 Kto sú Huculi ? Formálne sa zaraďujú medzi Rusínov, tvoria však zvláštnu etnografickú skupinu. Ostatní Rusíni (Lemkovia a Bojkovia) ich označujú za nečistých...
To že Karpaty sú najmohutnejším horstvom v strednej a juhovýchodnej Európe je vec všeobecne dobre známa. Menej známe je, že tento horský oblúk sa rozprestiera na území až siedmich štátov, keďže siaha od Hundsheimských/Hainburgských vrchov v Rakúsku cez Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Ukrajinu do Rumunska, kde sa Karpaty končia prielomom Dunaja v Železných vrátach. No málokto vie, že v Karpatoch žije takmer 20 rôznych národov, národností a etnických skupín. Väčšina obyvateľstva sa sústreďuje v kotlinách, avšak ľudské osídlenie v mnohých oblastiach siaha do značných nadmorských výšok. Jedným z typických predstaviteľov horského obyvateľstva Východných Karpát sú svojrázni Huculi.
Kto sú Huculi ?
 Formálne sa zaraďujú medzi Rusínov, tvoria však zvláštnu etnografickú skupinu. Ostatní Rusíni (Lemkovia a Bojkovia) ich označujú za nečistých. Ich pôvod nie je celkom jasný. Niektoré zdroje uvádzajú že sa jedná o potomkov starých Skýtov alebo slovanského kmeňa Uličanov. Podľa viacerých prameňov sa prví ľudia na Poloninách (vrcholové odlesnené partie ukrajinských Karpát) objavili už na konci prvého tisícročia. Títo osadníci sem prišli z oblasti dnešného Rumunska. Nasledovala druhá vlna kolonizácie, tzv. valašská. Valasi asimilovali s obyvateľmi podhorských oblastí, ktorí sem prišli z ruského priestoru. Výsledkom tejto asimilácie bol vznik Huculského etnika. Ich meno sa vysvetľuje pôvodne rumunským „hot/hoc, hut“ (zlodej, lupič), a „ul“ (ten), ale podľa inej teórie prišli od Kyjeva už v 13. storočí na úteku pred Mongolmi a usídlili sa v Karpatoch. Dokazovala by to aj zhoda v kultúre a spôsobe života s obyvateľmi stredoukrajinských regiónov na pravom brehu Dnepra. Je teda pravdepodobné, že táto skupina horalov vznikla postupne v priebehu 14.-17. storočia, kedy sa obyvatelia slovanského pôvodu zmiešali spolu s ostatnými obyvateľmi prichádzajúcimi z Balkánu.
Huculský jazyk je pomerne unikátny. Hovoria svojráznym a ťažšie zrozumiteľným rusínskym nárečím, ktorému bežný Ukrajinec takmer nerozumie. Ide o zmes starej rusínštiny s množstvom slov prevzatých zo starej maďarčiny a rumunčiny, s drobným vplyvom poľštiny. Z vlastnej skúsenosti dodávam, že aj pre Slovákov je huculčina niekedy dosť nezrozumiteľná, hoci čistej rusínčine aj ukrajinčine sa dá rozumieť. Ďalšia existencia huculského dialektu je neistá, lebo dnes sa deti v školách povinne učia v spisovnej ukrajinčine. Nedávno vzniklo dokonca hnutie, ktoré má za cieľ udržanie tradičného huculského jazyka.
Život a kultúra
Huculi sú typickí ukrajinskí horali, ich život je tesne spojený s prírodou. Hlavný spôsob obživy bola kedysi práca v lese, ťažba dreva, pltníctvo, pastierstvo a salašníctvo. V súčasnosti sa rozvíjajú najmä remeslá (lyžnikárstvo, rezba do dreva, výšivky). Rúbaním a vypaľovaním lesov, rozširovaním pasienkov a intenzívnou pastierskou činnosťou počas stáročí na mnohých miestach umelo znížili hornú hranicu lesa, čo zvlášť vidno na poloninských lúkach pohoria Čierna hora. Podarilo sa im odchovať aj osobitné neveľké plemeno horského koňa nazývané Hucul. Tieto kone boli vynikajúci pomocníci pri ťažkých prácach v lese keďže sú nenáročné, no zároveň veľmi odolné, výkonné a vytrvalé. Na svojich poníkoch jazdili muži i ženy od detstva do neskorej staroby, a to nielen na poloniny a na trh, ale aj do kostola, na svadby, pohreby, i do každodennej práce na pole, lúku či paseku. Malé polodivoké stádo huculských koní žije dnes aj na Slovensku na Muránskej planine.
Napriek ťažkému životu v horách si uchovali množstvo originálnych ľudových zvykov, pestré kroje i kultúru. Huculský kroj tvorí vlnený kabátik, červené nohavice, vysoké topánky a široký opasok. Známe sú ich drevené trúby dlhé až 3m nazývané trembita, a tiež toporeta čo je zdobená valašku pripomínajúca sekera. Typickým ľudovým prejavom je maľované veľkonočné vajíčko tzv. pysanka, ľudová hudba pri ktorej používajú originálne nástroje (gajdy, drumbľa, cimbal, zvláštny druh flauty nazývaný sopilka), tance (napr. Arkan ktorý sa tancuje okolo ohňa - je zaujímavé je že ich hudba i tance sú bez slov), mýty, legendy, a najmä ľudová architektúra domov a kostolov. Náboženstvom sú zväčša katolíci východného obradu.
 Drevené kostoly nazývané cerkvi sú skutočné perly ľudovej architektúry. Sú súčasťou rusínskeho kultúrneho dedičstva a v súčasnosti aj na Ukrajine podliehajú pamiatkovej ochrane. Väčšinou boli postavené bez jediného klinca! V uplynulých 40-tich rokoch boli niektoré zničené alebo premenené a využité na necirkevné účely. Dnes sa však bohoslužby navrátili do všetkých týchto drevených skvostov. Poznáme niekoľko stavebných slohov (typov). Najstarší typ je bojkovský. Má klasickú trojloďovú konštrukciu s kupolami so stanovou strechou. Hlavnú časť tvorí loď, ku ktorej prilieha tzv. babinec čiže akási predsieň s vchodom do kostola určená pre ženy a z druhej strany malá oltárna časť. Lemkovský typ nemá najvyššiu časť nad loďou ale nad babincom vo forme vysokej zvonice. Huculské kostolíky sú odlišnejšie, ich pôdorys má tvar kríža a sú tvorené piatimi zrubmi. Najväčší je ten centrálny, ktorý má tvar osemhranu a osemhrannú baňatú strechu (kupolu).
Huculščyna
Horský región Východných Karpát obývaný Huculmi sa označuje pojmom Гуцульщина - Huculščyna. Je to tiež názov rajónu (okresu) v Ivano-Frankovskej oblasti, volá sa tak aj Národný park v tejto časti Karpát i jedna miestna ukrajinská televízia. Približne 300 000 Huculov dnes žije okrem južnej časti Ivano-Frankovskej oblasti aj na východe Zakarpatskej oblasti v povodí Čiernej a Bielej Tisy, v západnej časti Černovickej oblasti, ba aj v severnom Rumunsku v prihraničných regiónoch Maramureš a Bukovina. V Zakarpatskej oblasti sú centrami Huculov mestá Jasiňa a Rachov, v Ivano-Frankovskej oblasti Jaremča, Vorochta, Verchovyna, Kosov, Kolomyja, v Černovickej oblasti leží huculské mestečko Vyžnyca. V Rumunsku žijú rozptýlene na vidieku v horských dedinách.
Jasiňa bola za prvej Československej republiky najvýchodnejšie mesto štátu a zároveň posledná rýchliková zastávka na trase Praha-Jasiňa. Známe je vtedajšie heslo: „Od Jasine do Aše, republika je naše“. Zachoval sa tu nádherný drevený kostol huculského typu Strukivska cerkev z r. 1824. V lete sa v centre pravidelne konajú huculské národopisné festivaly. Turistom je stále k dispozícii legendárna turistická ubytovňa Edelvajs. Rachov je najvyššie položené ukrajinské mesto a hlavné centrum turistiky na Zakarpatsku. V období prvej ČSR mu predpovedali skvelú budúcnosť vďaka výhodnej polohe medzi troma najvyššími pohoriami Východných Karpát a kúpeľnému potenciálu s množstvom minerálnych prameňov. Dostal vtedy prívlastok Huculský Paríž. V Rachove je dnes sídlo Múzea ekológie hôr, Karpatského národného parku a Karpatskej biosférickej rezervácie UNESCO. Jaremča je príjemné podhorské turistické letovisko s hotelmi, penziónmi, reštauráciami, kúpeľmi a sanatóriom. Má pekne opravené centrum, kostoly zo 17.-18. stor., múzeum huculskej kultúry a ľudového umenia Huculščyna. Poriadajú sa tu trhy s možnosťou kúpy ľudových remeselných výrobkov. Jaremča je známa tiež ako klimatické kúpele. Na predmestí je jaskyňa a pomník Oleksa Dovbuša, 2 km od mesta je 12 m vysoký vodopád Probij nazývaný aj Jaremčanský vodopád.  Vorochta je veľké turistické a lyžiarske stredisko s dobre rozvinutou infraštruktúrou, kde trénujú ukrajinskí olympionici. Množstvo ubytovacích a stravovacích kapacít, zjazdovky, sedačková lanovka, skokanské mostíky, krásne huculské drevené kostoly (napr. cerkev Bohorodičky) i nádherný železničný viadukt z čias Rakúsko-Uhorska. Verchovyna je mestečko v Pokutsko-Bukovinských Karpatoch známe ľudovými remeslami, ručnými výšivkami a výrobkami z dreva. Kosov je uznávané centrum huculského ľudového umenia s múzeom ľudového umenia Huculščyny a pravidelnými trhmi tradičných remesiel. Kolomyja je historické mesto s viac ako 60 000 obyvateľmi. Stojí tu najstarší huculský drevený kostol Blahoviščenska cerkev z r. 1587. Významné centrum huculskej kultúry a sídlo štyroch múzeí, z ktorých dve sú venované huculskej tématike. Okrem múzea ľudového umenia Huculščyny a Pokuttie je tu asi jediné a určite najznámejšie múzeum kraslíc „Muzej Pysanka“, ktoré sa v r. 2007 stalo jedným z tzv. divov Ukrajiny, je zapísane aj v Guinessovej knihe rekordov. Od názvu mesta je odvodený názov tradičného ukrajinského piesňového útvaru a tanca Kolomyjka.
V dejinách bola táto časť Karpát rozdelená do viacerých štátov. Huculi žili v Rakúsko-Uhorsku, Poľsku, Československu, Rumunsku a v Sovietskom Zväze. Zaujímavé však je, že po prvej svetovej vojne bola koncom roku 1918 vyhlásená samostatná Huculská republika s hlavným mestom Jasiňa. Republika utvorila aj svoje správne orgány, no netrvala príliš dlho. Po štyroch mesiacoch ju 24. apríla 1919 dobyli rumunské vojská.
Známi Huculi
Najznámejším Huculom je iste zbojník Oleksa Dovbuš, nazývaný karpatský Robin Hood. So svojou skupinou v rokoch 1738-1745 olupoval židovských obchodníkov, kupcov, vypaľoval panské sídla, no prostý ľud ho obdivoval, lebo to čo ulúpil dával chudobným. Dodnes sa naňho spomína v piesňach a legendách, má postavených niekoľko pamätníkov, je po ňom pomenovaných viacero jaskýň v ktorých sa vraj ukrýval, v Ivano-Frankovsku je dokonca jeho múzeum. V súčasnosti k propagácii huculského etnika prispieva populárna speváčka Ruslana, prezývaná Shakira z Ukrajiny. Jej hudba je silno inšpirovaná tradíciami Huculov z hôr, keďže jej otec pochádza z tejto oblasti. Vo svete sa preslávila piesňou Wild Dances (Dyki tanci) - Divoké tance, s ktorou v roku 2004 vyhrala medzinárodnú cenu Eurovízie.
Hrdí Huculi si svoju identitu, zvyky a povedomie zachovali až do dnešných dní. Odporúčam preto navštíviť Huculščynu a na vlastné oči vidieť svet horalov, ktorý už inde v Karpatoch nenájdete.
Najnovšie príspevky v diskusii1. R3b 24.12 2008 22:04 ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
