„Bolo by pre mňa veľkou cťou, keby ste počas svojho pobytu v Isfaháne bývali v mojom dome. Príďte mi oznámiť, ako ste sa rozhodli, sedím v zadnej časti autobusu, moje meno je Masúd m“ plachý muž v okuliaroch s výzorom úradníka sa usiluje vystupovať čo najúctivejšie. Jeho snaha o bližšie zoznámenie vyznieva prekvapujúco, ak si uvedomíme, že ide o štát, ktorý sa už dvadsať rokov izoluje od západného sveta. Irán je uzavretá krajina otvorených ľudí. Pohostinnosť miestnych obyvateľov pramení nielen z islamskej tradície, ale aj z nádeje, že za služby, ktoré preukazujú cudzincom, sa im v budúcnosti zasa môže odmeniť niekto iný.
ŠTYRI STENY ODRAZOM KRAJINY: „Som rád, že ste sa rozhodli prijať moju ponuku. Neviete si predstaviť, akú radosť ste spravili mne i mojej rodine.“ Dojatý Masúd nás tlačí do taxíka, ktorý sa v okamihu rúti šialenou rýchlosťou štvorkilometrovým isfahánskym bulvárom Čagar Bág. Masúd vydáva pokyny taxikárovi, ktorý odbočil z hlavnej triedy do labyrintu monotónnych úzkych uličiek. Jeho dom, podobne ako mnohé iné, je obrazom Iránu v malom. Navonok chladná neprístupnosť, symbolizovaná vysokým múrom bez okien, vnútri útulnosť a príjemné posedenie v otvorenom átriu so žblnkotajúcou fontánkou a ružami. „Pracujem na miestnom zastupiteľstve. Kedysi som sa učil po anglicky na strednej škole, ale to bolo už dávno,“ dodáva lámanou angličtinou, zatiaľ čo mu jeho manželka podáva starý ošúchaný zošitok s anglickými slovíčkami a frázami. „Nechcete si pozrieť televíziu?“ majiteľ domu nám na naše prekvapenie púšťa americkú televíznu stanicu, - v krajine, ktorej vláda ešte stále označuje USA za svojho hlavného nepriateľa a veľkého satana. „Na satelit treba zvláštne povolenie, ktoré zväčša dostávajú iba ľudia pracujúci na Západe... Ale inak sa v meste ako aj v celej krajine nachádza plno ilegálnych prijímačov.“ Ich konfiškácia je v tejto časti sveta je vraj veľký biznis.
MESTO HODNÉ POLOVICE SVETA: Isfahán je polovica sveta. Hoci uvedený výrok je starý tristo rokov, pre drvivú väčšinu Iráncov dodnes nestratil platnosť. Trblietajúce sa mešity meniace farbu pri západe slnka, labyrint úzkych uličiek bazára, kde je možno ešte stále pozorovať tradičné remeslá zručných majstrov-kovotepcov, čarokrásne záhrady a parky... Isfahán začal prekvitať za vlády safíjovskej dynastie v 16. storočí, avšak jeho skutočný rozkvet sa spája s menom šacha Abbása (1586 - 1628), ktorému história celkom oprávnene prisúdila prívlastok Veľký. Za jeho vlády dospelo umenie safíjovskej Perzie k svojmu vrcholu, čoho svedkom je skvostná architektúra mesta, originalita farieb a vzorov ručne tkaných kobercov, jemná ladnosť knižných miniatúr i dvorská poézia. Mnohí safíjovskí vládcovia skladali básne, maľovali a podporovali umelcov. Podľa legendy vraj samotný veľký šach Abbás osobne držal sviečku, aby jehú obľúbený kaligraf Alí Rezá videl na prácu. Atmosféru niekdajšej metropole Perzie dotvárajú predovšetkým dvojposchodové mosty cez rieku Zajandé, ktorým dominuje 132 m dlhý most Chajú, postavený - ako mnohé iné pamätihodnosti mesta - za šacha Abbása. Dnes sa v útrobí viacerých mostov nachádzajú štýlové reštaurácie a čajovne. Pôžitok z fajčenia dokonale nahrádza pocit uvoľnenosti a rozptýlenia, aké človek pociťuje po pití alkoholických nápojov. Tie sú v Iráne na indexe zakázaných látok spolu s drogami, západnou hudbou a pornografiou.
FEMINIZMUS NA IRÁNSKY SPOSOB: „Nepozerajte sa im tak hlboko do očí, mohli by ste sa dostať do problémov. A nie že vás napadne oslovovať ich či nebodaj si s nimi dohodnúť schôdzku,“ opatrne, no dôrazne nás vystríhal náš sprievodca Alí. Vtedy sa písal rok 1996, Irán pomaly menil svoj politický kurz voči Západu. V meste ste v tom čase nevideli inak oblečené ženy, než podľa predpísaných pravidiel v dlhých čiernych šatách a šatkách zakrývajúcich vlasy. V 30. rokoch, počas prozápadného šacha Mohammada Pahlavího, bolo ženám hromadne zakazované nosiť pokrývku hlavy, dnes je to naopak. Avšak časy sa menia. Dlhé balónové kabáty mladých žien v tridsaťstupňovej teplote opatrne ukrývajú tabuizovanú módu Západu. Topánky na vysokých opätkoch a džínsy sa stávajú módnym hitom aj v islamskom štáte. Irán prisúdil žene postavenie panej v domácnosti, hoci na rozdiel od susedného Afganistanu majú príslušníčky nežného pohlavia za určitých okolností prístup k vzdelaniu a ku kariére. V krajine existuje dokonca niečo ako iránsky feminizmus. Jeho predstaviteľkou je dcéra bývalého iránskeho prezidenta Rafsandžániho, ktorá v parlamente presadila zákon dovoľujúci ženám riadiť bicykle a sedieť na zadnom sedadle mopedu. Pre mnohé z nich je to však málo. Najmä pre príslušníčky tzv. Národnooslobodzovacej armády čakajúcej na iracko-iránskych hraniciach na zmenu pomerov v štáte. Z tridsaťtisícového fanatického zboru tvoria ženy jednu tretinu a až dve tretiny dôstojníckeho zboru. Národnooslobodzovacia armáda sa skladá najmä z osôb, ktoré odmietli nový kurz krajiny po islamskej revolúcii v roku 1979. Iránske amazonky plánujú po prípadnom zvrhnutí terajšieho režimu dosadiť do čela štátu vlastnú ženskú prezidentku.
ZA ČAROM PERZSKÝCH KOBERCOV: „Ak by ste sa neurazili, pozývam vás do svojho príbytku...“ Zdvorilostná fráza, s ktorou sa cudzinec v Iráne stretáva na každom kroku. Vyslovujú ju nielen bohatí obchodníci, ale aj prostí ľudia posedávajúci v miestnych čajovniach. Kľukaté uličky isfahánskeho bazára ústia na jedno z najdlhších námestí sveta, kedysi nazývaného Šachovo, dnes imáma Chomejního, s rozlohou 500 x 160 metrov. Námestiu dominuje veľkolepá mešita Mašhed šah vybudovaná v období najväčšieho rozkvetu mesta za šaha Abása s hlavným portálom vysokým 54 m. V strede námestia sa nachádza palác Ali Kapu, z balkóna ktorého perzskí šachovia pozorovali aktivity na námestí. Oproti nemu stojí útulná mešita s nádherne zafarbenou kupolou. S palácom ju vraj spája podzemná chodba, ktorá slúžila dvorným dámam na vstup do mešity bez toho, aby boli videné na námesti. „Práve obdivujete mešitu šejka Lotfolláha, ktorá bola postavená v 16. storočí. Jej zaujímavosťou je, že ako jedna z mála mešít nemá minaret,“ prihovoril sa nám slušnou angličtinou mladý švihák oblečený v západnom strihu. „Volám sa Ahmed a pozývam vás do svojho obchodu s kobercami. Ak aj neuzavrieme obchod určite neodmietnete posedenie pri dobrom čaji a vodnej fajke,“ dodáva mladík a podáva nám elegantnú vizitku s maketou námestia a jeho obchodu. „Môj otec ma poslal na dva roky do Anglická, aby som sa zdokonalil v reči. Po dlhých rokoch izolácie a ekonomických sankcií veríme, že nový kurz prinesie krajine oživenie obchodu z kobercami. Mimochodom, ak by ste mali záujem... Minulý rok tu bol jeden mladý muž zo Slovinska, s ktorým dodnes úspešne spolupracujem.“ Irán celosvetovo produkuje približne jednu tretinu tkaných kobercov. O dôležitosti tohto obchodu svedčí aj fakt, že vláda USA tento produkt nedávno zaradila medzi tie iránske výrobky, na ktoré sa nebude vzťahovať dlhodobé embargo uvalené vládou Spojených štátov amerických na Irán po islamskej revolúcii v roku 1979. Pre obchodníkov s kobercami, ako je Ahmed, sú návštevníci, ktorí pomaly ale isto prichádzajú do tohto krásneho mesta za čarom Orientu, dôkazom meniacich sa časov. Krajina sa otvára svetu tak ako srdcia tamojších ľudí.
Foto: autor
Články s podobnou témou:
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
