Hore-dole v Čiernej Hore

Už vopred som správne predpokladala, že prímorské Sutomore je vhodné skôr pre lenivejšie typy. Zdanlivo nelogicky som teda zbalila hlavne veci do hôr. V Sutomore som vydržala presne tri dni. Počas nich vznikli presne tri fotky. Dni aj fotky dosť nudné... Pobyt v tomto čiernohorskom mestečku odporúčam naozaj nenáročným ľuďom. Dva najväčšie hotely Nikšič a Korali poskytujú služby nižšej kvality. V skalách nad mestom sa skrýva  schátralá pevnosť s pekným názvom Háj-neháj, ktorú postavili Benátčania. Vo večerných hodinách (do 1h ráno) sa nad mestom vznáša hluk, ktorý produkujú dve miestne diskotéky. Navzájom sa prehlušujú a chvíľami je dokonca počuť aj tretiu. V kostole sv. Demetera sú vo vnútri dva oltáre – pravoslávny aj katolícky. Ktovie, či aj cirkevné obrady prebiehajú súčasne?

Podgorica-Nikšic-Žabljak ( NP Durmitor)

Do Podgorice som sa zo spomínaného mestečka dostala vlakom za 2,20€. Bol to vlak špeciálny. Určite jediný, ktorý v tomto roku nemeškal ani minútu. Inak, trochu ošumelejší ako tie naše. Železničná trať medzi Sutomore a Podgoricou vedie cez 15km dlhý tunel, v ktorom sa cestujúci dostatočne schladia. Pokračuje okolo Skadarského jazera a čoskoro je v cieli. Podgorica, hlavné mesto, je mesto kontrastov. Má moderné centrum, úrady, obchody, banky aj parky a k tomu množstvo obitých a ohorených panelových domov. Obývajú ich celkom normálne vyzerajúci ľudia. V Podgorici ich celkovo žije okolo 140 000. Pri železničnej stanici sa nachádza aj zúfalo vyzerajúce geto. Celkový dojem je teda dosť rozporuplný. Mesto leží v širokom, plytkom údolí. Do roku 1992 sa volalo Titograd po Josipovi Brozovi Titovi. V roku 2006 sa stalo hlavným mestom. Súčasný názov je odvodený zo srbského slova gorica = malá hora. Je to teda mesto pod malými horami. Hlavne tu sa sústreďuje priemysel celej krajiny: výroba hliníku, strojárstvo, textilná výroba a produkcia tabaku. Oveľa príjemnejšie na mňa pôsobilo mesto Nikšic. So svojimi 70 000 obyvateľmi je druhým najväčším mestom Čiernej Hory. Je známe produkciou piva Nikšičko, železiarskym priemyslom a spracovaním bauxitu. Sídli tu aj televízia, rozhlas a univerzita. Geto podobné tomu v hlavnom meste som nenašla. Do Nikšica je možné sa dostať železnicou a tiež po ceste, ktorá má celkom slušnú úroveň.

Cesty, autobusy a šoféri

Za mestom však táto cesta končí. Ako sa dostane do horských oblastí, zmení sa na úzku a rozbitú cestičku. Niektoré úseky nedovoľujú väčšiu rýchlosť ako 20-30km/h. Ja som využila služby dvoch autobusových dopravcov: Glušica a Radulovič. (Sumy za rovnakú trasu: 9,50€ a 7€) Ten druhý je nielenže lacnejší, ale aj používa mikrobusy, v ktorých sa človek na ceste nad roklinou predsa len cíti bezpečnejšie. Autobusy v Čiernej hore chodia celkom presne. Vo väčších mestách sa lístky kupujú na autobusovej stanici. Jej areál býva ohradený a vstupuje sa doň iba s platným lístkom. Vstup kontrolujú chlapíci vo zvláštnych uniformách. V menších mestách autobusová stanica vlastne ani neexistuje. Často to býva polorozpadnutá búdka alebo len lavička.  Na takýchto staniciach lístky ani informácie nezískate. Cestovný poriadok si radšej zistite vopred. Odchody autobusov sú nelogicky napísané priamo na autobusoch. Lístky si kúpite u šoféra, ale nefunguje to tak, ako u nás. Postup je takýto: naložíte svoje veci a usadíte sa. Šofér alebo jeho pomocník sa poprechádza po autobuse, príde za vami a lístky vám predá. Bežné je, že autobus zastavuje na zdanlivo divných miestach. Záujemca o jazdu tu čaká a dáva znamenie zdvihnutím ruky. Nie sú to však náhodné miesta. Domáci ľudia ich poznajú. Teda, autobusová doprava Čiernej Hory má systém, aj keď pomerne svojský. Po cestách sa motajú kravy, ovce, občas aj kone. Vodiči áut aj autobusov sú ohľaduplní. Ochotne sa uhýbajú iným vozidlám aj zvieratám (ak je kam). Videla a prežila som tieto kritické úseky: Šavnik-Tušina, Žabljak-Podmalinsko, Durmitorský prsteň (=okruh okolo pohoria). Mohli byť lahôdkou pre trénovaných bikerov. Premávka motorových vozidiel na nich  je minimálna a tie pohľady a výhľady naozaj stoja za námahu. Autobus z Nikšica s drobným meškaním úspešne bojoval so zradnosťami cesty. Asi 30 km pred Žabljakom však bezradne zastal. Cestári tu práve asfaltovali jedinú príjazdovú cestu. Žiadne upozornenie vopred, žiadna obchádzka. Zopár osobných áut idúcich zo Žabljaku obišlo „čerstvý“ úsek cesty po lúke. Dialo sa tak vďaka pomoci cestárov a  spolucestujúcich z autobusu. Náš autobus z opačného smeru by obchádzku po strmej lúke pravdepodobne nezvládol. Ostal stáť na mieste. Šofér a jeho pomocník si ľahli do trávy. Keďže už bolo po 19. hodine a ja som nemala dohodnuté žiadne ubytovanie, ba nemala som ani len predstavu, ako to v Žabljaku vyzerá, začala som špekulovať, čo teraz. Tri slečny  zo Srbska si zavolali taxík. Slovenčine nerozumeli, tak som sa vtierala po anglicky. Tiež nerozumeli, ale prikývli. Zobrali sme ruxaky a kráčali sme hore lúkou. Nad vynoveným úsekom cesty stál taxík a v ňom už sedeli tri osoby. Taxikár sa zasmial, že: „Nijé  problém“. Všetkých sedem nás napchal do auta a za 1€/osoba dopravil do mestečka. Škeril sa od ucha k uchu, nadmieru spokojný so svojím zárobkom.

Žabljak

Pôvodne som si myslela, že názov znamená žľab, žliabok. Nie je tomu tak. Žabljak je žabiak, samec žaby. Najlepšie to vysvetlil jeden domorodec: „Žabljak jest táj co lozi za žabu.“ A naozaj. V spodných, zalesnených častiach pohoria sa pohybuje neuveriteľné množstvo žabičiek. Podľa inej teórie je Žabljak bačorina, močiar, jazero plné  vody aj blata.   So svojou nadmorskou výškou 1456 je vraj najvyššie položené mestečko na Balkáne. Nie je to horské stredisko v našom zmysle. Možno ním bude o 5-10 rokov. Teraz je tam všetko rozbité, staré, ošumelé, no Žabljačania sa snažia, budujú ostošesť. Je tu 6 väčších hotelov (Žabljak, Planinka, Javor, Durmitor, Enigma a M&M). Päť z nich je však v lete zatvorených, zvyšný beznádejne plný. Dva kempy (Mlinski potok a Ivan Do) sa nachádzajú nad mestečkom, hneď vedľa seba. Ceny sú 2,60€ a 3€. Na ten Ivanov nadával starší český párik. Domáci zase tvrdili, že je to dobrý kemp. Neviem, kde je pravda. Ponúkam ale inú dôležitú informáciu: V Žabljaku nie je voda v čase 23.00-6.00 !!! Tak teda, vystúpila som z preplneného taxíka... a hneď sa na mňa vrhla menšia, no zavalitá počerná žena. Doslova vrhla. Začala mi ponúkať ubytovanie. Cenu postupne zmenila z 10€ na 6€. Tá naša povaha slovenská bojazlivá - ááá! Hneď zostaneme vyplašení, myslíme, že všetci nám chcú urobiť niečo zlé. A ešte nás aj okradnú – úúú! Nemala som z toho dobrý pocit. Poslala so mnou dve asi 15-ročné dievčence, nech mi idú ukázať dom. Bol postavený, presnejšie rozostavaný, 200m od zastávky. No a v ňom sa skrývali zvláštni ľudia: stará bábuška s bielymi vlasmi, ktoré kontrastovali s výrazným čiernym obočím, čo zase ladilo s čiernymi šatami, jeden mládenec, jeden starší plešatý chlap, staršia vysoká pani, tučná mladšia žena a k nim patrili dve spomínané dievčence – Angela a Dragana. Domček mal stiesnené priestory, úzku chodbu a maličké miestnosti. Na poschodie viedli nebezpečne úzke a prudké schody bez zábradlia. Pôsobil dosť pochmúrne. Určite ho obýva rodina hrdlorezov! V ponúknutej izbe som vyložila poloprázdnu fľašu s minerálkou. Prisľúbila som im, že o chvíľu prídem. A už ma nebolo. Unavená z celého dňa a s ťažkým ruxakom som pobehovala po Žabljaku v snahe nájsť iné ubytovanie. Hlavne, aby bolo bezpečnejšie, aj keď drahšie. Moja predstava bola väčší hotel s reštauráciou. Ako sa stmievalo a ochladzovalo, bola som ochotná dať aj 30€! No, márna bola moja snaha. Vrátila som sa teda do podivného domčeka. Hrdlorezi boli milo prekvapení, že som prišla. Pridelili mi inú miestnosť na poschodí. Vystúpiť aj zostúpiť po strmých schodoch sa mi našťastie vždy bez úrazu podarilo. Veľké ťažkosti však spôsobovali osamelému cestovateľovi z  Japonska, ktorý tu bol dva dni ubytovaný. Prvú noc sa mi tu spalo veľmi zle. Po dome ustavične niekto chodil, drevené schody vŕzgali, obyvatelia po sebe pokrikovali až do rána bieleho. Zostala som 4 noci, tie ďalšie to už bolo lepšie.

Malá počerná osoba sa volá Vinka Čabarkapa. Živí sa nielen tým, že ponúka izby, ale aj ako horská vodkyňa a organizátorka raftingov na Tare. Okrem toho sa ich rodina ( nie sú hrdlorezi) stará o veľkú farmu. Rodinné vzťahy a väzby medzi jednotlivými obyvateľmi domčeka som nepochopila. V ich domácnosti síce vládol chaos, ale bolo tu čisto. A konečne o horách...

Národný park Durmitor...

... sa nachádza v severozápadnej časti krajiny. Keďže sa nachádza o niečo južnejšie, v lete sa nijako špeciálne netreba obávať chladu. Samozrejme, navečer teplota trochu klesne, ale zamrznutie tu určite nehrozí. V Durmitore nečíhajú ani ďalšie nebezpečenstvá našich hôr. Teda, žiadny medveď a žiadny kliešť. Pozor si treba dať na dostatočné množstvo vody, ktorú beriete so sebou na turistiku. Je výhodné si dopredu zistiť, kde sa nachádza prameň či studnička. Pitná je aj voda z viacerých potokov (napr. Mlinski potok, Bieli potok, Moticki potok, začiatok Komarnice). Mapu pohoria som videla v dvoch vydaniach: Durmitor mountain map-? a Durmitor i Kanjon Tare-2007. Autorom oboch je Branislav Cerović a sú v mierke 1:25 000. Nie sú v nich uvádzané časy ani kilometre. Značené turistické chodníky majú jedinú, červenú farbu. Až na tieto drobné nedostatky sú to mapy pomerne spoľahlivé. Studničky, značené aj neznačené trasy a iné objekty reálne existujú. V NP Durmitor je možné za poplatok 3€ stanovať kdekoľvek. Pravda je, že vo vyšších častiach pohoria to nikto nekontroluje. Predajcovia vstupeniek do NP sedávajú na hlavných križovatkách turistických trás. Vyberajú vstupné 2€/osoba/deň od každého cudzinca. Ak ste šikovní, môžete ich obísť. Ak viete trochu konverzovať v srbskom či srbochorvátskom jazyku, môžete ich oklamať, že ste „domaći goste“. Ja som si tento lístok kúpila iba raz. Je na ňom obrázok vrchu Šareni pasovi, čo som si preložila ako Šialený pásikový kopec. Tie pásy vznikli činnosťou ľadovcov a vyniknú pri pohľade z hlavnej cesty do osady Trsa. Ďalej je tam napísané, že vaše peniaze budú použité na ochranu a čistenie parku. A viete čo? Naozaj je to pravda. Prišla som na rázcestník Arapov mlin ( v mape Jakšica mlin). Tam pri tabuľovej mape sedel jeden podivín. Pozdravila som, poobzerala smerové tabuľky a chcela som ísť ďalej. On na mňa zakričal, aby som sa vrátila. Presviedčal ma, že si musím kúpiť lístok. Dala som mu teda tie 2€, nech mám pokoj. Otravoval však ďalej. Keď sa dozvedel, že mám v pláne Bobotov Kuk, nechcel ma tam pustiť. Úplne sama v cudzích horách som mu na to skočila. Bolo už niečo okolo 11 hodiny. Vybrala som sa teda, podľa jeho odporúčania, na Zminje jezero. Vraj, 1 hodina tam a 1 späť. Obehla som to za hodinu celé aj s posedením pri jazere. Ten bláznivý strážca parku ma ozaj nahneval. Čas som predsa mohla využiť na okuknutie toho Kuku. Navyše okolo jazera bolo plno smetí. Zúrivo som kráčala lesom. Strážca stále sedel na tom istom mieste a číhal na turistov. Drzo som sa na neho osopila. Asi sa ma zľakol. Niekomu chvíľu zúrivo telefonoval. Potom sme sa dohodli, že spolu pôjdeme na jazero a pozbierame tie smeti. Čiernohorsky to znie „Pokupiť sméči“.  Prišlo mi to smiešne. Tento deň už Bobotov Kuk aj tak nestihnem, prečo teda neísť na smeti? Okolo jazera posedávalo niekoľko turistov, dokonca aj Srbky, s ktorými som trochu netradične pricestovala taxíkom. So strážcom sme sa pustili do sľúbeného pivka a rozvíjali sme reči porovnávajúce naše krajiny. Potom bol veľmi prekvapený, že som sa do zbierania smetí naozaj zapojila. Čiernohorec sa volá Aco Smolovič a je zamestnancom NP Durmitor. Jeho práca je predávať lístky, starať sa o poriadok a podávať informácie turistom. Počas letnej sezóny sedáva na lavičke na mieste Arapov mlin. Mimo tohto času je dobrovoľný záchranár. Jeho veľmi slabou stránkou sú cudzie jazyky, čo vlastne platí v väčšine ľudí v Čiernej Hore. V zime pracuje v požičovni lyží. Občas si chodí privyrobiť ako maliar natierač. Zarába dosť biedne 250-300€. Napriek tomu sa nesťažoval a bolo na ňom vidieť, že má hory rád. Pochádza z Mojkovaca a predtým bol policajt, čo ohodnotil slovami: „To nijé dóbro!“ Zobrali sme vrecia so smeťami a odniesli ich cez lesík do auta. Ponúkol mi, že ma odvezie dolu do Žabljaku (cca 4km). To som sa ešte trochu obávala, že ma zabodne a zahodí spolu s „pokúpenými smeťami“.

Jazyk v Čiernej Hore

Srbi majú srbský jazyk, Chorváti chorvátsky. Obidve zhodne strany  tvrdia, že miešanina – srbochorvátština neexistuje. Existuje a používa sa práve v Čiernej Hore. Čiernohorci nazývajú tento jazyk čiernohorským, t.j. crnogorski jezik. V písanej podobe sa oficiálne používa latinka aj cyrilika. Jeden známy k tomu povedal, že nápisy v cyrilike slúžia hlavne pre ľudí staršej generácie. O 20-30 rokov vraj spoločne s nimi zaniknú. Od ďalšieho som sa zase dozvedela, že čiernohorské deti sa prvé dva roky v základnej škole učia písať cyrilikou, potom pokračujú latinkou. Teda, nie je mi celkom jasné, o čo tu ide. Zrejme to bude súvisieť s pravoslávnou kultúrou a chaotickým systémom balkánskych krajín.  V súčasnosti len veľmi málo Čiernohorcov ovláda svetové jazyky. Nestretla som nikoho, s kým by sa dalo dohodnúť v angličtine. Zamestnanci hotelov, železnice, policajti, šoféri autobusov aj náhodní okoloidúci sa zmohli na „yes / no“.  Ďalej len nechápavo pozerali... Môj recept je používať v tejto krajine slovenčinu. Pri určitej dávke trpezlivosti a fantázie im budete rozumieť a oni budú rozumieť vám. Takáto komunikácia je celkom zábavná.

So strážcom národného parku Durmitor - Acom sme zistili, že napriek jazykovým nezrovnalostiam si celkom dobre rozumieme. Dohodli sme teda výlet – okružnú jazdu okolo pohoria (Durmitorský prsteň). Samozrejme, zaujímalo ma, za koľko. Pristal len na to, že mu kúpim večeru. Jazda sa začínala o 18.00, keď slnko ešte zvysoka hľadelo na Žabljak. Samotná úzka a nebezpečná cesta, hory, rokliny nasvietené postupne zapadajúcim slnkom... Skutočne, silný zážitok. Aco za volantom pôsobil OK, smial sa slovenskému výrazu zlá cesta. Akési závody v zime tu takmer vyhral. Na jedinom širšom mieste zrazu zastavil. Rozbehol sa dolu sutinou a ja som nechápala, čo sa deje. Vykrikoval, že mám ísť za ním. Dolu bola studnička, ktorú mi chcel ukázať. Je veľmi dôležitá, lebo široko–ďaleko nie je žiadna iná voda. Vďaka tejto ceste som dvakrát nelegálne prekročila štátne hranice. Jednoducho, som si zabudla doklady. Malým ospravedlnením je nevedomosť. S prechodom hraníc počas tohto výletu som nepočítala. Iba pri vstupe do Bosny bolo potrebné sa dohadovať. Hlavné slovo mal prirodzene môj spoločník. Ako miesto na dohodnutú odmenu, večeru, si vybral pohostinstvo v osade Trsa. Pivo tu chladili originálnym spôsobom. V hrántoch na vodu pre ovečky mali nasekaný ľad z hôr a v ňom pivo. Domorodci najviac obľubujú pivo Nikšičko. Je pomerne známe, chutné a má také smiešne šteklivé meno. Skúsila som aj Jeleň, ale veru nebol dobrý. Aco zjedol podozrivú miestnu „špecialitu“- kosti z ovce hnusné uvarené aj s cibuľou, asi rebrá. Cestou z Trsy do Žabljaku sa pomaly začalo stmievať. Krajina sa ukázala v celej nádhere. Ostré biele vrchy rozprávkových tvarov s rôznymi odtieňmi oranžovej a ružovej, zelené poľany, modrosivé nebo, na ňom priateľské obláčiky a jediná rozbitá cesta. Potešenie pre oči dopĺňalo aj potešenie pre uši v podobe čiernohorskej národnej hudby. K tomu Acove vysvetľujúce komentáre. Trpezlivo vysvetľoval čo je čo a čo je kde. Tá atmosféra ma tak pohltila, že som fotila len minimálne. Stíhala som iba pozerať s hubou otvorenou od úžasu.

Bobotov Kuk (2523mnm)

Ďalší deň som mala v pláne Bobotov Kuk. Aco vymyslel, že o 7.00 s ním pôjdem na jeho pracovisko Arapov mlin. Tam budem číhať na nejakú skupinku, ktorá pôjde hore. Lenže ráno som akosi nedokázala vstať. Na mlyn som prišla okolo 8.30. Aco bol nespokojný, že som nedodržala čas. Nechcel mi dovoliť, aby som na najvyšší vrch krajiny išla sama. Sľúbila som, že pôjdem iba na Ledenu pečinu. Mala som však namierené presne na Kuk. Vypýtal si moje telefónne číslo, že priebežne skontroluje, kde som. Asi po troch hodinách sa prostredníctvom sms spýtal, či už som na Ledenej pečine. Dostal odpoveď, že už ten Kuk vidím, už som pod ním. Na to mi napísal, že som „krejzi“ a mám sa „javiť“, keď budem nad Žabljakom. Trasa z Arapovho mlinu (v mape Jakšiča) na Bobotov Kuk by v lete mala priemerne zdatnému turistovi trvať 5 hodín. Bola som tam za 4, pretože som išla sama. Nikto ma neotravoval a nezdržoval. Bolo to trochu zvláštne. Nikoho som cestou nestretla, až pod vrcholom boli ľudia. Výstup sa začína chodníkom cez les. Po 20 min. prejde do kosodreviny, potom do skalnatých častí. Tu sa červenou značený chodník rozdeľuje na dva smery: Bobotov Kuk a Ledena pečina. Neváhala som. Cez dva žľaby som pokračovala po salaš – Katun Lokvice (Radulova koliba). Ozval sa štekot psov. Hneď som sa pripravila: do pravej ruky slzotvorný sprej, do ľavej kameň. Ten Radul mal, našťastie, svoje obludy dôkladne priviazané. Za salašom chodník traverzuje vrch Čvorov Bogaz. Približne v strede traverzu bola pohodená drevená tabuľka s nápisom voda. Treba k nej zísť z chodníka asi 40metrov dolu. Tu by sa dali nájsť dobré miesta na stanovanie. Ďalej trasa prechádza troma dosť podobnými skalnatými údoliami. Skaly, tráva a sutina. Ako miesto, kde zastrelili Winnetoua. Za tretím údolím už vykúka samotný Bobotov Kuk. Okolo neho je roztrúsených niekoľko snehových políčok. Zo sedla medzi Kukom a Djevojkou je výhľad na druhú stranu hrebeňa. Pri zapichnutej zlomenej tyči sa tu povaľovalo 12 ľudí. Zo sedla na vrchol, je to 20 min., som išla naľahko, iba s foťákom a vodou.  Výhľad by bol zrejme lepší v iný čas a v inom ročnom období. Obedňajší opar tú panorámu predsa len trochu kazil. Na vrchole je hrdzavá plechová škatuľa. Obsahuje vrcholovú knihu, pečať a zaschnutú razítkovaciu farbu. Ak túžite po trofeji v podobe odtlačku v nejakom preukaze alebo na vašom tele, treba si priniesť vlastnú farbu. Okrem tohto bola na vrchole naaranžovaná plechovica z nátierky Májka. Zobrala som ju dole neskúmajúc, či je naša alebo česká. Cestou späť som stretla štyroch anglicky rozprávajúcich chalanov. Dolu na Arapovom mline ma videli s Acom. Mysleli si, že tu vykonávam kontrolu lístkov, hneď mi ich začali ukazovať. Pobavilo ma to, lebo ja sama som na tento deň žiadny lístok nemala. Potom sme sa na tom zasmiali všetci. Inak, na zostupe som dávala bacha. Predsa len, keď človek ide sám. Na večer mi Aco ponúkol ďalší atraktívny program, že ma zavezie na Most na Tare...

pokračovanie - Hore-dole v Čiernej hore č. 2

885x prezreté

773x prezreté

697x prezreté

599x prezreté

602x prezreté

756x prezreté

591x prezreté

602x prezreté

641x prezreté

625x prezreté

548x prezreté

511x prezreté

518x prezreté

706x prezreté

694x prezreté