoda je vysoká 98 metrov, stará približne 2500 rokov, denne sem prúdia tisíce pútnikov a možno ju označiť ako Mekku budhistického sveta. V tak chudobnej krajine nám vstupné päť dolárov nahnalo krv do žíl.

Ako krvavé stopy po krčmovej bitke

Možno povedať, že Barma je skutočná exotika. Ženy mali tváre pomaľované bielou farbou. Pôsobilo to zvláštne, akoby ich natierali popolom a smútili za mŕtvymi. Neskôr vysvitlo, že ide o rozdrvenú kôru stromu tanaka zmiešanú z vodou. Biela farba na tvári je v celej krajine považovaná za prejav krásy a slúži aj ako ochrana pred slnkom. Na počudovanie, množstvo chlapov malo oblečené sukne. V moslimských krajinách sa bežne vodia kamaráti za ruky, no sukne ma prekvapili. Londži, ako sa tento kus látky nazýva, patrí v Barme do bežnej súčasti mužského odevu.

V tropických horúčavách je to vzdušný a praktický doplnok. V súvislosti s mužským pokolením sa v Barme nedá nevšimnúť jeden nechutný zvyk. Chlapi prežúvali akúsi zmes červenej farby. Pery, zuby a ďasná mali červené, akoby hrýzli do surového mäsa. Všetci popritom pľuli o preteky a červené sliny na chodníkoch tak pripomínali krvavé stopy po krčmovej bitke. Rýchlo sme zistili, že ide o betel, zmes vyrobenú z rozomletého arekového orecha, zabalenú v zelenom liste. Tá nielenže farbí zuby do červená, kazí chrup, no zároveň spôsobuje čulosť a dodáva energiu. Preto sa táto ľahká droga teší veľkej obľube u pospolitého ľudu. Byť ženou v Barme a znášať mužské prejavy lásky by som ale určite nechcel...

Bežným miestom na change many je ulica

Úprimne povedané, z Rangúnu, kde žijú približne 4 milióny obyvateľov som nemal dobrý pocit. „Mesto si treba vychutnať na pár dní“, radila nám ešte v Bangkoku česká turistka putujúca s maloletým synom. Proti gustu žiaden dišputát, no neodporúčam. V Barme je množstvo oveľa krajších lokalít ako jazero Inle, turistické chodníky v okolí mesta Kalaw, pamiatky v okolí Baganu, či mesto Mandalay. To ešte umocnila skúsenosť pri výmene peňazí. Keďže v oficiálnych bankách je kurz za dolár asi polovičný, bežným spôsobom na výmenu je ulica. Pozoruhodne, že tejto špekulatívnej činnosti sa venujú najmä potomkovia Indov. A podľa toho to aj vyzeralo. Keď prišlo na vec, vopred dohodnutí kurz zrazu neplatil, vzduchom sa mihali šikovné tmavé ruky a celý obchod hrozil pekným veksláckym podvodom. Človek sa učí na vlastných chybách a po nepríjemných skúsenostiach z minulosti už ale nikto z nás nedal dopredu peniaze z ruky. Výmena tak vyšla až na štvrtý pokus. Najvyšší čas na zmenu prostredia. Taxikár zabrzdil na vlakovej stanici. Všade zmätok, hordy ľudí, informácie iba v domácich hieroglyfoch. Banálna vec ako kúpa lístkov bol len ťažko prekonateľný problém. Našťastie taxikár ovládal lámanú angličtinu a zopár dolárov do vrecka ju ešte vycibrilo.

Vybavil tak lístky na vlak. Za cestu dlhú približne sedemsto kilometrov vysolil každý 35 dolárov. „Dobytčie vagóny“ napadlo nám pri pohľade do vozňov, ktoré si asi pamätali časy anglických kolonistov. Čo už, vojenská junta zarobila... Hádam ani netreba zdôrazňovať, že hygiena v barmských vlakoch je strašná, no napriek tomu sa spáva aj na zemi. Vo vozňoch sa to len tak mihá množstvom predajcov všetkých vekových kategórii. Núkali vodu, jedlo, ovocie, osviežujúce obrúsky ale aj surové mäso. Cestou sme míňali len ťažko predstaviteľné obrazy chudoby. Podmienky, v akých tu niekedy žijú ľudia vyžadujúcich zrejme špeciálnu mutáciu organizmu. Deti pobehujúce po metrových kopách plesnivejúcich odpadkov, zápach, ľudia kúpajúci sa vo vodných stokách, z ktorých by rozožralo aj skúmavku. Bežný Európan by si po dni odniesol nákazu na celý život. Na počudovanie sa však ľudská apokalypsa striedala s chudobnými, no pekne upravenými dedinami, stádami byvolov a priateľsky mávajúci obyvateľmi. Po nekonečných 14 hodinách cesty tu bolo konečne Thazy.

Come on, Mr. Gentelman

Bolo niečo po pol noci a ocitli sme sa akoby v stredoveku. Tma bola matne presvietená svetlami stanice, v diaľke plápolali ohne, vzduch bol presýtený konskými výkalmi a zvukom fŕkajúcich mulíc. Už o niekoľko sekúnd nás odchytil chlapík a ponúkol odvoz. Na prekvapenie mal na mysli vozík zapriahnutí do vyziabnutého koníka. Štyri pomerne statné postavy vyzerali ako dosť veľký problém. Chlapík však chcel za každú cenu zarobiť. „Come on Mr. Gentelman, come on“ volal neodolateľne. Sadli sme teda do voza a koníka pod váhou vyzdvihlo mierne do vzduchu. Celé okolie sa rozrehotalo vrátane kočiša. Našťastie, hotel, či lepšie povedané veľmi skromná izbička bola len päťsto metrov. Čoby sa však dalo očakávať za päť dolárov na osobu?

Našim cieľom bolo mestečko Kalaw. To slúži ako základňa na turistické výpravy do okolitých hôr, pričom sa z neho možno dostať za tri - štyri dni pešky zaujímavou krajinou s domorodými dedinami k jazeru Inle. To patrí k turistickým klenotom Barmy. Rozprestiera sa medzi horami, tamojší obyvatelia žijú priamo nad vodou v domoch na drevených koloch a ako na jedinom mieste v Ázii sa tu na člnoch vesluje aj nohami. Lákadlo ako hrom. Pre nás však bolo orieškom Kalaw. „Cesta nie je veľmi dobrá, ale za tri hodiny ste tam“, tvrdila časť domácich. „Za päť hodín“, tvrdili ďalší. Nakoniec nám ale približne stodvadsať kilometrov trvalo až sedem hodín. Cesty tu existujú asi iba na mape.

Aj ten úzky kúsok asfaltu bol deravý ako tankodrom. Cesta bola plná útrap, keď sa naše 190 centimetrové telíčka tiesnili v minikokpite starej Toyoty. Ďalších približne dvadsaťpäť cestujúcich viselo zvonku na konštrukcii ako bobule hrozna. V podstate sme tak mali super flek. Napriek tomu som aspoň vzdialene pochopil hrôzy a útrapy nešťastníkov z otrokárskych lodí. Je neuveriteľné, čo vydržal pick-up. Tachometer prestal merať pri 520 000 kilometroch a autíčko pomaly ukrajovalo kilometer po kilometri z prašnej cesty. V horských serpentínach sme míňali chudobné dediny, ale aj čerstvo havarovaný kamión, ktorý spadol do asi päťdesiat metrovej priepasti. Najviac nám však utkvel v pamäti pohľad na ťažko pracujúce ženy a deti. Lopotili na spevnení cesty, na chrbtoch nosili ťažké balvany, prehadzovali kopy štrku. Tieto momenty pripomínali nútené práce a len ťažko povedať, či aj skutočne neboli. Paradoxné, ženy, deti aj muži sa pri tejto lopote usmievali, akoby robili na ceste hostesky.

Situácia v krajine však nebola tak dramatická vždy. Ešte začiatkom 20. storočia patrila Barma k najbohatším anglickým kolóniám. Po druhej svetovej vojne sa však krajina dostala do politických a ekonomických problémov, z ktorých sa nedostala dodnes. Napriek tomu je Barma v drvivej väčšine krajinou milých, pohostinných ľudí a peknej prírody. Naším cieľom bolo spoznať Barmu ako takú. Scenérie, obyvateľov, kultúru... A to sa aj podarilo...

Čítajte ďalej

Tancujem pri krajnici makarenu? Alebo ju tancuje vodič matatu? Nie! Len si gestikuláciou naznačujeme, či má zastaviť, alebo pokračuje ďalej. „Za 200“, hovorí. „Ale prosím ťa, takáto cesta je...
 
Kapitán Pedro Menendéz de Avilés (15.2.1519 - 17.9.1574), námořník, objevitel, dobyvatel a krutý voják, se "proslavil" vyvražděním francouzské kolonie na pobřeží Floridy. Neohrožený conquistador...
 
Aj tento rok sa na prelome januára a februára 2014 vybral náš Dobrodruh.sk Team do Západnej Afriky v rámci automobilovej rallye Budapest – Bamako. Aj tento rok sme sa prihlásili do kategórie „...
 
V zime roku 1866 došlo k bitke medzi armádou Spojených Štátov a spojenými kmeňmi Siouxov, Šajenov a Arapahov, ktorú Siouxovia nazvali Bitka sto zabitých. Belosi ju nazývajú tiež Fettermanova masakra...
 

GPS poloha

Diskusia