India - krajina kráv

Dodnes mi v ušiach znie nezabudnuteľné „čijají, čijají“... To, že v Indii je krava skutočne posvätná som si po prvý krát uvedomil na dosť zvláštnom mieste. Na vlakovej stanici. Pohodlne rozvalení na karimatkách sme čakali na vlak do posvätného mesta Varanasi, driemkali, keď mi zrazu začala ruksak ťahať neznáma sila. O čo väčšie bolo prekvapenie, keď som uvidel vychudnutú kravu. A za ňou ďalšiu a ďalšiu.

Pre hinduistov sú kravy posvätné zvieratá a nikto im nesmie ubližovať. Preto jedným z typických znakov Dillí, ale aj iných indických miest sú tisíce voľne sa túlajúcich kráv. Podľa odhadov, v uliciach hlavného mesta sa ich bez prekážok pohybovali desaťtisíce. Tvoria súčasť cestnej premávky, polihujú pred úradmi, na chodníkoch, v parkoch. Sú prirodzenou súčasťou mestského koloritu, ako u nás holuby. „Na každom kroku sa potkneš o kravu“ upozorňovali ma priatelia s indickými skúsenosťami. Skutočne. Posvätná krava je jednoducho symbolom Indie. Ako dlho tomu ešte bude je otázne. V posledných rokoch úrady vyhlásili týmto mierumilovným cicavcom boj. Samozrejme, nie na život a na smrť. Úradníci usúdili, že kravy už veľmi znečisťujú ulice a ohrozujú dopravu. Kravám tak pravdepodobne skončili zlaté časy. Jedným z dôvodov je aj skutočnosť, že v hlavnom meste sa rozmohlo veľa ilegálnych mliekarni. Proste niektorí podnikavci podojili kravu z ulice a jej mlieko potom predávali. Odchytené zvieratá ale určite nepôjdu na porážku, nato je indická tradícia priveľmi silná. Zhromažďujú ich v kolóniách na okraji mesta, kde postupne dožívajú.

Boj o genitálie: India je úchvatná zem. Orientálna, farebná, voňajúca exotikou, plná prírodných krás a zvláštnych ľudí. Treba sa však pripraviť na riadny kultúrny šok. „Master, master“, je najviac frekventované slovíčko. V kombinácii s ťahaním za tričko a nadstavenou dlaňou. Desaťtisíce neodbytných žobrákov, ľudia postihnutí kožnými chorobami, genetickou deformáciou, potkany, kravy, ulice plné výkalov a miestami neznesiteľného zápachu. Aj to je India. Krajina s takmer miliardou obyvateľov. Ak bude populačná explózia pokračovať nastoleným tempom o približne tridsaťpäť rokov sa toto číslo zdvojnásobí. Nieto sa čo čudovať, v krajine je až šestnásťmiliónový ročný prírastok. S týmto problémom sa pokúšala vláda vybabrať už koncom 70. rokov. Syn Indíry Gándhiovej vtedy vymyslel veľmi jednoduchú sterilizačnú kampaň. Kto sa nechal vykastrovať, dostal rádio. Neuveriteľné? Ale pravdivé. Celá akcia skončila katastrofálne a z pohľadu Európana až neskutočne. Agitáciu zobrali do rúk fanatickí zástancovia sterilizácie. Agitovali po dedinách, prehovárali, sľubovali. Ak ale nepresvedčili stanovení počet dobrovoľníkov, začal lov. Pochytali každého kto im prišiel pod ruku, vykastrovali ho a vnútili mu rádio. O genitálie tak prišlo neuveriteľných jedenásť miliónov ľudí. Niet sa preto čo diviť, že beztak horko krvným Indom sa pri zmienke o sterilite otvára nožík v nohaviciach. Napriek tomu Indov pribúda a každý šiesty obyvateľ planéty pochádza z krajiny posvätných kráv. Dve tretiny ľudí sú negramotné, monzúny prichádzajú príliš neskoro alebo skoro, úroda zvädne alebo zhnije a keď nie to, zožerú ju kobylky alebo iná háveď. A tak zarába každý ako vie. Na každom kroku vás obťažujú desiatky žobrákov, detí a rôznych umelcov. Bolí vás chrbát. Žiaden problém. „Pane, pomasírujem vám šiju“, prihovoril sa mi v uliciach Dillí mladý chlapec. Na prvý pohľad bolo jasné, že to myslí smrteľne vážne. Keď som sa ho pokúšal odbiť, prosil: „Som veľmi šikovný, mám mastičky a keď nebudete spokojný nemusíte nič platiť“. Predstava príjemnej masáže bola dlhých dňoch a nociach strávených v indickom vlaku veľkým lákadlom. A tak sa priamo na ulici odohrala celkom dobrá generálka mojej chrbtice. Za smiešnu cenu, v prepočte asi päť korún.

Kastovníctvo, sikhovia a dlhé brady: Indovia sú zvláštni ľudia. Napriek neuveriteľnej chudobe, ktorá zužuje väčšinu ľudí, vyzerajú na prvý pohľad absolútne zmierení so svojim osudom. „Dlho sa žilo v kastách. Každý vedel už od narodenia, čo bude robiť“, vysvetľoval nám príležitostný známy počas cesty vlakom. Vec sa má tak. Ak sa niekto narodil chudobný, chudobný aj zomrel. Kastový systém je pritom stovky rokov starý a prakticky pretrváva dodnes. Bol síce oficiálne zrušený v roku 1955, keď mu Indira Gándhíová vyhlásila otvorenú vojnu. Ľudia z najnižších kást mali možnosť získať zamestnanie v štátnej správe, čo malo nabúrať tradičné priepastné rozdiely medzi jednotlivý skupinami. Pri tak veľkom počte ľudí a obrovskej krajine by sme ale výsledok mohli prirovnať ku kvapke v mori. Medzi ľuďmi tak kastovníctvo v skutočnosti dodnes nevymizlo, ba naopak. Stále vznikajú nové kasty v rôznych cechoch a zamestnaniach. Odôvodňuje ich pritom zaujímavá historka. Keď Brahman stvoril Adama, z jeho tela vznikli ďalší ľudia. Z hlavy bráhmani, tí najlepší. Z rúk vznikli vládcovia a bojovníci. Zo stehien pochádzajú remeselníci a z chodidiel je štvrtá, najnižšia kasta, ktorej osudom je slúžiť. Z pohľadu Európana sú kasty diskriminujúce, obmedzujúce a zabraňujúce rozvoju osobnosti. Na druhej strane pôsobia ako morálna dezinfekcia. Potláčajú ctižiadosť, depresiu z neúspechu, prehnané ambície. Trochu nadnesene by sa dalo povedať, že ide o akúsi pragmatickú hierarchiu v myslení človeka. Popri hinduistoch vyznávajúcich kastovníctvo však v Indii žijú aj príslušníci iných náboženstiev, u ktorých podobné delenie neexistuje. Boli ste v Londýne, či v New Yorku a upútali vás fúzatí muži vo farebných turbanoch, s dlhými bradami a magickými očami? Nie vždy ide o tzv. teroristov, ako sú dnes s obľubou označovaný takmer všetci bradatí a tmaví muži z mimoeurópskych krajín. Ak kdekoľvek na svete natrafíte na takto upraveného muža, takmer na sto percent je to Sikh. Popri brade, ktorá symbolizuje svätosť a farebnom turbane, každý príslušník tohto náboženstva musí mať pri sebe drevený hrebeň, široké spodky ako výraz skromnosti, šabľu alebo dýku ako výraz dôstojnosti a oceľový náramok na ruke ako dôkaz sily. Sikhovia skutočne všetko dodržujú a pri lete v lietadle nahrádza dýku aspoň malá, symbolická napodobenina ukrytá v turbane. Centrum tohto náboženstva je v chrámoch nazývaných gurudwara, z ktorých najvýznamnejšia je v mesta Amritsar pri hraniciach s Pakistanom. A práve tu badať zásadný rozdiel v porovnaní s kastovníctvom. V každej gurudware dostane zadarmo najesť každý okoloidúci bez rozdielu vyznania a na tri dni je pútnikom dovolené využiť pohostinnosť sikhov a oddýchnuť si v ich chrámoch.

Skladný ako Ind: Nezabudnuteľnou zážitkom je cestovanie indickým vlakom. Stalo sa legendárnym, cestovatelia si o ňom rozprávajú neuveriteľné príhody a nie nadarmo sa hovorí: „Skladný ako Ind“. Dodnes mi v ušiach znie nezabudnuteľné „čijají, čijají“, v podaní nespočetných nosičov čaju. Magické slovíčko revú z absolútnej blízkosti do rozospatého ucha, do očí sa pritom dívajú prázdnym pohľadom robota. Zážitkom je ale už samotné nádražie. Spomínané posvätné kravy, nespočetné množstvo ľudí, špina, zápach a hluk. Po príchode vlaku nastáva skutočný boj o miesto. Kam sa bežne zmestia štyria Európania, sedí desať vyškerených Indov. Nohy pod zadkom, na pleci, niektorý až za hlavou. Neuveriteľné telesné výkony. Vlak je neraz ovešaný aj z vonku, ľudia visia na oknách, sedia na streche. Dalo by sa povedať, kto nezažije indický vlak akoby ani nebol v krajine. Pritom India má jeden z najstarších železničných systémov, nedávno oslávil 150 rokov. Ani by som sa nečudoval, ak by väčšina vozňov a lokomotív pochádzala od roku 0. Aj preto sa každoročne odohrá v Indie najväčšie množstvo železničných nešťastí na svete. „Páni sadnite si sem, tu máte miestenky“, usadil nás sebavedomo sa tváriaci sprievodca. Povedať ďakujem by však bolo trúfalé. Ušlo sa nám miesto, kam u nás ukladáme batožinu. Na naše protesty bolo skonštatované, že miestenku dostane každý kto zaplatí a o miesto sa tak treba v skutočnosti doslova pobiť. Alebo... Všetko vyrieši drobný bakšiš.

Foto: autor, Martin Hurbanič 

Články s podobnou témou:

• http://www.dobrodruh.sk/cestopisy/pakistan
• http://www.dobrodruh.sk/cestopisy/iran---jadrova-velmoc