Guatemala - iná Amerika...

Cestou k presláveným indiánskym pamiatkam v Tikale ležal takmer v strede vozovky mŕtvy kôň. Nehybný vyzeral ešte väčší ako v skutočnosti. Pár metrov obďaleč stálo rozbité auto so zadumaným šoférom.

Keď sme šli na druhý deň späť, kôň bol stále na ceste. Načali ho už čierne dravé vtáky. Aj to je guatemalská realita.

Guatemala a Belize

Už obyvatelia susedného štátu Belize nás upozorňovali na znepokojivú skutočnosť. Guatemalčania sú chudobní, no dobre ozbrojení. „Keď som cestoval po Guatemale, nemal som ani tričko, ani tenisky. Len nohavice a šľapky,“ hovorí čierny rastaman. „Je tam veľa zlých chlapcov.“ To neznelo vôbec optimisticky. Podľa správ cestovateľov šiel z Guatemaly strach. Informácie o prepadoch turistov, osobných áut a dokonca autobusov boli alarmujúce. Za týmto účelom vznikli špecializované gangy, najmä v blízkosti turisticky zaujímavých oblastí. Najhoršia situácia je pritom v meste Guatemala. Škaredom, preplnenom a smogovom hlavnom meste. Cez deň je situácia zvládnuteľná, po zotmení tu však neradno vychádzať na ulicu. Našťastie, mesto nestojí ani za jednu fotografiu a slúži iba ako prestupný tranzit.

Guatemala je výnimočná aj tým, že približne polovicu obyvateľov tvoria pôvodní indigenosHranice sme tak prekročili s malou dušičkou a začiatok nebol naozaj ideálny. Privítala nás do očí bijúca chudoba, nespevnená hrboľatá cesta, roj dotieravých vekslákov a ešte väčší roj taxikárov. Lenže to bol asi posledný nepríjemný pocit v tejto krajine. Jednoducho, mali sme šťastie. Veď Guate, ako ju volajú domáci, má za sebou mimoriadne pestrú minulosť. Gerilovú vojnu, politicky motivované vraždy, besniace komandá smrti. „V Guatemale zavládne pokoj, až keď sa zmení na cintorín a ja nebudem váhať k tomu dopomôcť,“ tieto slová nepovedal fanatický vodca bandy teroristov. Vyšli z úst samotného prezidenta Arana Osoria začiatkom sedemdesiatych rokov. Celá krajina bola vtedy v zbrani, bojoval každý proti každému.

Občianska vojna

Na dedinách vznikali gerilové skupiny, vojaci regulárnej armády zase vyvraždili tisíce roľníkov, študentov, vzdelancov. Občianska vojna, ktorá si vyžiadala okolo dvestotisíc mŕtvych, sa skončila len pred necelými desiatimi rokmi mierovými dohodami medzi vládou a gerilami. Zbrane zostali v rukách ľudí naďalej a autorita úplatnej polície je skutočne veľmi krehká. Aj preto sú tu bežné ľudové súdy, ktoré sa končia mesto Antiqua v tieni sopkyneraz verejným lynčovaním. Hospodárstvo tak chronicky stagnuje, neexistuje prakticky žiaden priemysel a čoraz viac ľudí zarába pašovaním drog.

Kto by si však myslel, že Guatemala je krajinou stredoveku, bez kontaktov s okolitým svetom, je na omyle. Napriek odstrašujúcej minulosti je stále mimoriadne obľúbená. Najmä u cestovateľov s batohom, dobrodruhov, milovníkov histórie, ale i organizovaných zájazdov. Len starobylé mesto Antigua pritiahne každoročne tisíce turistov a preslávené sú aj miestne jazykové školy španielčiny. Patria k najlepším a najlacnejším v celej Amerike, čo využívajú stovky mladých študentov z celého sveta. Bonbónikom južnej časti krajiny je aj výstup na stále aktívnu sopku Pacaya, pričom žeravá tečúca láva je doslova na dosah ruky. Z tohto pohľadu je Guatemala skutočný skvost. A hoci nemožno hovoriť o dokonale turisticky rozvinutej krajine, na stredoamerické pomery je tu niekoľko kvalitných centier s modernými hotelmi, reštauráciami a so solídnymi službami.

Tikal

Hádam na každej pohľadnici reprezentuje Guatemalu Chrám jaguára. Stará mayská pyramída v Tikale, vyčnievajúca štyridsaťštyri metrov nad okolitý dažďový prales. „Dúfam, že Tikal nebude výkal,“ prebleslo nám hlavou po skúsenostiach z Mexika. Aj tam je neúrekom nádherných indiánskych pamiatok. Ich krása a majestátnosť však akoby úplne zanikala v mori amerických turistov a predavačov suvenírov. Našťastie, Tikal zanechá v každom skvelý dojem, najmä päť mohutných strmých pyramíd. Kamenné mesto uprostred džungle vybudovali starí Mayovia približne pred dvetisíc rokmi a podobne ako v Egypte ide o monumentálne hrobky kráľov. V objatí tropického pralesa pôsobia neuveriteľne magicky. Na rozdiel od mexického Chichén Itzá sa možno po strmých drevených rebríkoch dostať až na vrchol pyramíd. Ide o slušné adrenalínové dobrodružstvo. Výška šesťdesiat metrov, sklon neraz až šesťdesiatpäť stupňov.

Možno to prirovnať k šplhaniu na továrenský komín. Z vrcholkov je vzrušujúci pohľad na nekonečný oceán Tikaldžungle a voľne poskakujúce opice. Dodnes ťažko zabudnúť na ich zvláštny, prenikavý zvuk. Až nápadne pripomínal bezpečnostný alarm. Navyše, od skorého rána padal výdatný tropický lejak, obrovský park bol prakticky prázdny a premenil sa na priestor ideálny na nerušené rozjímanie. Dôkladnejší výskum sa tu začal až po roku 1951, keď guatemalská vláda postavila uprostred džungle malú pristávaciu dráhu. Až dovtedy bol Tikal prístupný len veľmi ťažko. Na koni, krížom cez nekonečný zelený oceán. Stavby pokryli počas stáročí tony hliny, korene stromov a pyramídy tak prvým novodobým objaviteľom pripomínali kopce uprostred bujnej vegetácie. Dodnes sú tu pod zemou stovky objektov a čakajú na detailnejší archeologický výskum. Guatemala je výnimočná aj tým, že približne polovicu obyvateľov tvoria pôvodní indigenos. Indiánska komunita a kultúra je tu viditeľná viac ako hocikde inde. Najvýznamnejším strediskom pôvodných obyvateľov je pravdepodobne horské mestečko Chichicastenango. Každý štvrtok a nedeľu sa tu na trhoch schádzajú indiánski obchodníci a remeselníci zo šíreho okolia.

Mesto sa tak mení na mravenisko farieb, zvukov a vôní. Navyše, Chichi, ako ho skrátene nazývajú, je pre Mayov kultúrnym a náboženským strediskom. Prekrýva sa tu tradičná kultúra a ľudový katolicizmus. Unikátom je tunajší kostol, ktorý nerozlišuje kresťanskú omšu a pohanské obetné dary. Kým na drevených laviciach sa veriaci modlia k Panne Márii, priamo na kamenných schodoch kostola sa konajú tradičné obety pôvodným božstvám. Druhá polovica obyvateľov Guatemaly je zámožnejšia a vplyvnejšia. Tvoria ju ladinos, mešťania a obchodníci. Úplnou špičkou je približne päťpercentná menšina, v rukách ktorej je viac ako sedemdesiat percent obrábanej pôdy. Ako to už v takýchto prípadoch býva, bohatší ladinos ohŕňajú nad tradičnými indiánskymi zvykmi nos. Tým je to však úplne jedno. A tak, hoci boli starobylé mayské chrámy opustené už pred stovkami rokov, udržujú Mayovia vo svojich dedinách dávne tradície a rituály s rovnakou dôkladnosťou ako ich predkovia.

Lago de Atitlan

Takýmto miestom sú aj indiánske osady pri jazere Atitlán. Nezabudnuteľná vodná hladina lemovaná ukážkovými sopečnými kužeľmi je povinnou zastávkou pre každého turistu. V okolitých dedinách žije výrazná mayská komunita. Dodnes chodia v nádherných vyšívaných krojoch, ktorých výroba tu má stáročnú tradíciu. Mnohí dokonca nevedia po španielsky a rozprávajú pôvodným jazykom. Ten je pre nezainteresovaného pozorovateľa absolútne nezrozumiteľný. Pozostáva z akýchsi sykavých slabík, a keď mamy volajú na malé deti, pripomína to zvuk, akým u nás privolávame mačky. Väčšina indiánskych osád je izolovaná vysoko v strmých kopcoch s nádherným výhľadom na vodnú hladinu a s panorámou okolitých sopiek. Pri detailnejšom pohľade sa však človek ocitne v realite, na míle vzdialenej vysnívanej romantike.

Skromné príbytky z nepálených tehál, namiesto strechy hrdzavé plechy, uzulinké uličky, množstvo pobehujúcich detí a všadeprítomný dym z ohnísk. Ukážková chudoba. Napriek tomu je v každej chatrči televízia a na počudovanie, aj v tej najzastrčenejšej diere stojí tretinkové pivo v prepočte päťdesiat korún. Na druhej strane, hoci indiánske príbytky pôsobia veľmi skromným dojmom, ľudia chodia čistí a upravení. Aj v tejto rajskej záhrade sa však už vytvorili svojrázne turistické centrá. Mestečko Pajanachel bolo kedysi bezvýznamnou mayskou dedinkou, no približne pred tridsiatimi rokmi sem prišla z USA horda hipíkov, ktorí definitívne zakotvili v lone nádhernej prírody. V krátkom čase tu vybudovali preslávenú základňu pre fetujúcich gringos. Časom sa však situácia zmiernila a v starnúcich deťoch kvetín zvíťazil kapitalistický pud. Dnes sú to väčšinou naoko solídni majitelia reštaurácií a hotelov. Vôňa marihuany je však dodnes sprievodným znakom tunajšieho koloritu.

Jazero Atitlan

Pri platení v potravinách padli domorodému obchodníkovi na zem dva quetzali. Približne osem korún. Suma, za ktorú by sa bežne hádal do vyčerpania. Lenivosť bola silnejšia, mince nechal ležať na zemi a vydal radšej ďalšie dve z vrecka.

Lenivosť a povrchnosť je do očí bijúcou črtou Guatemalčanov. Zanedbané príbytky, hrdzavé brány, špina na uliciach. Pritom by stačilo len trochu chcieť. Typickou črtou je aj nenásytnosť. Zadarmo by vám nepodal nikto ani pohár vody. Beloch je tu pre každého automaticky gringo. Bez rozdielu. Je jedno, či ste Slovák, Nemec alebo Američan. Ste gringo, zdroj rýchleho zisku. V duchu tejto filozofie je povinnosťou gringa platiť za všetko. Dvojnásobne, trojnásobne. Do tváre vám tak s úsmevom strelia cenu, ktorá je na druhej strane chodníka o polovicu nižšia. Ak platíš, si amigo. Už odchádzaš? Zbohom a viac neobťažuj.

Na vyslovenú úžeru sme narazili práve pri nádhernom jazere Atitlán. Na ploche veľkej asi ako Balaton sú typickým spôsobom dopravy malé súkromné plavidlá - barkas. Ich majitelia na cudzincoch riadne ryžujú. Cena je v porovnaní s domácimi niekoľkonásobne vyššia. „Slnko páli, je teplo a ďalšia loď pôjde asi až o dve hodiny. Ale ak chcete, zostaňte,“ škeril sa mladý, hádam osemnásťročný kapitán vodného taxíka. Požadoval riadne premrštenú sumu špeciálne pre gringa. Radšej by spálil benzín naprázdno, ako by zľavil.

Nezostávalo nič iné, len nasadnúť. Aby sme však nekrivdili celému národu. Indiáni žijúci v malých izolovaných dedinkách na úpätí kopcov pracujú tvrdo, obrábajú svoje políčka na neuveriteľne strmých svahoch. Akoby ste kultivovali alpskú zjazdovku. To však bol posledný prejav fyzickej námahy v tejto krajine. Hlavným spôsobom obživy je obchod. Do očí bijúci bol práve u Indiánov, ktorých stretnete najviac. Je pritom zaujímavé, že skoro vždy obchodujú ženy. Zjednávajú, ponúkajú a sú mimoriadne neodbytné. Presne ako na arabskom bazári. Zdá sa, že rodinnú kasu držia práve ony. Podnikavého ducha vidno aj na domorodých deťoch. Príklad? Indiáni sa celkovo veľmi neradi fotia. Pôvodne sme mysleli, že ide o náboženský problém. Nie. Ide o bežný finančný problém. Indiáni sa totiž veľmi neradi fotia - zadarmo. Aj malé dieťa, ktoré ledva stojí na nohách, v momente zareaguje: „Dos kecales.“ Ide o smiešnu sumu, ak by ste však mali dať každému, verte, o niekoľko dní ste na mizine...