Karavanom po Nórsku

Polnočné slnko, svetlo skoro 24 hodín denne, miestami nehostinná a drsná príroda, nevyspytateľné počasie, ale pritom neuveriteľná krása – také je Nórsko v letných mesiacoch. Moja „srdcovka“.

Rád cestujem, preto som si v roku 1995 založil cestovku. Odvtedy sa mi podarilo toho precestovať veľa, ale ako to už býva, na perličky z ciest sa časom zabúda. Preto sa v každej voľnej chvíli na cestách snažím zaznamenať si svoje zážitky do cestovateľských „zápisníčkov“. Moja letná predstava o dovolenke: zobrať si karavan, svojich najbližších a ísť sa ponevierať niekam po svete.

dsc020031Polnočné slnko, svetlo skoro 24 hodín denne, miestami nehostinná a drsná príroda, nevyspytateľné počasie, ale pritom neuveriteľná krása – také je Nórsko v letných mesiacoch. Moja „srdcovka“. Nielen preto, že som sa tam pred rokmi dal dokopy s mojou terajšou manželkou, ale najmä pre svoje krásy. S rodinou každoročne chodíme s karavanom na niekoľkotýždňové cesty po svete. V roku 2008 sme navštívili Nórsko.

Cestu sme absolvovali s našimi dvoma deťmi - Leuška mala 2 roky a Jakubko 4. Vďaka tejto ceste mohli vidieť „naživo“ Santa Clausa alias nášho Ježiška. Kto neverí, že aj za polárnym kruhom sa nachádzajú nádherné biele tropické pláže a more modrozelenej farby, v ktorom dá kúpať, nech sa páči, nasledujúce riadky, sú určené práve pre vás.
V Nórsku majú veľmi štedrý sociálny systém. Nikto tu nemôže byť nezamestnaný (štát mu je povinný nájsť prácu), ALE dane sú tu v niektorých kategóriách až 80%! Do dôchodku sa odchádza v 67 rokoch (muži aj ženy). Keďže chcú zamedziť vyľudňovaniu nehostinných oblastí, dotujú každé poľnohospodárske pracovné miesto cca 33000€/ročne.
V „južnejšej“ oblasti Nórska, sú na svahoch veľké ovocné sady, na ktorých sa pestujú čerešne, jabĺčka, hrušky, maliny a jahody. Hardangerfjord je vraj dosť teplý a na svahoch sa tak vytvára vhodná mikroklíma. V každom prípade červené čerešne a zasnežené kopce mi nejdú veľmi dokopy, ale ako vidno, možné je všetko.

Počas našej „karavanashow“ po Nórsku sme vyrazili na turistiku k tretiemu najväčšiemu ľadovcu Nórska – Folgefonn, presnejšie k jeho splazu Buer. Cesta viedla cez krásny les okolo búrlivej zurčiacej riavy, ktorá vznikla z topiaceho sa ľadovca (ten má 37x24 km a je hrubý 300 m). Išli sme tak blízko, pokiaľ to bolo možné a ľadovec bol naozaj nádherný. Pozreli sme si aj dvojramenný vodopád Latefossen.

Počasie v Nórsku je nevyspytateľné, čo sa potvrdilo aj počas nášho pobytu, keď sme sa približovali k Bergenu, najdaždivejšiemu mestu v tejto krajine. Zrážky tu ročne dosahujú až 2200 mm, takže tu prší trikrát viac ako u nás.

Bergen

Má 220 000 obyvateľov, je druhým najväčším mestom Nórska. Na hlavnej pešej zóne Trolgalmenningen vystupoval asi 50-členný černošský súbor. Bola to zmes černošských a moderných tancov a dychovej hudby. Bergen ma asi 3 najväčšie zaujímavosti: rybí trh, starú bergenskú štvrť a akvárium.
Pri prístave je štvrť Torget, ktorá má veselú a rušnú atmosféru. Nachádza sa v nej známy rybí trh, na ktorom nemôže pobudnúť dlho ten, komu vadí rybacina. Predávali tu kadejaké rybie pochúťky, kraby, krabie paštéty, lososy, lososie plátky, asi 10 druhov kaviáru, salámy z kadečoho možného i nemožného (napr. sobov).

Čo je však najkrajšie v tomto meste, je 58 drevených domov starej obchodnej štvrti Bryggen, ktoré sú zapísané v svetovom kultúrnom a prírodnom dedičstve UNESCO. Sú to vlastne posledné zvyšky budov, ktorých tu bolo v minulosti oveľa viac. Ale požiarmi, výbuchmi munície v prístave a podobnými nehodami sa takmer všetky domy zničili. Teraz sú v nich obchodíky a reštaurácie. Domy sú drevené z hrubých dosák na kamenných základoch. Boli sme prekvapení, že aj Bergen má podobný problém, ako majú Benátky. Taktiež upadá a za posledné roky upadol asi 100 cm. O niekoľko rokov budú možno už základy týchto domov pod vodou. Počasie nám vyšlo vynikajúco. Dokonca vykuklo aj slniečko a bolo celkom teplo. Možno aj 17°C.

Bergen akvariet – akvárium v Bergene je známe najmä tučniakmi a tuleňmi. V budove bolo 70 akvárií s rybami hlavne z nórskeho pobrežia, ale sú tu aj krokodíly, hady a jaštery. Kubko s Leuškou boli radi, že tam bola aj rybička Nemo, ako aj množstvo sleďov.

Ďalšia zastávka – Floro

Floro je najzápadnejšie Nórske mesto, 5° východnej dĺžky a 61°severnej šírky, má okolo 8500 obyvateľov. Je to malé pokojné mestečko s drevenými domčekmi, dokonca aj také malé 2-3 „bytovky“ boli z dreva. Klasická farba domov – tmavočervená a okná a okolo okien bolo biele. Pred domami plápolajú na stožiaroch nórske zástavy. Nóri sú hrdý národ. Na moje prekvapenie tu majú aj letisko. Vlastne každé takéto mestečko má v Nórsku letisko. Dostať sa odtiaľto rýchlo do civilizácie je problém. Chodia tu autobusy – to je však do Trondheimu alebo do Osla vyše 10 - 14 hodín jazdy, vlaky tu nemajú a svetoznámou pobrežnou linkou Hurtigruten je to tiež nadlho (Hurtigruten je lodná linka, ktorá spája všetky pobrežné mestá od juhu až po sever a je akousi „nervovou“ sústavou celého pobrežia, lebo všetko dôležité sa tu vozí a preváža loďami). Kedysi bolo Floro rybárskou základňou, lovili sa tu hlavne tresky a slede. Teraz tu prekvitá hlavne rybárčenie, oprava lodí, služby a hlavne ropné plošiny v mori.

reklamn_banner__menej_textuTretí júnový víkend býva vo Flore festival zameraný na najdlhší sleďový stôl na svete. Kedysi začalo Floro s iným mestom súperenie, kto urobí dlhší stôl s rybacími jedlami. Po rokoch súperenia nakoniec to iné mesto odstúpilo a Floro si dodnes drží svoje prvenstvo v Guinnesovej knihe rekordov I v tomto roku mal stôl 350 m a bolo na ňom 1,3 t sleďov. A to všetko zadarmo! (zatiahli to sponzori).

V meste bola veselá atmosféra, kolotoče, stánky. Na hlavnej ulici boli rozložené stoly pre ľudí. Hrali tu rôzne nórske skupiny tradičné i moderné piesne. Po príhovore sa rozdali na stoly taniere, príbory, nakrájané chleby, minerálky, malinovky, nealkoholické pivo, upečené zemiaky a nakoniec aj asi 5 druhov šalátov zo sleďov. Chutilo to asi ako zavináče naložené v rôznych omáčkach, s rôznymi prílohami. Niektoré boli s hroznom, ďalšie s broskyňami, cibuľou, jogurtom... Všetci sa „napchávali“ do sýtosti, tak som nezaostával.

Po ulici rozdávali nanuky (bolo 10° C!). Zaujímavosťou boli aj ženy, ktoré sa sem vybrali oblečené akoby bolo 30°C, nohy holé, iba topánky na pracky. Ale mali pekne načerveno nalakované nechty, kedy ich majú ukázať, keď zvyšok roka tu mrzne...
Naším ďalším cieľom v Nórsku bola dedinka Olden, ktorá sa nachádza ihneď pri jednom z ramien fjordu uprostred zasnežených hôr. Zopár domov, škola, 2 obchody. Zaujímavé je to, že na dverách obchodov chýbajú otváracie hodiny. Nóri ich asi nepotrebujú. Otvárajú zvyčajne o 9.00 hod. a zatvárajú cca o 20.00-22.00 hod (podľa obchodu), v sobotu do 16.00 hod., v nedeľu zatvorené. Čo nás však zmiatlo bolo to, tovar zostáva vyložený pred obchodom aj po jeho zatvorení. U nás by to bolo do pár hodín rozkradnuté.
Neboli to síce nejaké extra drahé veci – cca do 15 €, ale i tak...
Raz ráno sa stala neuveriteľná vec. Zobudil som sa a cez strešné okno karavanu som videl modrú oblohu a svietiace slniečko. Nechápem, ale ihneď budíme deti, raňajkujeme a vyrážame do hôr, aby nám to počasie vydržalo - pekne hlásili len doobeda.

Zamierili sme si to do severnej časti ľadovca Jostedalsbreen, ide o najväčší pevninský európsky ľadovec s rozlohou 487 km2. Taktiež má najväčšiu hrúbku ľadu – až do 400 m. Leží v nadmorských výškach nad 1000 m.n.m, kam sa bežný človek ťažko dostane, ale vo viacerých údoliach zbiehajú dolu splazy z ľadovca. Tak je to aj pri ľadovcovom jazyku Briksdalsbreen, kde ľad dosahuje až nadmorskú výšku 349 m.n.m. Neuveriteľné.
Po ceste sme prechádzali okolo jazier, na hladinách ktorých sa odrážali sťaby v zrkadle čerstvo zasnežené vrcholky okolitých skalnatých hôr. Nádhera.

Na konci 23 km dlhej doliny bola odbočka do kopca smerom k Briksdalsbreenu. Slnko svietilo, konečne sme mali opäť krátke tričká, veď bolo 14 °C.
Cesta hore bola krásnou prírodou v údolí, v ktorej hučala riečka z roztopeného ľadovca, v strede cesty padal možno 50 metrový vodopád.
Cesta hore trvala necelú hodinku, Kubko ju statočne vyšliapal. Tešil sa na sneh, ktorý sme mu už dlho sľubovali.
Turistický chodník sa sem tam stretal s cestičkou, po ktorej vyvážali pohodlných turistov (väčšinou Japoncov) na vozidlách, ktoré sa podobali autíčkam na golfových ihriskách. Keď sme konečne vyšli hore, dostali sme sa do blízkosti ľadovca, pod ktorým bolo asi 1 km ľadovcové jazero. Na ňom plávali zvyšky ľadu z ulomeného ľadovca. Briksdalsbreen sa ťahal od jazera cez roklinu až vysoko do hôr.
Na vodopádoch sme stretli pomerne veľa Indov. To isté bolo aj na predchádzajúcich miestach. Je to celkom prekvapujúce zistenie, že okrem už „klasických“ turistov - Japoncov začínajú vo veľkom cestovať aj bohatí Indovia.

Ďalšou zastávkou bol národný park Dovrefjell-Sunndalsfjella, ktorý sa nachádza nad Dombasom. Prechádzali sme krížom cezeň, stáli sme každú chvíľu. S rozlohou 4367 km2 je najväčším súvislým chráneným územím v Nórsku, s najvyššími horami okolo 2286 m. Táto rozľahlá, pomerne rovná, náhorná plošina je vhodným domovom pre polárne líšky, soby, rosomáky a pižmone.
Pozeral som hlavne, či neuvidíme pižmone, ale videli sme akurátne tak vypchatého v múzeu v Dombase. Pižmone sú veľmi vzácne, patria do čeľade turovitých, ale podobajú sa skôr na chlpaté zubry. Vážia 200-450 kg, žijú v Grónsku, Kanade a na Aljaške. Tu v Nórsku žili kedysi, ale boli vykántrené ľuďmi. Po 2. sv. vojne tu bolo z Grónska vysadených 23 pižmoňov. Pomerne sa im tu darí, teraz ich je okolo 80 ks.
Zaujímavosťou je, že jediným predátorom pižmoňov je vlk. Voči vlkovi sa chránia tak, že býky utvoria kruh a rohami môžu rozpárať útočiacich vlkov. Vo vnútri kruhu zatiaľ stoja samice a mláďatá. Ak sú pižmone nahnevané, tak fučia a rýchlosťou 60 km/hod zoberú so sebou všetko, čo im stojí v ceste.

Neskôr sme sa presunuli do kempu v RØROSE. Počasie je nevyspytateľné, „vtipné“ je to, že najteplejšie je hore v Laponsku asi 700 km severne za polárnym kruhom. Je tam dokonca teplejšie, ako v južnom Nórsku.

Kúzelné mesto RØROS

Je skvostom zapísaným v zozname svetového dedičstva UNESCO. Od 16. storočia sa tu až do roku 1977 ťažila meď. Bolo to presne 333 rokov. Najskôr sme šli do historického centra mesta, ktoré lemujú pôvodné drevené domčeky, tie sú takmer všetky chránené. Pozreli sme si aj miestny luteránsky kostol, ktorý patrí so 1670 miestami na sedenie k najväčším kostolom v Nórsku. Dala ho postaviť a dlho ho aj vlastnila ťažobná spoločnosť.
Kúsok od kostola smerom k rieke stáli pôvodné drevené domčeky baníkov.

Pri rieke stálo banské múzeum, ktoré sa malým veľmi páčilo (a nám tiež). Nádherné boli funkčné modely baní a hút na vodný alebo konský pohon. Veľmi pekné boli aj modely baníkov pod zemou. Z boku boli urobené malé otvory, cez ktoré sa dalo pozerať dnu.
Meď sa tu prestala ťažiť v roku 1977 pre bankrot ťažobnej spoločnosti.

Na polárnom kruhu sme stretli Čechov – motorkárov. Párik na 1 motorke. Obdivujeme takýchto ľudí. V takej zime to nie je ani autom a karavanom bohviečo, ale na motorke? Veď musia byť zmrznutí, že sa musia báť, aby sa v ostrejšej zatáčke nezlomili.
Neskôr sme sa vybrali na koniec Lofotov – do dedinky s najkratším názvom na svete – „A“.

V „A-čku“ sme stretli prvých Slovákov. Bola to partia 8 starších pánov z Trenčína. Boli spolu na Tranzite, na 4 týždne. Tiež sme boli prvými Slovákmi, ktorých stretli.
Počas jazdy sme popri ceste videli veľa drevených stojok, na ktorých sušili tresky. V januári až marci sem prichádzajú zo severu tresky, aby sa tu mohli neresiť. A toto vedia rybári už od poslednej doby ľadovej pred 10 000 rokmi, odkedy ich sem chodia loviť.
Na Lofotoch spracovávajú ešte tresky tradičným spôsobom. Nasolia ich a nechávajú ich asi 3 týždne sušiť vonku. Bol to neuveriteľný pohľad vidieť tisícky sa sušiacich rýb. Z rýb spracovávajú takmer všetko. Hlavy sušia a posielajú do Nigérie, kde tvoria základ obľúbeného pikantného pokrmu, ikry a mlieč nasoľujú do obrovských sudov a posielajú do Nemecka, tresčie jazýčky sú miestnou pochúťkou. A samozrejme pečeň, z ktorej sa vyrába olej bohatý na vitamín D.

Lov a spracovanie tresiek je na Lofotoch hlavným priemyselným odvetvím, ročne tu chytia asi 50000 ton. A naozaj, keď sme videli, ako skladajú tie tresky zo sušiakov, tak sa s tým nehrali. Na radlici miestneho „UNC-čka“ stáli dvaja chlapíci, ktorí zvesovali ryby a hádzali ich do radlice. Keď bola radlica plná, tak radlicu s kopou sušených tresiek vysypali do pristaveného nákladného auta. No nehrajú sa s tým. Niečo im popadalo po zem, ale nerobia s tým vedu. Nahádzali späť do auta a fungovali ďalej.

Nusfjord

Je malá dedinka pri malom prístave na južnom pobreží. Nachádza sa tu malá zátoka s loďkami a domčekmi na koloch, nachádza sa tu kopec „rorbuer“ – pôvodných rybárskych domčekov. Pri vstupe do dediny pýtajú od nás vstupné 50 NOK/osobu, ale keď zisťujú, že dedinou len prechádzame a ideme na turistiku, tak vstupné nemusíme platiť. Takýto systém by asi u nás nemohol fungovať, pretože všetci by asi „turistikovali“.

S Leuškou na pleciach a Jakubkom pred nami sme vyrazili na krásnu túru okolo pobrežia.
Čo by asi nikto z nás nečakal, ďaleko za polárnym kruhom sú biele tropické pláže a žiarivé modrozelené more Pri mestečku Ramsberg je takáto pláž. Malí sa tu hrali s pieskom a zberali mušličky.

Mne to nedalo, vyzul som sa, vyhrnul nohavice a poďho do vody. Prišiel som asi po kolená. Predsa len to nebolo na kúpanie. Tak 8 - 9 °C.
Do Svolvaeru sme dorazili okolo 17.30. hod. V malom centre bol prístav, informačná kancelária, hotelíky a pekné domčeky vôkol. Navštívili sme aj múzeum ľadu. Našťastie tam mysleli aj na menej odetých a na recepcii sa dali požičať teplé kabáty. V múzeu je stálych 6°C. Sú tú výtvory z ľadu. Nádherné sochy, tunely, podstavce na svietniky, 3 m špirála so zamrznutými rybami. Pekný a inšpirujúci bol aj bar z ľadu, kde boli aj poličky, barové stoličky, pult, poháre – proste všetko bolo z ľadu. A čo podávali v bare? Predsa ľadovo vychladenú Finlandia vodku. Pri bare vytŕčala asi 4 metrová ľadová fľaša vodky.

Zima nám bolo „fest“, tak sme rýchlo pofotili a už sa tešili na štamperlík slivky v karavane.
Ďalej sme sa presunuli po E10 z Lofôt cez ďalšie súostrovie Vesteralen až do ich najsevernejšieho bodu Andenes. Dopredu sme si telefonicky zahovorili výlet na ďalší deň - na veľryby do Whalesafari.

Vesteraly už nie sú také hornaté ako Lofoty. Na počudovanie sú Vesteraly aj nórskou obilnicou. Stovky km za polárnym kruhom sa tu pestuje pšenica. Vďaka teplému Golfskému prúdu je tunajšie podnebie mierne (i keď nie teplé) a darí sa tu i tejto plodine. Len si neviem predstaviť, kedy tu majú žatvy, keď tu každú chvíľu prší. Asi potom všetko obilie dosúšajú v sušičkách.

Andenes je niekoľkotisícové mesto, v ktorom majú všade po kopcoch i popri mori samé antény, radary, veľké siete vojenských antén. Nachádzajú sa tu budovy s raketami a s nápisom „Raketová základňa Andoya“. Nórsko, ako člen NATO má na tomto vhodnom mieste s dobrým dosahom a dostrelom na Atlantik svoju základňu. Na miestnom vojensko-civilnom letisku boli vojenské budovy zapustené do zeme a kvôli zamaskovaniu pokryté tunajšou vegetáciou.

Náš kemp bol asi 1 km od raketovej základne, a keď sme šli okolo, tak práve blikali majáky a dvíhala sa odpaľovacia rampa s asi 3 m raketou. Potom raketu odpálili. Šla nad mraky a padla asi 2 km od pobrežia. Nemali sme z toho dobré pocity. Ešteže žijeme v mieri.
A potom prišlo na rad Veľrybie safari. Začalo sa rozdelením do skupín. Mali sme 4 sprievodcov. Najskôr nám všetkým podali pilulky proti nevoľnostiam. Na lodi to vraj dobre hádže, tak paráda. Od predchádzajúce dňa sme sa už dopovali domácimi liekmi a toto sme si dali ešte navyše. Ako prvá bola krásna diaprezentácia Andenes v lete i zime, ďalej veľrýb, losov, papuchalkov, polárnej žiary. Potom sme šli do múzea, kde mali kostru z veľryby, druhu, ktorý by sme mali vidieť na mori.
Zoznámili nás so životom veľrýb a nakŕmení informáciami aj tabletkami proti zvracaniu sme s odvahou nastupovali na loď. Bohvieako veľká loď to nebola. Šli sme na more s firmou, ktorá je jednotkou v pozorovaní veľrýb na svete, tak sme i dali plnú dôveru. (dokonca majú v pravidlách, že ak neuvidíme veľryby, máme ďalší výlet zdarma).
Šli sme od pobrežia cca 60 km do vo vôd Arktického oceánu (alebo ako nás učili Severného ľadového oceánu). Do 100 m hlbokých pobrežných vôd tu zasahuje vyše 1000 m hlboký podmorský záliv(?), do ktorého chodieva loviť cca 60 veľrýb. A to bolo to miesto, kam sme zamierili.

Malí dostali povinne záchranné vesty. Všetci sme dostali vrecúško na vracanie, to neveštilo nič dobré. Naša loď kývala zo strany na stranu, ako nejaká malá orechová škrupinka.
Asi po hodine hompáľania stíšili motory. Poriadne sa ochladilo, bolo okolo 0° C. Tu už asi Golfský prúd more veľmi neovplyvňuje. Asi 200 metrov napravo od nás, medzi vlnami, niekto zazrel vyfukujú vodu do vzduchu. Bola tam veľryba. Ihneď naskočili motory a snažili sme sa k nej priblížiť čo najviac. Mala okolo 14 metrov, bola troška svetlejšej farby. Len sa vyvaľovala na povrchu a dýchala. Musela sa poriadne nadýchať, aby vydržala 30-40 minút pod vodou. Asi po 5 minútach sa veľryba prehla v kĺzla pod vodu. Jej charakteristický chvost nad vodou nám zamával a rozlúčila sa. Krása.

Táto veľryba s veľkým nosom loví v hĺbkach okolo 200 m. Sama váži 50 ton a za deň zožerie až 1 tonu potravy. Dokáže dokonca zožrať chobotnice s dĺžkou ako je ona sama. Do tejto oblasti chodia najmä samce, aby nabrali váhu a silu a potom sa plavia do oblasti Azor a Kanárskych ostrovov, kde sa strávia zvyšok roka. Prekvapilo ma, že veľryby spia vo vertikálnej polohe, aby sa neutopili a mohli dýchať.
Ďalší plán sme trošku pozmenili. V 9 km vzdialenej dedinke Bleik býva výlet na vtáčí ostrov s útesom na pozorovanie papuchalkov. Z prístavu sme na ostrov šli siedmi + kapitán + sprievodca. Je to vták charakteristický pre severné oblasti Nórska. Najviac ich je na ostrove Rost pod Lofotami, okolo Nordkappu, ale aj tu na Vesteraloch pri Bleiku. Každoročne tu na útesoch hniezdi asi 100-tisícová kolónia papuchalkov. Prvé papuchalky sme videli asi 1 km od vysokého strmého ostrova. Pripadali mi ako lietajúce tučniaky. Tuční, s malými úzkymi krídelkami.

Z východnej časti ostrova bola v strmom kopci tráva, kde mali papuchalky v malých dierach vajcia a tam i hniezdili. Práve za 1-2 dni sa mali liahnuť malé. Papuchalky sa dožívajú 20-30 rokov, ale mávajú vždy iba 1 mláďa.

Pri ceste späť ma celkom zaujal pub na pobreží. Hlavne tabuľa pred ním oznamujúca otváracie hodiny. Denne od 21.00 hod. Neuveriteľné.
V peknom kempe pred Andenes bola možnosť excelentného výhľadu na polnočné slnko. Boli sme dosť na severe, slnko tu zapadne niekedy až v druhej polovici júla. Navyše sme boli na severe samotného ostrova, čiže nám vo výhľade nič nebránilo. Asi do 22.00 hod. bolo vonku ešte celkom príjemne. Potom síce slnko ešte svietilo, ale už nebolo teplé. Padalo nižšie a nižšie k obzoru a potom opäť stúpa. Vidieť slnko presne na polceste medzi západom a východom o polnoci je niečo úžasné.

Na ďalší deň sme vyrazili ďalej, naším cieľom bol Nordkapp. Po ceste k nemu sme videli stále častejšie tabule upozorňujúce na soby. Najskôr sme ich videli len osem. Cestou ďalej a ďalej na sever sa naše stretnutia s nimi zintenzívňovali. V horách sme videli dokonca čriedy s cca 200 kusmi. Soby sú buď sivé, sivobiele alebo na severe je často vidieť aj čisto biele. Soby chovajú miestne laponské rodiny (Saamovia). Žijú polodivým spôsobom, niektoré majú dokonca zvonce či čísla v ušiach. Niečo ako ovce u nás. Laponci vo svojom charakteristickom modro-červenom vzorovanom oblečení predávajú výrobky zo sobov popri hlavnej ceste.
Cesta na ostrov, na ktorom Nordkapp leží, vedie popod more. Tunel vytesaný do skaly má dĺžku vyše 6,5 km a klesá až do hĺbky 211 metrov pod morom. Celkom slušné klesanie na začiatku na konci tunela. Aby som nespálil brzdy, išiel som dolu radšej na dvojke. Na začiatku tunela bola poriadna hmla. Ktovie prečo. Asi sa voda vo väčších hĺbkach zohrieva od zemského povrchu, vyparuje a pri východe sa vytvára hustá hmla.

Nordkapp

Najsevernejšie miesto našej trasy, ako aj celej Európy. Nachádza sa na 71° 10´ 21´´ severnej zemepisnej šírky. Odtiaľto je bližšie na severný pól, ako do Osla v južnom Nórsku. Slnko tu nezapadá od polovice mája do konca júla.
Nordkapp leží na 300 metrov vysokom skalnom útese. Je tu budova, v ktorej si turisti môžu pozrieť v kinosále panoramatický, dobre spracovaný, film o Nordkappe. Obdivovať tu možno aj najsevernejšie ekumenické miesto na svete – maličkú „kaplnku“. Ďalej tu nájdete predajňu suvenírov, pobočku najsevernejšej nórskej pošty, pred ktorou stála rada ľudí, ktorí chceli poslať známym pohľadnicu s pečiatkou nordkappskej pošty.
Nordkapp nesklamal ani teplotou. Cez obed tu bolo +3°C, čo je na 4. júla celkom „slušná“ teplota.

Z Nordkappu vedie aj troška kratšia cesta na juh, ako cez Fínsko na Rovaniemi. My sme si ju však vybrali preto, lebo sme malým chceli ukázať Ježiška (Santa Clausa). Santa Claus Village sa nachádza presne na polárnom kruhu. Bola tu hlavná budova so Santom a veľa obchodíkov so suvenírmi. Pred Santovou budovou prechádza polárny kruh. Jakubko s Leuškou boli na „Ježiška“ veľmi zvedaví. Na začiatku bola recepcia, kde dostali na krk vstupenku, pýtali sa ich, ako sa volajú, odkiaľ sú (vstup bol prekvapujúco zdarma). Potom sme vošli dnu do krajiny rozprávok. Prechádzali sme po veľkej lodi, po kryhách ľadu, po stranách boli staré skrine, v ktorých boli obrovské staré zaprášené knihy, možno 3000 stranové, asi ¾ metra vysoké. To si tam „Ježiško“ a jeho škriatkovia zapisujú, kto aké darčeky dostane. Nakoniec sme prišli do veľkej haly, kde boli obrovské hodiny (možno 10 metrové kyvadlo), ktoré tikali a každým tiknutím sa Vianoce približovali. Pri dverách za halou už čakal bradatý škriatok, ktorý nás pustil ďalej – za Santom. Bol to Santa na úrovni. Vo svojom kresle, s veľkou bradou, s hlbokým hlasom. Santa sľúbil, že cez Vianoce príde a prinesie darčeky. Tých pár minút, čo sme boli u Santu – a rozžiarené tváre našich detí – nám určite stáli za tých pár sto kilometrov, čo sme si sem zašli navyše.

Trondheim

Naším ďalším cieľom bol Trondheim. Bolo tu slnečno, teplučko, do 20°C. Chodili sme v kraťasoch a tričkách . Náš kemp bol na exkluzívnom mieste pre Trondheimčanov, pretože je tu pokojný záliv s pieskovým pobrežím, s veľmi pozvoľným vstupom do mora. Možno 100 metrov od kraju je tu možno 1 meter vody. Ráno býva pomerne veľký odliv a voda ja vyše 100 metrov od brehu. Piesok po odlive sa prehreje a tým, že počas dňa je opäť príliv, tak sa voda ohrieva jednak od slnka, jednak od prehriateho piesku. A toto je aj spôsob, ako sa dá asi 200 km pod polárnym kruhom kúpať v mori v celkom teplej vode.

Bolo krásne, tak sme sa rozhodli zobrať si bicykle. Hodili sme ich na strechu a odišli do Trondheimu. Na mieste hrobu sv. Olafa bola postavená v 11. storočí terajšia najväčšia trondheimská pamätihodnosť a najväčšia stredoveká stavba v Škandinávii – Nidaroskatedralen. Je to naozaj obrovská stavba s úchvatnou západnou fasádou, ktorá je odhora až po spodok pokrytá biblickými postavami a sochami nórskych biskupov a kráľov.

Prišli sme práve načas, pretože raz za deň – o 13.00 hod, býva v katedrále organový koncert. Našli sme si ešte miesto na sedenie a počúvali krásny koncert vo veľmi majestátnych priestoroch. Neviem si veľmi predstaviť, ako to kedysi mohli postaviť. Celé z kameňa. Vnútro katedrály je osvetlené veľmi striedmo, okná sú vyskladané farebnými sklíčkami s biblickými motívmi. Každú polhodinu púšťali 30 ľudí do veže katedrály, odkiaľ bol krásny výhľad na mesto. Nakoniec som šiel iba ja, pretože výstup hore bol veľmi strmý po 172 schodoch. A dobre, že sme tam všetci nešli, lebo schody viedli miestami v úplnej tme, polomer točiacich schodov bol 65 cm, tak to naozaj nebolo pre deti.

Krásny bol aj prístav, nová zrekonštruovaná prístavná štvrť, kde zo starých drevených hangárov veľmi vkusne vybudovali nákupné stredisko s množstvom reštaurácií s posedením vonku pri kanáloch. Druhou najzaujímavejšou pamiatkou v Trondheime sú staré skladiská na koloch, ktoré sú na brehu rieky. Už sú nefunkčné, ale fasády majú pomaľované, tak to spolu s riekou vyzeralo celkom fotogenicky.
Celkom ma zaujala informácia, že v minulosti sa Trondheim stal najdôležitejším pútnickým miestom severnej Európy. Na miesto sv. Olafa prichádzali pútnici z celej Európy, plavili sa loďami z Islandu, Grónska, Faerských ostrovov. Pre európskych pútnikov sa stal hrob sv. Olafa severným dielom na ružici kompasu (Rím bol na juhu, Jeruzalem na východe a Santiado de Compostela na západe). Chudobní aj bohatí pútnici putovali sem z Osla až 25 dní, väčšinou však všetci peši. Táto púť bola aj považovaná za skúšku súladu s bohom, pretože sa putovalo cez divoké hory, lesy a rieky. Pútnická cesta bola obnovená v roku 1997. Ale peši pútnici už nechodia.

Cesta Trollov

Je úchvatná cesta vysekaná do skál, má 11 serpentín a sklon 1:12. Aby bolo šoférovanie zaujímavejšie, takmer celá cesta je prakticky jednoprúdová. Základ bol nestretnúť auto na mieste, kde sa s ním nedalo obísť. Cesta prechádza popred 180 m vysoký vodopád Stigfossen. Hore sme vyšli asi za 30 minút bez väčších problémov. Problémy nastali vlastne až hore, kde sme sa nemohli vojsť do cesty s protiidúcou kolónou áut.

Hore sa nám podarilo odstaviť na parkovisku a šli sme si pozrieť cestu Trollov zvrchu. Odtiaľ je pohľad najkrajší.

Kúpili sme si tu pekného veľkého Trolla do zbierky suvenírov a pobrali sa ďalej smerom do doliny Valldal. Toľko jahôd sme ešte nevideli. Pre miernu klímu sa ich tu pestujú na obrovských poliach celé plantáže. Boli práve na nich zberači a deti majiteľov si privyrábali tak, že jahody predávali v stánkoch pri ceste.

Ďalšia zastávka - príjemné prímorské mesto Alesund, vzdialené asi 60 km. Alesund leží na úzkom pásiku polostrova v tvare rybárskeho háčika. Väčšina ľudí však nebýva v centre, ale na okolitých polostrovoch a ostrovoch. Tie sa snažia prepojiť mostmi s pevninou. Ja zaujímavé, že jeden z ostrovov, ktorý má iba 200 obyvateľov, prepojili až 3,4 km mostom. Určite nerentabilná investícia, ale v Nórsku je podobných stavieb veľa.
Naším hlavným cieľom bolo alesundské akvárium. Akvárium nie je veľmi veľké, je tu veľa väčších či menších akvárií a nádrží. Zaujímavé boli nádrže asi 10x15 metrov, v ktorých plávali ploché raje. Keď plávali okolo ľudí, tak už asi čakali na potravu, vytŕčali z vody svoje ploské hlavy. Najväčšou atrakciou je však 4 mil. l morské akvárium s morskými rybami, ktoré mali možno do 1,2 metra. O 13.00 hodine medzi ryby prišiel potápač s mechom plným rýb a chobotníc, ktorými ich kŕmil. Pekná „podívaná“.

V Alesunde, ale i v celom Nórsku je celkom bežné vidieť starých ľudí (babičky i dedov) voziacich sa na malých elektrických vozidlách krytých strechou. Bol to celkom vtipný pohľad vidieť tri asi 80-ročné babičky uháňajúce po cyklochodníku vo svojich vozidlách.
Jedným z posledných našich cieľov bol najznámejší a najkrajší fjord v Nórsku – Geirangerfjord. Strmými serpentínami sme sa spúšťali nižšie ani nižšie k nemu. Zastali sme asi na pol hodinky na vyhliadke nad fjordom. Počasie bolo vrtkavé, raz sme boli v oblakoch a nevideli sme nič, o pár minút sme zasa videli na krásny smaragdovozelený fjord. Mali sme šťastie, videli sme aj vodopád Sedem sestier a pri Geirangere práve kotvilo 5 obrovských výletných lodí. Fjordy napriek tomu, že sú úzke, bývajú niekedy až po svoj koniec hlboké niekoľko sto metrov. Takže aj obrovské lode s veľkým ponorom môžu ísť okolo okraju fjordu tak, akoby sa dotýkali svojimi bokmi brál nad vodou. Vyzeralo to celkom efektne, keď tam boli v takom úzkom fjorde napratané toľké „lodiská“.

Samozrejme, že sme si urobili turistiku okolo fjordu. Našli sme tu pri cestičke veľmi veľa lesných jahôd. Leuške náramne chutili a nestíhali sme ich ani zberať.
Na príkrych svahoch nad Geirangerfjordom je možno vidieť na útesoch opustené farmy. Kedysi tu žili ľudia, pásli statok po svahoch. Domy si niekedy aj náročky stavali v nedostupnom teréne a prístupné boli vytiahnutím na lane. Malo to svoje výhody. Keď chodili kráľovskí úradníci vyberať dane, tak si sedliaci laná chytro povyťahovali hore, a tak sa vyhli plateniu daní. Aké jednoduché. Horšie to mali s deťmi, lebo tie im mohli z útesov popadať dolu. Tak keď sa šli hrať pred dom, tak ich uväzovali lanami.

Zastavili sme sa aj v zábavnom parku Hunderfossen. Je to zábavný park pre malé deti. Všetky atrakcie tam boli pre deti tak do 8 rokov. Ideálny pre nás. Všetko tu bolo už zadarmo, takže nám zostávalo už len obísť jednu atrakciu za druhou.

Ja som si bol odskúšať jazdu autom na elektrinu. Veľmi ho tam propagovali. Bolo to dvojmiestne auto, pekne vyzerajúce, s obrovským kufrom (možno si zvoliť miesto kufra ďalšie dve sedadlá). Najzaujímavejší však bol pohon na elektromotor. Auto na jedno dobitie prejde 210 km, maximálna rýchlosť 100 km/hod, 50 km/hod za 6 sekúnd – slušné zrýchlenie. Za noc sa v pohode nabije, ideálne ako druhé auto do roboty, na nákupy atď. Čo bolo zaujímavé, šlo úplne potichu, iba trošku hlučnejšie bolo pri spomaľovaní. Vtedy sa zapína rotor a energiu využíval na dobíjanie baterky. Pýtal som sa, koľko to zožerie elektriny na jedno dobitie – nevedeli. Vraj to nie je v Nórsku podstatné. Elektrinu tu majú veľmi lacnú 0,5-0,6 NOK/kW, čiže okolo 0,07 €. Výborná cena.
Elektrinu vyrábajú vodné elektrárne, takže sa vozia vlastne zadarmo. Tieto autá sú zvýhodnené aj daňovo. Neplatia sa za ne dane, neplatia nič na mýtach, môžu ísť aj do zakázaných zón, môžu jazdiť v mestách v rýchlych pruhoch, ktoré sú špeciálne využívané len autobusmi a taxíkmi. Auto potrebuje minimálnu údržbu. Batéria vydrží 1000 nabití, čiže cca 170.000 km jazdy. Čo je dosť. To auto malo jedinú chybu, a to cenu, stálo 200.000 NOK (cca 27 500€) je predsa len dosť. Ale to je nórska cena, u nás by sa dalo kúpiť možno za polovicu. Ale tak u nás je zasa oveľa drahšia elektrina. Veď uvidíme za 10 rokov, možno to bude úplne normálne vidieť takého autá na cestách. (ihneď mi napadla malá vodná/veterná elektráreň a s takýmto autom sa môžeme voziť úplne zadarmo).

Toľko našich zápiskov z ciest po Nórsku. Bolo nám krásne. Videli sme kus sveta, deti to zvládli na jednotku, technika nás nesklamala, všetko fungovalo, ako malo. Ešte pár týždňov by sme veru vydržali. Topánky máme túlavé, tak sme odvtedy absolvovali ďalšie cesty, ale o nich možno niekedy nabudúce.

Kompletné zápisky nájdete tu: http://blog.letenky.sk/peter/norsko/
 

Troška štatistiky:
Počet dní: 43
Počet prejdených krajín: 6
Počet najazdených kilometrov: 11910 km (!)
Priemerná spotreba nafty na celej trase: 12 l/100 km
Čo sa nám najviac páčilo: Lofoty, veľryby, polnočné slnko v Andenes
Čo sa nám najmenej páčilo: (?) Všetko bolo krásne, sem tam mohlo byť lepšie počasie (na Nórsko však bolo aj tak výborne), ale asi tam nebolo miesto, ktoré nebolo pekné

Ing. Peter Málek
majiteľ CK Malko Polo, s.r.o., Myjava,
prevádzkovateľa portálov www.letenky.sk a www.letenky.com

Čítajte ďalej

Obec Terchová je známa svojim folklórom a tradíciami. Každoročne sa v Terchovej koná medzinárodný folklórny festival Jánošíkove dni. Jedná sa o obrovský folklórny festival, ktorý navštevujú tisíce...
 
Cestovanie je o slobode. Ak však cestuje priveľa ľudí, sloboda ide bokom. Prvoradá je ochrana atraktívneho turistického miesta. Nasledujúce miesta majú, alebo budú mať, pre turistov najprísnejšie...
 
Na bratislavské pomery ide o absolútny unikát, nakoľko budova je nádherne obnovená. Najmä ak sa milovníci industriálnych pamiatok pozrú na ešte stojace objekty Cvernovky na Trnavskej a Svätoplukovej...
 
Sahara nie je najväčšou púšťou sveta. Je ňou Antarktída a Sahara stojí na prvom mieste v kategórii horúcich púští. Len 20% púští sveta je pokrytých pieskom a počas chladných nocí sa inak horúce...
 
Ďaleký Východ, Studený Sever, Divoký Západ a Veterný Juh. Tak opisujem moju cestu jednou vetou. Hlavným cieľom bolo navštíviť štyri „Naj“ body Slovenska. Najvýchodnejšiu, najsevernejšiu,...
 

GPS poloha

Diskusia