Ako prvé nás po dlhých kilometroch zostupu z horského priesmyku privítalo mestečko San Pedro de Atacama, na okraji najsuchšej púšte sveta – Atacama. Rovnako nehostinný ako tunajší kraj, nám pripadali aj chilskí úradníci.
Pruh pevniny oddelený od zbytku Južnej Ameriky hradbou vysokých hôr a hladinou oceánu od ostatného sveta. Najdlhší ostrov planéty, o ktorého zrode si pôvodný obyvatelia dodnes rozprávajú viacero bájok. V jednej z nich sa hovorí, ako Boh, potom čo stvoril Zem zistil, že mu zostalo navyše množstvo riek, hôr, púšti a ľadovcov. Čo s nimi? Vložil ich teda do vreca a vzniesol sa nad Zem, aby našiel miesto, kam by nezaškodilo trochu pridať. Hoci ťažko, ale jedno predsa len našiel. Otvoril vrece a pod ním sa rozprestieralo dnešné Chile... Len ťažko zvoliť výstižnejšie prirovnanie. Toľko kontrastov tepla - hladu, rovín - hôr, púšti - riek, bohatstva a chudoby, ale aj krásy a vizuálneho stereotypu nenájdete snáď nikde na svete.
Už samotný príchod do Chile bol v tomto smere skutočným zážitkom. Tomu však predchádzal diplomaticko-obchodný boj na argentínskej strane Ánd. Stále sme nevedeli pochopiť obavy majiteľov požičovní automobilov. Vo chvíli, keď dostali ako na tácke program našej cesty, jednanie sa väčšinou končilo slovami: „Gracias amigos, bad biznis!". Pritom sme len chceli s ich miláčikom prekročiť najdlhšie veľhory sveta. Dnes sa im však už vôbec nečudujem...
Autom cez Andy
Samotný začiatok bol plný optimizmu. Dobrý obed v severoargentínskej metropole Salta, vzdialenej od hranice s Chile približne 300 km a poď ho na cestu. Spočiatku skutočne - cestu. Asfaltovú, so značkami a hustou premávkou. Tá však začala so stúpajúcou nadmorskou výškou postupne rednúť. Rednúť začal aj vzduch a asfalt, ktorý postupne vystriedala valcovaná kamenistá hradská a neskôr už iba vyjazdené koľaje, pripomínajúca rímskej cesty do Germánie. Motor lapal po riedkom vzduchu, výkon sa zmenšoval, ráz krajiny sa menil, cez rozsiahle trávnaté pastviny obývané stádami lám, až do vysokohorskej soľnej púšte, domorodcami nazývanej – salar.
„Tak, keď sa teraz niečo stane, sme v peknej kaši“, prebleslo hlavou každému z nás po 150-tych kilometroch bez známky ľudského obydlia a čo i len metri štvorcovom asfaltu. Nálada sa nám zlepšila až pri optimistickom pohľade na zelenú tabuľu s nápisom Alto Chorrillo – 4560. Ten akoby hlásil – „Chlapci, ste úplne sami a ešte aj poriadne vysoko“. Dobrou správou však bol fakt, že už nie je ďaleko Paso Sico, jeden zo štyroch alebo piatich prechodov, ktoré spájajú vrchnú polovicu bezmála tritisíc kilometrovej hranice Chile a Argentíny. „Buena routa, buena routa, dobrá cesta, dobrá cesta“, znela povzbudivá veta pohraničníkov, charakterizujúca kvalitu „vozovky“ na chilskej strane pohoria. Žiaľ, opak bol pravdou. Dvadsať, tridsať na tachometri, kľučkujúc pomedzi balvany až sa konečne po dvoch dňoch pred nami objavili v diaľke svetlá civilizácie.
Grande papa Pinochet
V očiach mnohých Európanov sa nad Chile dodnes vznáša diktátorský opar 16-ročného vojenského režimu Augusta Pinocheta. Pospolité obyvateľstvo je ešte stále rozdelené na odporcov a zástancov samozvaného záchrancu chilského ľudu. Jedno je ale isté. Hoci paradoxne, aj vďaka Pinochetovej diktatúre je dnes Chile najvyspelejšou krajinou Južnej Ameriky. Najmä po hospodárskom kolapse konkurenčnej argentínskej ekonomiky, ho svetový experti označujú výrazom - čierny žrebec Latinskej Ameriky. Tomu nasvedčujú tisíce zahraničných turistov, pobočky svetových potravinárskych a priemyselných značiek a v porovnaní s okolitými krajinami aj vysoký životný štandard. Nemalú úlohu pritom zohráva priaznivá zemepisná poloha. Bezmála 4500 kilometrov dlhé pobrežie poskytuje obživu a prácu desaťtisícom ľudí. Na rozdiel do Bolívie, Peru či Kolumbie má Chile dobre vybudovanú cestnú sieť, pričom celú krajinu pretína Panamerická diaľnica.
Neďaleko mesta Calama sa nachádza najväčšia povrchová baňa na meď a Chile patrí medzi popredných producentov tejto nerastnej suroviny, rovnako ako v prípade vynikajúceho chilského vína. A konečne, kde inde môžete vidieť prírodné skvosty akými sú Ohňová zem, pohorie Torres del Paine, Veľkonočný ostrov, ľadovce pri pobreží Antarktídy, Andy, či púšť Atacama? Žiaľ, dojem pokroku v nás chtiac-nechtiac utvrdila aj jedna menej radostná skutočnosť. Napriek tomu, že sme stáli na pôvodne indiánskej pôde, nič tomu nenasvedčovalo. Žiadne tradície, farebné kroje, exotika. Počas takmer tritisíc kilometrov dlhej chilskej časti cesty, nám pripomínala indiánsku minulosti iba znelka rádia Aracuano. Aký to rozdiel v porovnaní zo susednou Bolíviou! Pritom väčšinu s pätnásťmiliónového národa tvoria mestici, miešanci belochov a indiánov, dnes už ale bez indiánskeho povedomia. Výnimkou je len približne dvestotisíc indiánov Mapuče, v oblasti Los Lagos v okolí miest Valdívia a Osorno.
Šikan na hranici
Ako prvé nás po dlhých kilometroch zostupu z horského priesmyku privítalo mestečko San Pedro de Atacama, na okraji najsuchšej púšte sveta – Atacama. Rovnako nehostinný ako tunajší kraj, nám pripadali aj chilskí úradníci. Totiž až tu, snáď po vyše sto kilometroch chilským územím bola regulérna colnica. Vo výške bezmála päť tisíc metrov nás iba rýchlo odbila vojenská kontrola v dobre vykúrenom polárnom bunkri, kde bolo hlavným bodom programu vysielanie populárnej telenovely. V takých chvíľach predsa nezostáva času na nič, nieto ešte na gringov. Až neskôr sme si uvedomili naše šťastie. Pri vrtkavých náladách osudu a najmä juhoamerických úradníkov sa mohlo kľudne stať, že by sme uviazli vo vysokohorskej pustatine na celú noc. A skúste si tu hľadať hotel...
Dávku administratívneho šikanu sme si však vybrali v San Pedre. „Muchachos, vyložte si batožinu v pravo, postavte sa v ľavo, otvorte auto a pripravte si doklady“, zneli nekompromisné povely typického chilského pohraničníka, hrdzavého chlapíka v rifliach. Ľstivých Stredoeurópanov však nič nerozhodilo. Mali sme dostatok informácii, v ktorých nechýbala zmienka o tvrdých hraničných kontrolách zameraných na drogy a akékoľvek potraviny. Vysoko v horách sa teda konal piknik, zo zvýšeným dôrazom na posledné zásoby ovocia, konzervy a samozrejme aj agua ardiente – ohnivej vody.
V tieni sopky Licancabur
Na prvý pohľad pôsobilo San Pedro de Atacama ako pekná diera, pripomínajúca Varšavu v roku 1941. Ošarpané hlinené budovy, pustatina, vyľudnené ulice. Obraz dôverne známy z amerických westernov. Pod pokrývkou chudoby sa ale skrýval slušný komfort. Za nevľúdnym zovňajškom číhali reštaurácie a bary v štýle Wild West, množstvo cestovných kancelárii a hotely, čomu nasvedčovali aj niekoľko násobne vyššie ceny ako v susedných krajinách. Okolie mestečka však bolo nádherné. Okraje púšte lemovali zasnežené vrcholky Ánd a priamo nad mestom sa vypínala úchvatná silueta 5930 metrov vysokej sopky Licancabur. Na jej vrchole sa nachádza najvyššie položené kultové miesto sveta, kam ukladali dary božstvám starí Inkovia.
Lyžovačka na piesku
Pri potulkách San Pedrom sme viackrát zablúdili do miestnych cestoviek. Vždy nám s milým úsmevom odporučili fantastické výlety za fakt drastické ceny, ale... Bystrým pohľadom cestovateľov neunikli opakované fotografické zábery na úchvatné prírodné scenérie pokryté snehom. Uprostred púšte! „Ha-ha-ha! To nie je sneh ale soľ. Na obrázku vidíte jednu z najväčších atrakcií – Valla de la Luna. Nech sa páči, dvadsaťpäť dolárov na osobu“, ochotne nás informovala tmavá miešanka s ligotavými očami a bujným poprsím zakliesneným v bielom tričku. Hoci v nás jej obchodný návrh vyvolal zle skrývané úsmevy, ešte chvíľu sme sa kochali pohľadom na belobu trička.
Len do 15 kilometrov vzdialeného Valla de la Luna - Mesačného údolia sme sa však vydali vlastným autom. Piesok a soľ – tak by sa dalo charakterizovať štyri kilometre dlhé údolie, ktoré nemá na svete obdobu. Príroda sa tu skutočne vyjašila a napriek tomu, že sme sa nachádzali v turisticky vychytenej oblasti plnej hlučných Amíkov, Angličanov, Holanďanov a ďalších kreditkových turistov, bolo sa načo pozerať. Pieskové veže, oranžové duny, útesy rozryté eróziou, azúrové nebo a odraz trblietajúcej sa soli. A samozrejme, neznesiteľná horúčava. „Cvak, cvak“, lovcov záberov však nemohlo nič odradiť. Prekvapiť však áno. Napríklad pohľad na šialených chlapíkov, ktorí sa v štyridsaťstupňovej horúčave kĺzali na sunboarde, púštnej odrode snowboardu po stometrových piesočných dunách. Hm, a to sa u nás bude niekto sťažovať na malý počet vlekov...
