Ekvádor, zem chudobných Indiánov

V dažďovom pralese, v okolí riek Rio Aguarico a Rio Cuyabeno, ktoré patria do povodia Amazonky, žijú Indiáni kmeňa Cofánov. Sú vraj odborníkmi na zhotovovanie šípového jedu curare. Z toho vyplýva - netreba si ich pohnevať.

Ekvádor sa neoficiálne delí na tri oblasti hoci úradne ho tvorí 22 provincií. Na západe je to rovinatá a bohatá Costa s najväčším ekvádorským mestom Guayaquilom a s mnohými banánovými plantážami. V strede sa nachádza hornatá a chudobná Sierra s hlavným mestom Quitom a s mnohými andskými vulkánmi. A na východe sa terén opäť zvažuje do roviny pokrytej dažďovým pralesom s výdatnými náleziskami ropy. Indiáni sa podieľajú na zložení obyvateľstva dvadsiatimi percentami a mestici (miešanci belochov s Indiánmi) ďalšími 35 percentami.

Osobitnú skupinu tvoria Indiáni z Otavala. Otavalo sa nachádza približne 100 km severne od hlavného mesta na úpätí sopky Imbabura, ktorej strmé svahy sú takmer do polovice obrábané. Otavalskí Indiáni pochádzajú zo starého rodu Inkov. Sú si vedomí svojej viactisícročnej histórie. Od ostatných Indiánov sa odlišujú vyššou ušľachtilosťou a sebavedomím. Muži nosia dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Ich havrania farba ostro kontrastuje s bielym oblečením - košeľou, trojštvrťovými nohavicami a bielymi plátenými topánkami.

Vlasy žien sú kratšie, voľne splývajúce. Otavalské ženy nosia biele haleny so širokými rukávmi, ktoré sú bohato vyšívané pestrofarebnými kvetinovými vzormi. Zahaľujú sa do dlhých tmavomodrých sukní z ťažkej látky. Plecia si zakrývajú vlneným šálom, ktorý si zväzujú na prsiach. Ak majú malé dieťa, slúži šál namiesto kočíka. Dojčiť sa nerozpakujú kdekoľvek na ulici. Na výzdobe svojho krku nešetria. Zlaté perly im ovíjajú šije v niekoľkonásobných radoch i keď je zrejmé, že už nejde o pravé zlato ako v časoch, keď ešte boli Indiáni neohrozenými pánmi krajiny.

Vyfotografovať Indiána v peknom detaile sa rovná takmer zázraku. Akonáhle zbadajú, že sa k nim blíži „gringo„ s fotoaparátom v ruke odchádzajú, odvracajú sa alebo do vás dokonca hodia zemiak či niečo iné. ekvador_indiani_1Otavalo je vyhľadávané kvôli trhu s ľudovoumeleckými výrobkami (po španielsky artesanías). Na štvorcovom námestí Indiáni v desiatkach stánkov ponúkajú pestrofarebné alpakové pončá, svetre a tašky s typickými geometrickými vzormi, šále, húpacie siete - hamaky, indiánske klobúky, vkusné vlnené rukavice a ponožky, košele a nohavice s jemným prúžkom ušité zo vzdušnej látky, indiánske hudobné nástroje... Trh je zaujímavý, ale živšie je na vedľajšom trhu. Tu sa predáva ovocie a zelenina. Tovar porozkladaný na zemi i na pultoch hrá všetkými farbami. Človek odchovaný na „európskych„ banánoch sa nestačí čudovať, koľko a akých druhov banánov tu možno kúpiť.

Ale nečudo – Ekvádor, ležiaci na rovníku, je najväčší svetový exportér banánov. Pestuje sa ich tu údajne až 18 druhov. Niektoré sú veľké ako mužské predlaktie a vážia i dve kilá. Sú sýto zelené i žlté. Neznalý turista sa však nesmie chamtivo vrhnúť za najväčším. Tie sú určené na pečenie a po tepelnej úprave chuťou pripomínajú zemiaky. Rozumná trhovníčka vám radšej za smiešnu cenu ponúkne celý trs obsypaný malými žltými banánmi, ktoré dosahujú dĺžku sotva 10 centimetrov. Na chvíľku možno zapochybujete, či vám nechce vnútiť niečo, čo by v žiadnom prípade nesplnilo normu EÚ platnú pre banány, ale keď odstránite trochu ťažšie zlúpnuteľnú tenkú šupku a ochutnáte, zistíte, že lepší banán ste v živote ešte nejedli. Kúsok od Otavala sa nachádza Reserva ecologica Cotacachi-Caypas. Pod takmer päťtisícovým štítom Cotacachi sa pokojne vlní Laguna Cuicocha. Uprostred jazera sa vynímajú dva malebné ostrovčeky.

Hoci sa pohybujeme v prírodnej rezervácii, oba ostrovčeky majú ešte prísnejší režim - noha turistu na ne nesmie vkročiť! Žijú tu vzácne morčatá, podľa ktorých sa Laguna Cuicocha nazýva - Jazero morských prasiat (v jazyku kečua znamená cuy morča a cocha jazero). Jazero s dvoma ostrovmi je vlastne kráter - pozostatok po obrovskom vulkáne, ktorý pred 3000 rokmi skolaboval po mohutnej erupcii. O vulkanickom pôvode jazera svedčí skutočnosť, že na niektorých miestach i dnes z vody vystupujú bublinky plynu a nie je to v dôsledku zažívacích problémov kúpajúceho sa spoločníka. Horskí Indiáni z oblasti Sierra patria k najchudobnejším obyvateľom Ekvádoru. Nevlastnia nič. Bývajú v biednych domcoch utlčených z hliny. Na políčku pestujú fazuľu a zemiaky. V akýchsi zemľankách prikrytých slamenou strieškou chovajú králiky a morčatá. Spoznáte ich podľa tmavých tvarí ošľahaných vetrom a zimou, podľa dlhých vrkočov a typických klobúčikov, ktoré ani na chvíľu neodkladajú z hlavy. Ženy sú často až neuveriteľne nízke, takže výškovo podpriemerný Európan si tu môže úspešne liečiť svoj komplex - bude si pripadať ako Guliver v krajine Liliputánov. Krása týchto žien spočíva skôr v tom ako majú všetky svoje životné peripetie zapísané v tvári, než v ladnosti čŕt. Navyše, mnohé z nich majú – čím staršia, tým katastrofálnejší stav chrupu. V dažďovom pralese, v okolí riek Rio Aguarico a Rio Cuyabeno, ktoré patria do povodia Amazonky, žijú Indiáni kmeňa Cofánov. Živia najmä lovením zveriny a rýb. Pestujú však aj manioky, banány kukuricu a chontu, čo je palma s výživným ovocím. A dostávajú aj nie príliš vysokú podporu od štátu. Sú vraj odborníkmi na zhotovovanie šípového jedu curare a dokážu namiešať aj účinné halucinogénne nápoje. Z toho celkom logicky vyplýva, že si ich netreba pohnevať. Vzrastom sú vyšší ako Indiáni zo Sierry. Žijú v domoch postavených na koloch, stlčených z drevených dosiek. Domy nemajú okná. Je to vlastne akási veranda otvorená na všetky svetové strany. Veľká časť „obývačky„ je zaprataná sušiacimi sa kukuričnými klasmi. Vďaka poruche motora na kanoe, sme navštívili v jeden večer cofánsky dom.

Papier formátu A4 pri vchode do domu hrdo oznamoval: Walter Andres Gomez Velez – Jefe de Familia. Walterova manželka a šéfova žena v jednej osobe nás nakŕmila chutným kuracím mäsom s pečenými banánmi a čerstvo pripravenou hustou ananásovou šťavou. Jedla bol nadbytok a tak to, čo sme nedokázali zjesť jednoducho vrhla z verandy dolu. Tam už čakali členovia Walterovho hospodárskeho dvora: hydina, psy a čierne ošípané, ktoré boli také vychudnuté s vysokým zubatým chrbtom, že vyzerali ako kapor na nožičkách. Psy tu nemajú postavenie domáceho miláčika ako u nás. Túto funkciu a vstup do domu má povolený len aguti. Je to hlodavec o čosi väčší ako morča. Walterove deti nám hanblivo predviedli svojho agutiho pripevneného na vôdzke. Bol nesmierne plachý, neustále sa usiloval uniknúť a trhal sa na vôdzke tak, že som sa obával, či si nezlomí väzy.

Druhým domácim miláčikom bol ospalý a znudený zelený papagáj ara. Sedel na tráme nad kuchynským stolom, nič ho nezaujímalo, nezobudil ho ani fotografický blesk, do rozhovorov sa nezapájal. Tváril sa ako tvor, ktorého nemôže už nič prekvapiť. Simonu, jedinú ženskú účastníčku našej výpravy, však čosi prekvapilo - v horúcej džungli paradoxne na ňu doľahlo akési anginózne ochorenie. Antibiotiká príliš nezaberali, a tak sme sa rozhodli, že navštívime cofánskeho šamana.

V pralesnej oblasti Ekvádoru má každý šaman svoj obvod a územie nášho „obvodného šamana„ bolo vymedzené povodím rieky Aguarico. Cofánsky šaman je veľmi navštevovaný a úspešný. Domorodci mu za služby platia darčekmi, alebo mu pomôžu s domácimi prácami, ale od cudzincov vraj príjme aj peniaze. Že rád prijímal dary bolo isté - na každej ruke mal jedny náramkové hodinky. A okrem nich aj pekné farebné náramky. Ďalšími ozdobami bola červenožltá čelenka a veľký náhrdelník z pralesných plodov vynímajúci sa na bielej košeli siahajúcej až po kolená. Šaman bol starší pán, asi päťdesiatnik. ekvador_indianiPrvý čarodejnícky úkon, keď sme mu oznámili s čím sme za ním prišli bolo, že si vypýtal cigaretu a labužnícky si pripálil. Trochu ma zneistilo, že uhýbal priamemu pohľadu. Potom pomocník priniesol Simone malý drevený šamlík do leskla ošúchaný mnohými trpiacimi pacientmi. Šaman si potiahol z cigarety a druhou rukou začal Simonu sediacu k nemu chrbtom ometať akýmisi vetvičkami. Čosi si pri tom mrmlal a občas hlučne odfukoval ako keď sa vám dostane kus tabaku do zubov. Keď Simonu dostatočne poometal, začal rukami z jej hlavy, uší, krku a pliec zbierať či skôr stierať čosi neviditeľné a s hlasným fuknutím do dlaní to odstraňoval z jej blízkosti.

Potom sa procedúra zrazu skončila, Simona mu dala dolár a večer sa jej výrazne priťažilo - dodnes neviem, či dala málo alebo bolo Simonino ochorenie nad jeho sily? Tá druhá možnosť sa mi však zdá dosť nepravdepodobná, pretože náš šaman bol starý praktik. Na šamanskú výučbu ho rodina vyslala keď mal 13 rokov. Výučba pozostávala zo štúdia rastlín, pitia rôznych halucinogénnych gebuzín a podľa mňa aj z intenzívneho pestovania vlastnej drogovej závislosti. Približne po 10-11 rokoch „štúdia„, ak sa chcel skutočne stať šamanom, musel zložiť skúšku – musel odísť do pralesa, vypiť tam nejakú supersilnú halucinogénnu zmesku, ktorá spôsobila, že o sebe najbližších 24 hodín nevedel. Hovorí sa tomu, že sa odobral do nebies - opustil svoje telo. V nebeskom raji ho niekto (neviem kto, asi skúšajúci profesori) ozdobili čelenkou a náramkami a on sa potom vrátil na zem ako šaman.

Ale neurobil zle, že sa z nebeského raja vrátil! Veď nádherný Ekvádor vyzerá ako raj na Zemi. A až teraz som zistil, že v raji nežijú anjeli. Žijú tam ekvádorskí Indiáni. I keď si ako anjeli, žiaľ, (alebo našťastie?) nežijú... Opilec Na jednej z najrušnejších ulíc hlavného mesta ma zaujal obrázok: opitý chlap, tuho spiaci, leží na chodníku s košeľou nedbanlivo vykasanou akoby sa hral na Detvanca a vedľa neho stojí policajný stejšn s dvomi policajtmi sediacimi vnútri. Automobil mu stojí kolesami takmer na nohách. Policajti sa v aute zhovárajú a opilca ignorujú. Môj čuch amatérskeho fotografa zavetril: bolo by zaujímavé na jednej fotke zobraziť nečinnú neprístojnosť a nečinnú zákonnosť v obkolesení masovej nečinnej ľahostajnosti. Zobral som do rúk fotoaparát a začal som sa naštelovávať tak, aby fotografia zachytila situáciu čo najlepšie. Už-už som chcel stlačiť spúšť, keď mi niekto jemne poklopkal na ruku. Odvrátil som hlavu od fotoaparátu a s okom ešte stále prihlúplo prižmúreným som zbadal menšiu zavalitú tmavšiu Quiťanku...

Hlavou pokynula smerom k opilcovi, potom sa pozrela na môj fotoaparát a vyčítavým hlasom povedala: „Esto no es nuestro país! Nuestro país muy lindo! – Toto nie je naša krajina! Naša krajina je veľmi pekná!„ Zahanbene som sklopil oči, vložil fotoaparát do tašky a povedal: Oukej. Z miesta kde sa stretla neprístojnosť, zákonnosť a ľahostajnosť ona odchádzala ako morálny víťaz a ja ako porazený. Pretože tá pani mala pravdu - Ekvádor je krásna krajina a pseudodetvanec bol jediný opilec, ktorého som tam za celý mesiac videl. Viac na www.pavolfabian.sk