Cieľom mojej štvrtej návštevy Ukrajiny boli Černovice, hlavné mesto historického regiónu Bukovina. Na rozdiel oproti minulým výletom, kedy som s kamarátmi brázdil Ukrajinu starým Favoritom.
Tentokrát sme využili služby miestnych železníc. Netreba sa báť, jazda vlakom je tá najlepšia možnosť spoznať akí sú ukrajinci v pohode, otvorení, priateľskí a milí. Cestovanie tamojšími vlakmi nás obohatilo o mnohé zážitky.
Z Čiernej nad Tisou sme motorovým vlakom prešli do ukrajinského mestečka Čop, tam sme absolvovali pohraničnú kontrolu, posunuli si hodinky o hodinu dopredu, nasadli na rýchlik Užhorod-Kyjev a vystúpili v dôležitom železničnom uzli Stryj. V Stryji nás čakalo prekvapenie, keďže na priamy vlak do Černovíc už 3,5 hodiny pred jeho odchodom boli lístky vypredané, preto sme sa radšej nočným prímestským vlakom presunuli do Ivano-Frankovska a odtiaľ nás po 30-tich hodinách cestovania konečne dopravil na miesto určenia osobný vlak.
Černovice (ukrajinsky Чернівці [Černivci], rumunsky Cernăuţi, rusky Черновцы [Černovcy], nemecky Czernowitz/Tschernowitz, poľsky Czerniowce) ležia na úpätí Karpát na brehoch rieky Prut. Tradičná historická metropola Bukoviny, stredisko niekoľkých národnostných menšín, je dnes hlavným mestom Černovickej oblasti a zároveň politické, hospodárske, kultúrne a náboženské centrum celého regiónu. Černovice boli a dodnes sú multikultúrnym mestom, ležiacim na pomedzí ukrajinského a rumunského etnografického teritória. Žije v ňom 250 000 tisíc ľudí, okrem ukrajincov a rusínov aj rumuni, rusi, poliaci, židia, nemci, moldavci, maďari, arméni, bielorusi a cigáni. Trošku histórie
 |
| Kalynivská tržnica |
Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1408, ale opevnené sídlo tu existovalo už v 12. storočí. Práve tmavá farba opevnenia dala podľa legendy Černoviciam svoje meno. V 10.-11. stor. územie patrilo Kyjevskej Rusi, v 12.-13. stor. Haličsko-Volyňskému kniežatstvu, od r. 1359 do r. 1775 bolo súčasťou Moldavského kniežatstva. V 15. stor. sa o túto oblasť sporili Moldavsko a Poľsko, v 16. a 17. stor. bola Bukovina dejiskom bojov tureckých a poľských vojsk.
Po ústupe Turkov získalo Bukovinu v r. 1775 od Moldavska Rakúsko a od tohto času Černovice postupne nadobúdali mnohonárodnostný charakter. V priebehu 19. storočia sa niekoľkonásobne zvýšil počet obyvateľov, za habsburskej monarchie boli Černovice po Viedni a Prahe tretím najväčším sídlom vtedajšieho štátu a svojho času mali s Viedňou a Prahou aj priame železničné spojenie. Mesto vzrastalo vďaka prílevu ľudí z Bukoviny (rumuni, rusíni), no ešte viac ich prichádzalo zo severne ležiaceho Haliča (ukrajinci, poliaci) a veľa bolo aj nemecky hovoriacich prisťahovalcov z Rakúska a Nemecka (nemci, židia). V r. 1875 tu bola pri príležitosti 100-ročného výročia príslušnosti Černovíc k Rakúsku na pokyn cisára Franza Jozefa I. založená univerzita, v ktorej bola vyučovacia reč nemčina.
Dnes je tu samozrejme oficiálnym jazykom ukrajinčina, do roku 1918 však prevládala nemčina, keďže po nemecky sa okrem nemcov dorozumievali aj židia, ktorí na začiatku 20. storočia v Černoviciach tvorili tretinu obyvateľstva. V roku 1910 tvorili po židoch druhú najväčšiu etnickú skupinu poliaci. Nemci tu v tom čase mali najväčšie percentuálne zastúpenie zo všetkých ukrajinských miest. V 2. polovici 19. storočia v dobe prebudenia ukrajinského národného povedomia, a najmä po cárskom zákaze verejného používania ukrajinčiny na území vtedajšej Ruskej ríše v r. 1876, sa
Černovice stali dôležitým centrom ukrajinského jazyka a kultúry. V r. 1917 v tunajšom divadle dokonca po prvýkrát zaznela ukrajinská hymna, ktorá sa v mierne pozmenenej forme používa dodnes. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa mesto počas 20. storočia vplyvom mocenských zvratov ocitlo vo viacerých štátoch (od r. 1918 súčasť Rumunska, 1940 súčasť ZSSR, 1941-1944 opäť Rumunsko, po r. 1944 znovu ZSSR, od r. 1991 patrí samostatnej Ukrajine) a najmä vplyvom holokaustu čiastočne prišlo o svoju etnickú rozmanitosť.
V súčasnosti je najvýraznejšia rumunská (v r. 1999 tu bol otvorený rumunský generálny konzulát) a ruská menšina, ktorá sa rozrástla až po II. svetovej vojne. Po revolučných zmenách začiatkom 90-tych rokov 20 stor. obnovili svoju činnosť tradičné etnické spolky, ktoré majú k dispozícii Nemecký národný dom, Rumunský národný dom, Poľský národný dom, Židovský národný dom a Ukrajinský národný dom.
Architektonické pamiatky
 |
 Listina s prvou písomnou zmienkou o meste |
Historické centrum mesta sa dodnes zachovalo takmer v podobe ako vyzeralo za Rakúsko-Uhorska. Na mňa Černovice kedysi nazývané aj Malá Viedeň urobili veľmi príjemný dojem, v centre dominujú klasicistické, novorenesančné a secesné stavby. Historické jadro je dosť veľké a má osobitý šarm, pretínajú sa v ňom vplyvy Západu i Východu, miestami som si pripadal ako v Ľvove.
Podobností s Ľvovom som objavil viacero, napr. široké upravené bulváry lemované listnatými stromami, veľké pestované parky (v mestskom parku Tarasa Ševčenka sú v prevádzke každý deň púťové atrakcie), všadeprítomné sochy národných dejateľov, impozantné divadlo stojace na konci rozľahlého obdĺžnikového námestia, mnoho nedávno opravených historických budov, pestrá paleta rôznych kostolov, útulných reštaurácií či kaviarničiek a k tomu príjemní ľudia. Medzi najkrajšie námestia patrí centrálne, divadelné, katedrálne a námestie filharmónie. Žiaľ, rovnako ako v Ľvove či ďalších bývalých sovietskych mestách, predmestia tvoria nevkusné jednofarebné betónové sídliská.
Najznámejšou stavbou je bezpochyby komplex budov Černovickej Univerzity, ktorú nájdete neďaleko centra v bývalom arcibiskupskom paláci. Po príchode do rozsiahleho univerzitného areálu nám od úžasu padli sánky. Netradične vyzerajúci impozantný tehlový komplex o veľkosti polovice Versailles postavený v r. 1864-1882 podľa návrhu českého architekta Josefa Hlávky (pôvodne určený ako rezidencia pravoslávneho bukovinského metropolitného biskupa) vyniká netradičnými žiarivými mozaikami, geometrickými tvarmi byzantského štýlu, budovy obsahujú mnoho komínov a vežičiek. Pôsobivá je najmä kaplnka.
Areál zaradený do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO je možné navštíviť buď so sprievodcom, ktorý vás zavedie i do pýchy univerzity - do mramorového a červeného sálu, alebo individuálne. Pri individuálnej prehliadke treba zaplatiť 5 hrivien, pričom za vstup do priľahlej univerzitnej botanickej záhrady so vzácnymi druhmi stromov si opäť priplatíte. Ak sem však prídete v období prijímačiek, nedostanete sa ani za plot.
Nádherná je aj veľkolepá budova černovického divadla z r. 1905, ktoré v súčasnosti nesie názov Hudobno-dramatické divadlo Olhy Kobyljanskej. Taktiež najvýstavnejšia ulica v meste plná kaviarní, obchodov a bánk je pomenovaná podľa tejto bukovinskej spisovateľky. Veľká trojposchodová radnica postavená v r. 1843-1847 je v noci krásne farebne nasvietená, dominuje jej 45 metrov vysoká mestská veža. Svoj šarm má aj Palác kultúry či budova filharmónie.
Nájdete tu 3 drevené a veľa murovaných kostolov rozličných vierovyznaní. Najstarší je drevený kostol sv. Mikuláša z r. 1607. Z murovaných je najstarší pravoslávny kostol sv. Juraja (1767) postavený v barokovom slohu, stojí na okraji mesta. Katedrála povýšenia sv. Kríža (1787-1814) bol prvý tunajší rímskokatolícky kostol. Z 19. storočia pochádza gréckokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie, pravoslávny katedrálny chrám sv. Ducha, pravoslávny kostol sv. Paraskevy s mohutnou kupolou, tehlový arménsky kostol a jezuitský kostol. Známy je tiež pravoslávny tzv. „Opitý kostol“ sv. Mikuláša z 30-tych rokov 20. stor. s piatimi belasými kopulami - vežičky na streche sú mierne zatočené a práve to pôsobí, akoby bol kostol opitý.
Súčasné Černovice
 |
| opitý kostol |
Našťastie na rozdiel od väčšiny veľkých ukrajinských miest tu nebol v ére ZSSR výraznejšie zastúpený ťažký priemysel a vďaka blízkosti Pokutsko-Bukovinských Karpát sú vytvorené priaznivé podmienky pre rozvoj cestovného ruchu. Okrem turistiky si prídu na svoje aj milovníci histórie či umenia, veď Černovické múzeum umenia vystavuje zbierku ikon; Múzeum regionálnych tradícií je zamerané na archeológiu, historické predmety, folklór a remeslá; Múzeum ľudovej architektúry (skanzen) prezentuje tradičné bukovinské domy a kostoly.
Najmladšie múzeá sú Múzeum vojenských dejín Bukoviny a Múzeum letectva a kozmonautiky. Turisticky atraktívna je aj južná Bukovina v terajšom Rumunsku, kde sa zachovali mnohé kláštory zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ponuka ubytovacích kapacít a hotelov je pomerne široká a postupne sa zlepšuje aj ich kvalita. Ešte stále funguje zopár hotelov zo sovietskych čias - Čeremoš, Bukovyna, Turyst, Kyjev, ubytovanie v nich je pomerne lacné, čomu však zodpovedá aj ich nízka kvalita, nedostatok teplej vody, slabá hygiena a pod. Medzi novšie luxusnejšie hotely patrí Kajzer, Magnat, Magnat Lux, Premium, Mrija. My sme bývali v hoteli Koral (ul. Fastivska 30-B/вул. Фастівська 30-B), noc v dvojlôžkovej izbe s televízorom každého z nás vyšla na 50 hrivien, čiže cca 5 Eur.
Dopravu zabezpečujú trolejbusy - dokonca aj staručké československé vozy zn. ŠKODA a autobusy - typické maršrútky, ktoré jazdia na určenej trase v nepravidelných intervaloch, zo zastávky odchádzajú, keď sa vozidlo naplní a po trase je možné na znamenie kedykoľvek a kdekoľvek vystúpiť či nastúpiť. Už v r. 1897 vyšla na koľaje aj prvá električka, avšak kvôli členitosti terénu sa tu električková doprava neudržala. Černovice sú aj dôležitým železničným uzlom, žiaľ všetky trate vychádzajúce z mesta sú iba jednokoľajné, neelektrifikované a veľmi pomalé. K dispozícii je aj regionálne letisko, z ktorého lietajú spoje do Kyjeva a do Rumunska.
 |
| vstupná brána do areálu Univerzity |
Svojskou atrakciou je Kalynivská tržnica situovaná na severnom predmestí, najväčšia tržnica pod holým nebom na Ukrajine. Je tu dostať vraj všetko a to za dosť nízke ceny. Zjednávať sme preto už neskúšali. Strávili sme tam pol dňa, no pre veľkú rozlohu sme prešli len zlomok obrovského trhového komplexu. Priemerný počet denných návštevníkov je stanovený na 50 000 osôb, ktorým sa venuje 20 000 trhovníkov. Je to akoby mesto v meste, tržnica o rozlohe viac ako 30 ha má vybudovanú vlastnú infraštruktúru, ročný obrat dosahuje desiatky miliónov hrivien.
Dnešné Černovice by som charakterizoval ako priateľské mesto s tolerantnou kozmopolitnou atmosférou. Všetkým poznaniachtivým vrelo odporúčam ísť si do „Malej Viedne“ na vlastné oči pozrieť kúsok bohatej histórie, poprechádzať sa po hlavnej ulici (ul. Holovna/вул. Головна) a pešej zóne (ulica O. Kobyljanskej/вулиця О. Кобилянської), vypiť si tam kávičku a ochutnať pravý ukrajinský borš. Určite neoľutujete!
