 Mesiac pred odchodom do krajiny lietajúcich kobercov sa vyberáme po prvý raz do Viedne so žiadosťou o víza na iránske veľvyslanectvo. O tri týždne sa tam vraciame. Sme z tých šťastnejších...
Slovák, ktorého pred veľvyslanectvom stretávame, odchádza so sklonenou hlavou... Po siedmich dňoch cestovania cez Balkán a Turecko sa konečne dostávame na vytúženú hranicu s Iránom. Svedkom nám je Ararat, bájny vrch dosahujúci výšku 5 137 metrov nad morom. Nachádza sa síce na území Turecka, ale iba niekoľko kilometrov od Iránu a Arménska.
Minúty pravdy sú pred nami. Referencie však máme prevažne pozitívne, a tak sa s pasom v ruke usmievame. Dúfame, že nebudeme musieť otvárať a vyhadzovať plecniaky, čo bola ešte donedávna bežná prax pri turistovi zo západu. Preniesť cez hranicu nebolo možné ani časť západnej kultúry v podobe hudobného nosiča, nehovoriac o „nemravných“ časopisoch.
My však máme so sebou ešte niečo pikantnejšie – Bibliu v perzštine. Tú sme dostali v štyroch exemplároch od obyvateľa mesta Van v Turecku. S vysokou pravdepodobnosťou by sme mali s iránskou políciou pri zistení pašovania takéhoto predmetu nemalé problémy, a tak sa traja (vrátane mňa) rozhodujeme nechať tento suvenír v Turecku.
Jedine spolucestovateľka Zuzka nestratí odvahu a knižku schová hlboko do plecniaka. Našťastie detailná prehliadka sa nekoná. Po päťminútovom kontrolnom rozhovore s anglicky hovoriacim iránskym vojakom sa nám s horúcim slnkom nad hlavami otvára brána Perzskej ríše.
Bývalá metropola
 Tabríz, hlavné mesto západnej časti Iránu, provincie Azerbajdžan, je nevyhnutnou prestupnou stanicou pre každého turistu cestujúceho po zemi zo západného smeru. Kvôli vízam do Azerbajdžanu, kam majú pokračovať naše cesty po Iráne, tam trávime niekoľko dní. Voľný čas využívame predovšetkým na spoznanie samého mesta, najmä jeho megabazáru z pätnásteho storočia, citadely či nedávnym zemetrasením poškodenej Modrej mešity. Poznávanie mesta uľahčujú niekoľkí miestni, ktorí si chcú precvičiť angličtinu. Hoci sa snažíme nemať o súčasnom Iráne žiadne predsudky o jeho kultúrnej menejcennosti, stretnutie s miestnym intelektuálom je neočakávaným prekvapením. Dvadsaťjedenročný génius Ali ovláda desať cudzích jazykov, má prehľad vo filozofii i psychológii a študuje anglickú literatúru. Od všetkých jeho kolegov, s ktorými dohodne na večer stretnutie, sa dozvedáme, že napriek láske k svojej krajine chcú utiecť. Životné podmienky v Iráne sú skutočne nevyhovujúce. Počnúc vonkajšími prejavmi, predovšetkým obliekaním, ktoré je u žien striktnejšie ako u mužov, až po slobodu názorov. Miera liberalizmu je v Iráne skutočne minimálna.
Fyzické tresty v podobe bičovania nie sú výnimkou, trest smrti je aj pri zanedbateľnom prečine. O to viac sme prekvapení, ako otvorene a zdanlivo bez strachu nám veľa mladých hovorí o svojom odpore k náboženstvu. Živý rozhovor s Európanom je tak pre nich evidentne exotickým zážitkom.
Čakanie na azerbajdžanské víza nám dovolí spoznávať aj bližšie i vzdialenejšie okolie Tabrízu. Päťdesiat kilometrov od mesta leží neveľká dedina Kandovan, jedno z najzaujímavejších miest Iránu. Prezývka iránska Kappadokia jej síce uberá na originalite, autentickosť však ostáva nedotknutá.
Údolím preteká riečka s údajne liečivými účinkami. Ľudia tam žijú rovnako ako pred desiatkami či stovkami rokov aj dnes v obydliach vybudovaných v bizarných skalných útvaroch.
Pokračovanie na juh
 S verejnou dopravou nemáme problém, autobusy majú vysokú frekvenciu. Treba si však zvyknúť, že na časy odchodov sa spoliehať nedá, pri kratších vzdialenostiach dokonca ani žiadne nie sú. V Tabríze nečakáme dlhšie ako pol hodiny, nočným autobusom sa presúvame do mesta Kermanšáh, zhruba osemdesiat kilometrov od irackých hraníc.
Neďaleko centra sa na úpätí skál nachádza najväčšia atrakcia tohto mesta – basreliéfy Tak-e Bostan z doby Sasánovcov (224 – 637 nášho letopočtu). Historicky významnejšie sú však basreliéfy partských kráľov spolu s nápisom Dária I. niekoľko kilometrov ďalej.
Nasledujúcou zastávkou je mesto Hamadán vo výške 1 750 metrov, známe najmä vďaka mauzóleám. Jedno z najnavštevovanejších patrí perzskému polyhistorovi z desiateho storočia Ibn Sínovi, ktorého Európa pozná ako Avicennu.
S ubytovaním podobne ako inde nemáme veľké problémy. Spíme v lacnej ubytovni mosaferchúne priamo na rohu hlavného námestia, pomenovanom podľa hrdinu iránskej revolúcie Chomejního. Po ňom sa volá každé hlavné námestie alebo hlavná ulica v každom iránskom meste. Vyobrazenie tohto muža spolu s jeho nasledovníkom Chameneím vidno skutočne na každom kroku, na verejných priestranstvách i v súkromných bytoch.
Hamadán je aj východiskom výletov k jaskyni Ali Sadr, údajne najkrajšej vodnej jaskyni na svete. Vzhľadom na počet domácich turistov sa zdá, že ide o miesto, ktoré by mal Iránec aspoň raz v živote navštíviť.
Napriek nevysokej životnej úrovni domácich neodrádza ani vysoké vstupné. Nás však prekvapí dvojnásobné vysoké turistické vstupné pre cudzincov, no riaditeľ jaskyne nám nakoniec dá cenu pre domácich. Prehliadka a dve plavby loďou určite stoja za návštevu.
K perlám architektúry
 Zvláštnou atmosférou zapôsobí ďalšie vnútrozemské mesto Choramabád, lákajúce predovšetkým zrekonštruovanou pevnosťou Falak-ol-Aflak na kopci v strede mesta. Je v nej nedávno otvorené etnologické múzeum, ktoré spĺňa európsky štandard. Z citadely je nádherný pohľad na mesto i okolité hory. My sa však nenudíme ani na hlavnom bazáre, kde sme centrom pozornosti. Precestovať Irán znamená nevynechať Esfahán či Perzepolis. Ak sme zatiaľ nestretli žiadnych turistov, v Esfaháne vidíme takmer davy Japoncov, Švédov, ba aj Američanov, ktorých v Iráne všeobecne nemajú veľmi v obľube. To potvrdzuje i nápis napísaný na stene nesprávne „Down whit USA“ namiesto „Down with USA“.
Hoci v politike sme svedkami iného, Peržania vidia v mnohom svoj vzor v Západe, vrátane USA. Esfahán nie je výnimkou. Práve on je miestom, kde najľahšie nadviažete kontakt s domácimi, ktorí si často vyjdú do ulíc len pre rozšírenie svojich obzorov v diskusii s cudzincom.
Dôvodom vysokej návštevnosti mesta a plných hotelov sú najmä historické pamiatky. Mešita šejka Lotfoláha, Imámova mešita či palác Ali Kapu na druhom najväčšom námestí na svete, patria medzi najkrajšie skvosty moslimskej architektúry. Neďaleko Námestia imáma Chomeiního je Masdžed-e Džame´e, Piatková mešita, ktorá je najväčšia v Iráne. Dovnútra však nesmieme.
Z Esfahánu nemožno odísť bez toto, aby sme si prezreli najstarší z početných mostov cez rieku Zájende. Volá sa Pól-e Šáhrestán, pochádza z dvanásteho storočia a je najďalej od centra. Most Sí vo Sé zo sedemnásteho storočia je obľúbenou pešou zónou priamo napojenou na hlavnú triedu Čahár Bágh.
foto: autor
viac na www.etrend.sk
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
