Jej návšteva sa odporúča kvôli monzúnom a vysokým teplotám s veľkou vlhkosťou vzduchu cez zimu, medzi mesiacmi november až február. V týchto mesiacoch som ju navštívil aj ja, pričom som sa vybral len tak na „blind“, s nejasnou predstavou kam to vlastne idem a čo ma čaká. Moje prvé krôčiky začali v Bangkoku. Je to obrovská metropola a určite sa tu oplatí stráviť niekoľko dní, či už návštevou historických pamiatok, alebo len tak blúdením po meste a nasávaním orientálnej atmosféry, ochutnávaním neznámych, ale chutných jedál, za všade ohlušujúceho hluku áut, rikší a samozrejme vždy usmiatych tvári obyvateľov Thajska.
Horské dediny v Chiang Mai a Chiang Rai
Moje prvé výpravy za horskými kmeňmi začali v provinciách Chiang Mai a Chiang Rai na severe Thajska, kde sme si spolu s niekoľkými ďalšími dobrodruhmi z rôznych kútov sveta prenajali na niekoľko dní horského sprievodcu. V Thajsku je pomerne rozšírený cestovný ruch a preto pokiaľ chcete navštíviť pôvodné horské kmene, je potrebné, aby ste podnikli náročnejšie treky hlboko do džungle, kde bežní, komerční turisti tak často nechodievajú a kde sa ešte dajú nájsť dedinky s pôvodným spôsobom života, nie tak moc poznačeného západnou civilizáciou. Iná situácia panuje v Myanmare a v Laose, kde sa niekedy ťažšie hľadá práve ta civilizácia. V Indočíne, v oblasti Zlatého trojuholníka žijú prevažne kmene, ktoré sa jazykovo radia do 3 skupín : tibetomyanmarské (Lisu, Lahu, Akha), karenské (KAren, Kayah) a austrothajské (Hmong, Mien). Počas mesiaca som navštívil vo všetkých troch krajinách desiatky dedín horských kmeňov a mal som tak možnosť nazrieť do ich spôsobu života, denných strastí aj radostí. Sú to veľmi priateľskí ľudia, aj keď miestami sa správajú ako nie príliš bystré deti. Svoje obydlia si spravidla stavajú z bambusového dreva so slamenou strechou. Elektrinu a iné civilizačné výdobytky zvyčajne nemajú. Domčeky stoja na kolíkoch a pod nimi pobehuje hydina, prasce, mačky a psy. Mimochodom v celej JV Ázii sú hlavne v mestách veľmi rozšírené svorky divokých psov, no našťastie nepreukazovali žiadne výraznejšie agresívne sklony. To ale neznamená, že pri večernom prechádzaní sa neoplatí pre istotu nabrať do vreciek nohavíc zopár poriadnych kameňov. Európana skôr šokuje, že vedľa psov sa tu nachádza aj kvantum mačiek a evidentne títo, u nás vždy veľkí rivali, tu spolunažívajú bez akýchkoľvek stretov.
Pečené potkany a dlhokrké ženy
Stravu majú veľmi jednoduchú a netreba byť prekvapený, keď vám na obed ponúknu pečeného potkana, alebo inú miestnu lahôdku a miesto dezertu sušené larvy, alebo kobylky. Niektorí obyvatelia kmeňov sa ešte obliekajú do tradičných krojov, hlavne v Myanmare. Napr. príslušníci kmeňa Aka nosia charakteristické čapice s obrovskými striebornými gorálami a mincami, ktoré majú priťahovať blahobyt. Pokrytie teľa tvoria ručne vyrábané kroje, ktoré sú prevažne tmavej farby s vyšívanými farebnými vzormi. Pred dedinou Aka je často postavená drevená brána, ktorá má zabrániť vstupu zlých duchov do dediny. Každý rok sa vraj stavia nová. Týmto bránam sa prejavuje veľká úcta a nikto by sa ich nemal dotýkať. V dedinách sú tiež veľké húpačky, ktoré sa používajú, keď Akovia spomínajú na svojich zosnulých príbuzných. Medzi ďalší kmeň Karen patria aj tzv. „dlhokrké ženy“ (long neck), ktoré žijú hlavne v Thajsku v provincii Mé Hong Son. Týmto ženám sa od malička, už od piatich rokov, vkladajú postupne na krk oceľové obruče zlatistej farby, až sa v dospelosti ich krk týmto spôsobom deformuje a neprimerane predĺži. 
Tieto obruče niekedy vážia aj 9 kg a miestne ženy tak majú veľký problém s pohyblivosťou. Ani dnes nie je presne známe, ako začala táto tradícia. Traduje sa tiež, že v minulosti po tom, čo žena bola neverná, alebo neposlúchala svojho manžela, táto obruč sa jej odňala a ona v dôsledku ochabnutých krčných svalov nemohla ďalej vykonávať bežné životné potreby, iba ležať a postupne zomrela. Keby sa totiž postavila, zlomila by si väzy. Navštívil som týchto obyvateľov, ale v posledných rokoch sa tu veľmi rozšíril turistický ruch, takže už pôsobia skôr ako atrakcia. Kmene Padaungov dlhokrkých žien žijú aj v Myanmarských horách, v oblasti Loikaw v Kyanskom štáte, ktorý však nie je pre turistov prístupný.
Myanmar – vlasť ópia
Celkovo môže byť cestovanie v Myanmare na vlastnú päsť mierne komplikované. Po tom čo som dostal víza na štrnásť dní, môj pas si ponechali na hraniciach a vymedzili mi oblasti, v ktorých som sa mohol pohybovať. Samotný prechod cez hranice bol náročný, pretože colník sa ešte nestretol so slovenským pasom a chvíľu trvalo, kým si overil, že takáto krajina niekde v strednej Európe skutočne existuje. Treba počítať s tým, že počas trojhodinovej cesty taxíkom môžete prejsť aj cez 4 až 5 vojenských kontrol a vláda tak presne vie, kde sa pohybujete. V Myanmare totiž stále vládne vojenský režim a v pohraničných oblastiach etnické nepokoje. Treba tiež vziať do úvahy, štatistiky uvádzajú, zatiaľ čo v Thajsku sa vyprodukuje asi 30 ton ópia ročne, v Myanmare je to cez 2500 tón ópia ročne. V tejto oblasti sa vyrába okolo 75% svetovej produkcie heroínu. Počas vašich potuliek po vidieku tak nie je veľký problém naraziť na makové polia, teda plodinu, z ktorej sa táto droga vyrába. Je paradoxom a v súčasnosti už nie veľkým tajomstvom, že americká vláda začala razantnejšiu kampaň proti obchodu s drogami a pritom v tejto oblasti odštartovala a niekoľkokrát znásobila trh s ópiom, keď prostredníctvom neho CIA financovala svoje operácie vo Vietname. Obyvatelia Myanmaru sú veľmi priateľskí. Muži nosia sukne, ktoré sa nazývajú lóndži a deti a ženy si natierajú na tvár blatistú látku tanaku, ako ochranu proti silnému slnečnému žiaru a majú tak na sivo zafarbenú tvár, alebo iba líca. Veľká časť obyvateľstva holduje užívaniu látky belet. Táto látka je tvorená z beletového orecha, zopár ďalších ingrediencii a celé sa to zabalí do listu. Miestni obyvatelia to dokážu žuť celé hodiny, z čoho majú do čierna zafarbené zuby a pri každej príležitosti si odpľuvnú sliny, ktoré sú sfarbené krvavo červenou farbou, pričom aj ústa majú často zafarbené od slín. Kombinácia týchto miestnych zvykov pôsobí na Európana veľmi bizarným dojmom. Aj doprava v tejto krajine môže byť veľkým dobrodružstvom. Bývalý panovník Win ešte dávnejšie zrušil jazdenie áut vľavo, ako neželaný artefakt anglickej okupácie (v Thajsku sa tak stále jazdí), no väčšina áut je stará a pochádza ešte z tejto éry a má volant na opačnej strane vpravo. Z toho dôvodu vodiči pri ostrých zákrutách za intenzívneho trúbenia vchádzajú do opačného jazdného pruhu, aby aspoň trochu videli do zákruty. Okrem toho že cesty sú v katastrofálnom stave, je priam neuveriteľné, koľko ľudí dokáže cestovať v jednom dopravnom prostriedku. Zvyčajne to býva tak trojnásobok pôvodne určeného počtu miest pre cestujúcich. Na autách aj autobusoch býva ešte raz tak vysoký náklad ako samotné vozidlo a na ňom sedia ďalší cestujúci. Hore na korbe auta, alebo autobusu sa môžu voziť iba muži. V krajinách kde sa silne dbá na posturiku vraj ženy nemôžu byť v symbolickej pozícii nad mužmi. Je však evidentné, že to môže byť aj z bezpečnostných dôvodov. Do toho všetkého hrá z reproduktorov veľmi nahlas barmská ľudová hudba, neraz jeden album stále dookola počas niekoľkohodinovej cesty. Benzínovú pumpu tvorí stánok s dvojlitrovými fľašami od Coca-coly, ktoré sú naplnené pohonnými látkami. Je to zrejme pokrok, pretože známy, ktorý bol v tejto krajine pred pár rokmi mi spomínal, že v tej dobe tam neraz z autobusu vybehli dvaja mladíci a priniesli každý v rukách vedrá, až po okraj naplnené benzínom; samozrejme s neodmysliteľnou cigarou v ústach.
Fľaša pálenky za dolár
Myanmar je krajina veľmi lacná aj pre Slováka. Akurát hotely môžu byť drahšie ako v Thajsku, pretože zvyčajne spadajú pod miestny štátny aparát. Za jeden americký dolár je možné sa tu naobedovať, alebo dostať fľašu ryžovej whisky a dve krabičky cigariet. Počas vianočných sviatkov som bol v mestečku v oblasti, v ktorej bola istá časť obyvateľstva prevrátená misionárskou činnosťou na kresťanskú vieru. Na štedrý večer ale mladí nie sú doma v rodinnom kruhu spolu s rodičmi a ďalšími príbuznými ako u nás, ale vonku sa konajú vianočné festivaly, na ktorých sú koncerty a ľudia sa zabávajú. Čo však je skutočný problém, tak to je dohovoriť sa tu po anglicky. Turistov tu často stretnete len 2-3 za deň, alebo nemusíte vôbec žiadnych. Zhodou okolnosti som sa blízko svojho guesthousu, kde som býval, zoznámil s miestnymi študentmi angličtiny. Príjemným spestrením bola návšteva ich miestnej školy. Po tom čo ma zbadal učiteľ, veľmi sugestívne sa ma opýtal, či by som ho na najbližšiu hodinu angličtiny nezastúpil, čo sa mi zdala ako dobrá príležitosť overiť si svoje pedagogické schopnosti v praxi, ktoré som nadobudol počas štúdia na vysokej škole. Nakoniec to bolo veľmi zábavné. Ocitol som sa v plnej triede mladých, asi devätnásťročných dievčat, ktoré sa nepretržite chichotali. Keď som sa opýtal : „What is funny ?“, zhŕkli sa k sebe, dali hlavy dokopy, aby sa poradili ako to povedať po anglicky. Nakoniec sa jedna z nich postavila a povedala, že vraj som „very handsome“.
Laos – bašta komunizmu
Laos bol pre mňa veľmi zaujímavý a bol som naň zvedavý, pretože sa oficiálne považuje za komunistickú krajinu. Po tom čo v roku 1954 získal nezávislosť od Francúzka, v roku 1975 zvíťazili v krajine komunisti. I keď v Laose stále vládne jedna strana, Laos sa už jasne uberá kapitalistickým smerom. Táto krajina asi pred desiatimi rokmi začala zavádzať myšlienky Perestrojky a plánované hospodárstvo sa postupne mení na trhové. Inflácia je tu však pomerne vysoká; po tom, čo si zameníte približne sto amerických dolárov, dostanete štos bankoviek, hrubý asi päť centimetrov. Náboženstvo je vraj v Laose v politických kruhoch stále trochu potierané, ale určite to už nie je ako keď tu vládol tvrdý komunistický režim. Okrem toho v JV Ázii má náboženstvo silnú tradíciu. Vedľa budhizmu sú tu veľmi citeľné pozostatky animistickej viery v duchov (na vidieku a v horách je táto viera stále živá). Vo všetkých týchto troch krajinách býva aj vo väčších mestách veľmi bežný úkaz, ba často až pravidlom, že vedľa budovy je situovaný maličký tzv. domček duchov, v ktorom sa nachádzajú rôzne keramické, alebo plastické figuríny, ktoré predstavujú rôzne variácie duchov. Domček je obvykle postavený na stĺpiku a svojim tvarom pripomína chrám. Tieto domčeky majú zabezpečiť náhradné sídlo duchom, ktorí boli vyštvaný z miesta, ktoré bolo zabraté ľuďmi pre stavbu svojich príbytkov. Do týchto domčekov denne vkladajú rôzne obätiny od drobných pokrmov, cez kvetiny Jasmínu, až po vonné tyčinky a sviece. Tieto obätiny majú slúžiť k potešeniu Phí. Podľa animistickej viery nie je dobré duchov rozhnevať.
Budhizmus
Najrozšírenejším náboženstvom v tejto oblasti je ale budhizmus. Nie je však tajomstvom, že hlavne v Thajsku sa toto náboženstvo, či životná filozofia postupne dostáva do krízy. V tejto krajine je najrozšírenejšou vetvou mníchov sekta Mahanikai; jej členovia tvoria okolo 97% všetkých budhistických mníchov v Thajsku. Z 30 000 chrámov je ich vraj okolo 5 000 prázdnych, pretože nie je dostatok mníchov. Mladí už proste strácajú záujem o tak prísnu životosprávu. Ani väčšina mníchov už nedodržuje všetkých 227 prikázaní. R. Dzuik uvádza, že sám člen najvyššej budhistickej rady Phra Dhammakittiwong v roku 1997 prehlásil, že chytrí a inteligentní ľudia nemajú záujem stať sa mníchmi. Mníchmi sa v súčasnej dobe stávajú hlavne chudobný ľudia z oblasti Isánu na východe krajiny, pre ktorých je to jediná príležitosť, ako si získať vzdelanie a status v thajskej spoločnosti. JV Áziu sužuje aj ďalšia kríza a tou sú ekologické problémy s odpadom. Problém je v tom, že potraviny a tovar bol donedávna balený v prírodnom materiáli. V Myanmare a v Laose ešte aj dnes často dostanete jedlo zabalené v banánovom liste. No prírodné materiály čoraz častejšie nahrádzajú plastické výrobky. Jednoduchý ľudia na vidieku tak nevedia pochopiť, že tieto materiály stále zostávajú na zemi aj po tom, čo ich dávnejšie vyhodili. Prírodné materiály sa totiž samozrejme zanedlho samé rozložili. Ľuďom vo väčších mestách je to zase jedno.
Foto: http://www.asiasafari-laos.com/photo-laos.php
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
