Delta Orinoca, indiánske dediny, stolové hory, džungľa a pobrežie Karibiku. To sú hlavné lákadlá Venezuely. Strašiakom sú informácie o vysokej krimintalite, či pohnutej politickej situácii.
Hlavným dovolenkovým cieľom väčšiny turistov sú však biele pieskové pláže ostrova Isla de Margerita. Po namáhavom výstupe na stolovú horu Auyan tepui a potuľkách po krajine, sme na niekoľko dní do tohto karibského plážového raja zavítali aj my. Na starej lodi z prímorského mestečka Chacopata…
Riadna diera
Bola nedeľa, najhorší deň na cestovanie. Autobusy nejazdili vôbec alebo nepravidelne, taxikári tak mali dvojnásobné ceny. Poslednych sto kilometrov ale nezostavalo nič iné, ako využiť služby jedného z nich. Všetci ostatní odmietli. Neskôr vysvitlo prečo. Asi desať kilometrov pred Chacopata, v úzkej kamennej rokline taxikár oznámil: „Dosť často tu prepadávajú autá. Veľmi nerád sem jazdím a za tmy už vôbec nie“. Nič príjemné. Vôkol pustá krajina, horúčava, skaly, piesok, staré auto a my. O chvíľu sa objavila Chacopata. Zúfalý pohľad. Dedina, osada, či mestečko pri mori. Do očí, uší a nosa však udrela neskutočná špina, hluk, deti, dospelí, hudba, opilci, indivídua. Všetko na jednej kope. Práve tu máme vystúpiť? Nemožné. Taxikár však stručne potvrdil: „Chacopata“.
Nikto sa nepohol. Šofér zjavne chápal. Bola to sila aj na rodeného latinoameričana. Súcitne jazdil niekoľko minút po uliciah a márne sa snažil zohnať hotel. Posledná ľoď samozrejme ušla. Zopár domácich síce ponúklo nocľah, s vďakou sme však odmietli. V zúfalej situácii som o pomoc požiadal príslušníkov Národnej gardy. Mali v prístave základňu. Našťastie, jeden z gardistov vybavil nocľah v budove nástupného terminálu. Rozložili sme sa priamo pred pokladňou na lístky a strávili noc v neskutočnom teple a nepretržitých súbojoch s komármi.
Ešte počas večera zvíťazil hlad nad obozretnosťou a vyrazili sme do dediny na pečené kura. Chacopata skutočne vyzerala ako chudobné predmestia v gangsterských filmoch. Na počudovanie nás nikto neobťažoval. Možno povedať, že bežní Venezuelčania nie sú dotieraví. Ak si vypočujete čo chcú, poďakujete a poviete: „No, gracias“, netlačia ďalej na pílu. Šťastne sme teda prečkali noc a o siedmej ráno vyrazili na malom preplnenom člne smerom – Isla de Margerita.
Isla de Margerita
Loďka lietala na vlnách ako prázdna škatula mlieka. V podpaluby hrozné teplo, ľudia namačkaní, cez okná dnu špliechala voda. Štvrtina pasažierov použila vrecká na zvratky, štvrtina vyvrátila raňajky priamo cez palubu, zvyšná polovica pokojne podriemkávala. Približne za hodinu úmornej plavby loď pristála v najväčšom meste ostrova, Porlamar. Na uliciah množstvo mladých ľudí – aj turistov, hudba, obchody, reštaurácie. Všetko pôsobilo akoby európskejšie. Vybrali sme sa autobusom na Playa de Agua, niekoľko kilometrov vzdialeného strediska. Po približne pätnástich kilometroch nás privítalo exotické stredisko s palmami, nádhernou farbou mora a bielym pieskom. No úprimne, celá Isla de Margerita mňa osobne očarila menej ako Stredomorie. Chýbala mi typická európska historická architektúra, zátišia, originalita. Ostrov je však strediskom zábavy, opaľovania a bezstarostného života krajiny. Pre Venezuelčana z vnútrozemia ide o skutočný raj.
Ostrov opisovali nadšene ako: „Perfecto, paradiso, fenomenal„. Ak sem zavítate cez cestovnú kanceláriu, zažijete pravdepodobne nádhernú dovolenku. Celkovo Isla de Margerita je akoby štát v štáte. Život tu beží nezávisle od pevniny, uvoľneným tempom, ceny sú prijateľné, služby na úrovni a je tu aj oveľa bezpečnejšie. Ale pozor! Ani tu nemožno poľaviť v obozretnosti. Marihuanu, či kokaín vám ponúkne predajca suvenírov na pláži, čašník, či niektorí z nespočetného množstva povalačov. No ide o veľký risk. Hlavne mimo hlavnej sezóny spolupracujú títo drobní dealeri dosť úzko so skorumpovanou políciou. Hneď ako predajú rozšafnému turistovi cigaretku marišky, obratom bežia dať echo policajtom. Bežný scenár takejto situácie?
Zatknutý a následne vydieraný turista. Výkupne je vraj aj dvetisíc dolárov. Samozrejme do vrecka policajtov. To je odvrátená tvár turistického centra. „Na pláži je dnes viacero barov na predaj. Väčšinou patrili ľuďom zo zahraničia. Nestála politická situácia a skorumpovaná polícia odtiaľto vyháňajú turistov a cudzincov. Už to zďaleka nie je ako pred pár rokmi...“ postažovala sa majiteľka jedného z barov priamo na pláži, po akom by túžil hádam každý z nás. Pri odchode z ostrova sme stretli v prístave mestečka Puerto Cruz staršieho Ukrajinca z Lvova. Už 18 rokov je mu druhým domovom Venezuela, pričom podniká v turizme. Ako povedal, má menšiu cestovnú agentúru a pripravuje výlety pre Čechov a Poliakov.
Prečo si vybral práve Venezuelu? To zhrnul do vety: Je tu bordel a kde je bordel, tam sa dajú zarobiť peniaze.“ Robí však aj tlmočníka do španielčiny. Len niekoľko dní pred naším stretnutím sa stal svedkom nepríjemného prípadu. Na letisku chytili dvoch Litovcov pri pašovaní drog. Manželský pár okolo štyridsať rokov. Podľa Ukrajinca žena zrejme o ničom nevedela. Obaja ale dostali deväť rokov. Takéto prípady sa tu vraj stávajú často. Cudzinci sa ulakomia na peniaze a väznice sú tak plné turistov všetkých národností. S odstupom času myslím, že keď Ukrajinec videl partiu mladých chlapov, túto príhodu rozpovedal ako varovanie. Bol to sympaťák.
Indiánska dedina Kamarata
Kamarata je veľká indiánska dedina uprostred savany. Po namáhavom výstupe a následnom zostupe zo stolovej hory Auyan tepui sme po rieke Akanán, ktorá tečie v blízkosti Kamaraty chceli pokračovať člnom pod najvyšší vodopád sveta, Salto Angel vysoký 979 metrov. Pri jednom z preletov ponad Auyan tepui ho v štyridsiatich rokoch minulého storočia objavil americký dobrodruh Jimmi Angel a prírodný úkaz tak dostal jeho meno. V dedine si nás nikto nevšímal, na cudzincov sú zrejme zvyknutí.
Čas od času sem zavítajú turisti, dobrodruhovia, či horolezci smerujúci na Auyan tepui, ktorej silueta na horizonte tvorila dominantu celej oblasti. Ako sme rýchlo zistili, Indiáni sú skutočne chudobní. Domy z hliny, hlinenej dlážky, viac rodín v jednom obydlí, varí a perie sa priamo na dvore. Ako v skanzene. Navyše je v Kamarate všeko dvoj až trojnásobne drahšie. Potraviny, benzín, potreby pre bežný život. Kontakt s okolitým svetom je totiž iba cez vysielačku a vymoženosti civilizovaného sveta treba voziť lietadlom. Nevedie sem žiadne cesta. Iba po vzduchu a vode. Dokonca sem museli helikoptérou previezť aj všetky, dovedna myslím tri autá. Napriek tomu nikde neboli záhradky so zeleninou, či ovocím, žiadne sliepky, či ošípané...
Jednoduchá odpoveď - vraj majú radšej ryby. Ako vysvitlo neskôr, pôda je veľmi chudobná na živiny a skromné políčka vraj majú Indiáni v džungli, pričom na ich získanie vypaľujú prales. V skromných podmienkach pestujú maniok, ananás, banány. Celý deň sme strávili zháňaním motorového člnu. Bolo mimo sezóny a ochota minimálna. Až na chlapíka, ktorého ostatní volali kapitán Christobal. Nám pripomínal miestneho špekulanta. Christobal stále niečo kupoval, prenášal, predával. V dome mal hádam desať práčiek, kšeftoval s benzínom, pytliačil, bol majiteľom jedného z troch áut v dedine. Tľapli sme si a dohodli odchod na druhý deň ráno. To sa už blížil večer a vyvstala otázka, kam skloniť hlavu. Začínalo obdobie dažďov a oblohu každú noc bičovali prudké a husté tropické lejaky.
To by náš stan nevydržal. A nikde žiaden prístrešok z lístia ani skalný previs jako tomu bolo cestou na Auyan tepuy. Neuveriteľnou náhodou sme streli ženu s Caracasu. „V dedine sa nachádza kresťanská misia. Som tam na návšteve“, povedala dôležitú informáciu. Veľká a nápadná stavba, no akosi nás predtým nenapadlo tam zaklopať.
Až neskôr sme si uvedomili, že v dedine sa nachádza množstvo kresťanských symbolov a Indiáni sa tvária ako dokonalí veriaci. Sú tu silne zastúpení baptisti a zopár domorodcov v silnej viere odmietlo aj pivo. Kresťanská viera tu robí skutočnú osvetu. Všetci Indiáni chodili čistí a upravení, hrali futbal, nevideli sme tu žiadných opilcov, ani drogy. Druhý deň ráno mierili stovky uniformovaných detí do misie, kde je aj škola. Vráťme sa ale do reality. Farár, bradatý Španiel mal pochopenie pre cestovateľov a noc sme tak strávili v stane na terase v misii, v spoločnosti poletujúcich netopierov.
Jukový chleba
Pred nami boli dva dni plavby pod vodopád Salto Angel, postupne po riekach Akanán, Carrao a Churún. Cestou sme mali dosť času spoznať našich Indiánov. Hoci domorodci v oblasti stolových hôr v národnom parku Canaima už nenosia tradičné kroje, okolitú prírodu poznajú neomylne. K tej sa ale nesprávajú vôbec v rukavičkách. Vypaľujú prales a čo je zarážajúce, za tie dva dni plavby sme postupne na troch riekach videli minimum života.
Skoro žiadne vtáky, opice, či inú zver. Nič. Indiáni lovia, čo sa hýbe. Ráno vytiahli zo siete množstvo rýb, cez obed opiekli niečo, čo zastrelili v noci. Vraj tapíra. Robili hostinu, nám nič neponúkli. Teda až na jednu výnimku. Jukový, lepšie povedané maniokový chleba. Vtedy padla pamätná veta: „Indián, ktorý nemá zuby asi zomrie od hladu“, vystihujúca jeho tvrdosť. Má tvar veľkej placky a je strašne tvrdý. Nechutil mi. Recept na prípravu je však jednoduchý a teda aj obľúbený. Múku z manioku - juky Indiáni rozmiešajú s vodou a nechajú vyschnúť na slnku.
Zo štavy sa vyrábajú aj pivo. Chutí kyslo je dosť silné a nechcel by som z neho zažiť opicu. Kapitán Christobar sa ukázal ako pravý riečny vlk. V poslednej fáze cesty, pri manévroch proti prúdu rieky Churún si počínal ako majster. Nikdy by som neveril, ze s motorovým člnom je možné prekonávať aj prevýšenia proti prúdu. Hladina mala často najviac meter, z vody trčali nebezpečné kamene, čln sme niekoľko krát pretláčali cez plytčinu. Mnohí iní by za tejto situácie na cestu vôbec nevyrazili. Veď sezóna začína až v máji, keď sa rieka naplní počas tropických dažďov. Konečne na mieste! Od prístaviska na rieke je to ku vodopádu krížom cez prales asi hodina cesty. Tu sa nám naskytol skutočne ohromujú a nezabudnuteľný pohľad. Jednoducho, Venezuela je neopakovateľná… uverejnené aj v časopise Život /www.zivot.sk/
