 Dominika je vraj jediným z karibských ostrovov, ktoré by spoznal ešte aj Kolumbus. Antily tvoria reťaz ostrovov, ktoré medzi Severnou a Južnou Amerikou oddeľujú Atlantický oceán od Karibského mora.
Pozriete sa vľavo a vidíte mohutný príboj, ktorý rozhojdáva vody Atlantiku. Pod vami je len niekoľko metrov široká šija súše a napravo od vás už hladina Karibiku. Hladká ako sklo. Zvláštnu hru temnomodrého oceánu a smaragdového tropického mora na dvoch pobrežiach pozná sedemtisíc ostrovov v Karibskej oblasti. Ale tu, na južnom cípe Dominiky, je to impozantné divadlo. Dve rozdielne moria pár metrov od seba. Antily tvoria reťaz ostrovov, ktoré medzi Severnou a Južnou Amerikou oddeľujú Atlantický oceán od Karibského mora. Pred stáročiami boli pokojnými oázami uprostred oceánov, žili na nich mierumilovné indiánske kmene Aravakov. Až zhruba sto rokov pred príchodom Krištofa Kolumba a jeho španielskych hľadačov pokladov a šíriteľov novej viery ich na ostrovoch vystriedali Karibovia – Indiáni zo stredo a juhoamerického vnútrozemia, ktorí sa už neživili pestovaním plodín a rybolovom, ale výbojmi. A súčasťou ich bojových rituálov bol aj kanibalizmus. Španielski dobyvatelia boli zdesení. Preto ich nazvali caribales – kanibali. Dominika je posledným ostrovom v Karibiku, kde potomkov Karibov môžete nájsť ešte aj dnes. Okolo tritisíc ich žije v indiánskej rezervácii na severovýchodnom pobreží ostrova. Dominika bola hlavnou britskou kolóniou v regióne, preto domorodcov z ostrovov sústredili práve tu. Tí, ktorých vidíme, nie sú už zďaleka „čistokrvní“ Indiáni, väčšine koluje v žilách aj krv afrických otrokov. Sú to však ľudia, ktorí chcú žiť vo vlastnom spoločenstve a spôsobom, na aký boli stáročia zvyknutí. Teraz si zvykli aj na to, že sa stali turistickou atrakciou. Pozdĺž kľukatej cesty vinúcej sa okolo atlantického pobrežia ponúkajú pletené košíky, keramiku, výrobky z dreva, strpia fotografovanie. A keď nájdete odvahu a zaklopete na dvere ich domov z hrubých dosák, pokojne vás na chvíľu pozvú aj dovnútra, aby ste nahliadli do ich jednoduchého života. Chudoba vyzerá všade rovnako.
Raj majetných
 Ich spoluobčania prijali inú úlohu. Z väčšiny karibských ostrovov sa stali turistické raje a oni sa živia službami. V období sucha, ktoré je tu ako na objednávku vtedy, keď väčšinu „bohatého sveta“ sužuje zima a mráz, sú v Karibiku miernejšie teploty, ideálne na slnenie a kúpanie. Dovolenkári Karibik využívajú hádam posledných sto rokov, dovtedy boli najmä Malé Antily skôr strategickými baštami pri výpravách za zlatom do Mexika, Peru a vôbec amerického vnútrozemia. Ostrovy neponúkali žiadne veľké bohatstvo, napriek tomu o ne súperili Španieli a potom donekonečna Briti, Holanďania, Francúzi a najnovšie už rafinovanejšími prostriedkami aj Američania. Potom sa však koloniálna hystéria upokojila. Najmä Briti prišli na to, že voľnejší štatút členov Britského spoločenstva národov ostrovanom oveľa viac vyhovuje. V Karibiku je dnes trinásť nezávislých štátov, okrem nich tu má s výnimkou Španielov a Portugalčanov naďalej každá z voľakedajších námorných veľmocí svoje dŕžavy.
Vzdialené Francúzsko
Francúzi si napríklad držia ako zámorské departmenty Martinik a Guadeloupe, ku ktorým patrí niekoľko ďalších menších ostrovov. Správajú sa k nim veľkoryso, miestni ľudia majú pri polovičnej produktivite oproti Francúzsku porovnateľné platy, na ostrovoch nájdete infraštruktúru, ktorá pripomína starú dobrú Európu. Najväčšie mesto Martiniku St. Pierre hrdo nazývajú Paríž Karibiku a architektúra naozaj trošku pripomína mesto na Seine. Len je oveľa farebnejšia. S čiernou pleťou miestnych obyvateľov predsa len omnoho lepšie ladia pestré farby. Oba ostrovy sú plné dovolenkových rezortov. Francúzi, ale i Kanaďania či Američania sem prichádzajú na dlhšie pobyty, hotelové izby sú preto miestami vybavené netradične aj kuchynskými kútmi, umiestnenými zaujímavo priamo na veľkých lodžiách. Sopky, vodopády, trstinové, kávovníkové a banánové plantáže. Pláže s takmer snehobielym pieskom, kokosové palmy nakláňajúce sa šikmo k hladine, gýčovité západy slnka ponárajúceho sa do pokojných vôd Karibiku. To všetko sa dá predávať. Do Karibiku každý rok smeruje zhruba dvadsať miliónov turistov, z toho osem miliónov na gigantických lodiach, ktoré vždy ráno vypľujú svoju rozmaznanú klientelu na iný ostrov. Domáci ich nakŕmia, napoja, skúsia zaujať miestnou atrakciou a nepotrebným suvenírom. Ostrovy majú akurátne rozmery, niekoľko desiatok kilometrov na šírku, pár desiatok na dĺžku. Aj tí, ktorí sa unúvajú poznávaním, ich majú za deň prejdené. A odfajknuté.
Samé originály
 Opaľujeme sa na atlantickej strane Guadeloupe, keď ktosi dostáva nápad. Prenajmime si vodné skútre na celý deň. O chvíľu už na nich vo dvojiciach fičíme najprv po vodách oceánu. Vysoké vlny trieskajú o spodky skútrov, je to riadna námaha na ruky udržať stroj v rýchlosti a v smere, slaná voda nás bičuje do tvárí. Ostrov však vyzerá ako veľký motýľ a my sa čoraz hladšie kĺžeme po „slanej rieke“ medzi jeho dvoma krídlami, až pomedzi mangrovníkové porasty so široko rozkročenými koreňmi vchádzame do pokojných smaragdových plytčín Karibiku. Vyťahujeme plutvy a šnorchle a už skúmame zabudnuté vraky lodí, tropické ryby a hviezdice. Človeku sa máli prežiť celú dovolenku iba na jednom z ostrovov, aj keď pri pohľade na mapu sa zdajú jeden ako druhý. Ale nie sú. Kolonizátori a kultúrni dobyvatelia im vtláčali svoje pečate hlboko. Vďaka tomu na Veľkých Antilách počuť ešte španielčinu (Kuba, Dominikánska republika, Portoriko), ale ostatné ostrovy majú španielske už iba mená. Barbados je priam kópia Anglicka, na Curacau a Arube nájdete domy a „kanály“ ako v Amsterdame, Monserrat vyzerá ako malé Írsko a hádam najpestrejšie sú Trinidad a Tobago, kde portfólio potomkov Európanov, amerických Indiánov a černochov výrazne doplnili aj prisťahovalci z Indie, Číny a arabských krajín. Dominika nie je kópia nikoho. Je nezávislá a je vraj jediným z karibských ostrovov, ktoré by spoznal ešte aj Krištof Kolumbus. Možno aj preto, že je najhornatejším a vďaka tomu aj najdivokejším ostrovom, aj z hľadiska počasia. Vysoké vyhasnuté sopky priam magnetizujú dážď, takže každé ráno zaprší a potom sa povinne ukloní dúha. Vnútrozemie tvorí dažďový prales, v ktorom sa skrýva údajne 365 riek, početné termálne pramene, jazierka bublajúce sírnymi výparmi. Ani pláže nie sú gýčovito krásne, piesok na veľkej časti pobrežia je tmavosivý. Kolonizátori nemali o čo bojovať. Keďže ani cesty nie sú bohvieaké a veľké autobusy by sa v zákrutách rozlámali, ostrov nepriťahuje toľko turistov a žije si svojím vlastným životom. Takmer na sto percent čiernym. Tu na rozdiel od francúzskych ostrovov nemá kto financovať štedré sociálne programy. Podpory neexistujú. Najväčšou atrakciou turistických kancelárií je whale watch – pozorovanie veľrýb. Na člne sa za nimi vyberáme na výpravu hneď ráno, sprievodcovia do oceánu ponárajú akýsi veľký prijímač, ktorým chcú zachytiť „spev“ najväčších cicavcov, no napokon je zo sledovania veľrýb len čoraz častejšie dolievanie rumových koktailov a potom veľké ujúkanie, keď nás objaví húf delfínov a na odškodnenie za stratené veľryby nás zabáva svojimi skokmi.
Tichý boj o rešpekt
 Prechádzame sa po šiji deliacej oceán a Karibik na Dominike, obďaleč stoja člny rybárov. Najviac sa na nich opakuje červená, zelená a žltá farba. A mená lodí často obsahujú slovo Rešpekt a heslo Never give up. Nikdy sa nevzdávaj. Manifestujú ich čierni Karibčania. Čím väčšia je bieda okolo nich, tým hlasnejšie. Potomkovia afrických otrokov, ktorých kolonizátori privliekli na obrábanie trstinových plantáží, sú tu už stáročia doma, ale napriek tomu ticho a symbolicky bojujú o svoju dávku akceptácie zo strany bohatých a bielych. Poznáte ich podľa dreadov na hlave, červeno-žlto-zelených štrikovaných čiapok, doplnkov. Akoby nimi kričali do sveta: Už nás konečne rešpektujte! Mnohí z nich sú rastafariáni, prívrženci nového náboženstva čiernych, ktoré za nich šíril jamajský kráľ reggae Bob Marley. Sú v Karibiku, ale vracajú sa k svojim vlastným koreňom, pretože nie bieli, ale oni černosi pochádzajú zo zasľúbenej zeme. A tou je Afrika. Mnohí z nich už slová mier, harmónia, láska a jedna viera pre všetkých prevzali ako svoj životný štýl. Tu v pokoji Karibiku im pomáhajú nachádzať stáročiami znevažovania vykoľajenú rovnováhu.
viac na www.etrend.sk /uverejnené so súhlasom redakcie/
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
