 Po prílete do Almaty (Alma-Ata), bývalého hlavného mesta Kazachstanu, som očakával, že tu stretnem nomádov či pastierov dobytka. Namiesto nich ma privítali džípy, Mercedesy, BMW, Toyoty.
Ak by sme si chceli urobiť obraz o rozlohou deviatej najväčšej krajine sveta len podľa áut v uliciach, jej úroveň by bola porovnateľná minimálne s krajinami v strede Európy. Po starých autách sovietskeho typu Moskvič, Žiguli tu zostali len zanedbateľné stopy.
Plné vrecká peňazí
Kazachstan ako krajina s druhými najväčšími zásobami uránu vo svete a s obrovskými zásobami ropy a plynu smeruje pomaly k štátu typu arabských emirátov. Moderné budovy vo veľkých mestách síce nepôsobia vždy esteticky, ale určite dávajú na vedomie, že mnohí tu majú vrecká plné peňazí. Potvrdzujú to aj rastúce ceny realít, ktorých výška dosahuje úroveň vyspelých krajín. Keďže Kazachstan patril do Zväzu sovietskych socialistických republík, samozrejme, nemohol ho nezasiahnuť jeho rozpad. Národ Kazachov chcel dať na vedomie svoje sebaurčenie a začal postupne rozpúšťať väzby na Rusko a jeho ekonomický vplyv. Po rozpade ZSSR sa presunulo napríklad hlavné mesto z Alma-Aty do Astany (v preklade hlavné mesto), čo malo za cieľ oslabiť vplyv ruskej menšiny na severe Kazachstanu.
Múdra autorita
Za pár rokov sa však situácia zmenila. V krajine totiž stále údajne žije asi 35 percent obyvateľstva s ruskou národnosťou, ktoré je ekonomicky aktívnejšie ako pôvodné kazašské. To nemohol ignorovať žiadny politik, ani súčasný vládca Nursultan Nazarbajev. A tak dnešné vzťahy N. Nazarbajeva s ruským prezidentom Vladimirom Putinom možno označiť až ako vrúcne. Kazašský vodca dokonca navrhol V. Putinovi, aby si dal v parlamente odhlasovať možnosť uchádzať sa o prezidentský úrad aj na ďalšie obdobia podľa jeho vzoru. Na pluralitu politických strán má N. Nazarbajev tiež vyhranený názor – podľa neho je lepšie, ak krajinu vedie „múdra autorita“, ako by sa mal vytvoriť chaos vo vláde viacerých strán, z ktorých každá si presadzuje svoje názory. Megalomanstvo sovietskej moci doteraz potvrdzuje aj obrovský pamätník druhej svetovej vojny v Almaty. Ešte stále sa pri ňom stretávajú pamätníci vojny – Kazachovia, ktorí bránili Leningrad. Stretnutie s nimi je silný zážitok. Skromne odetí dedkovia a babky so slzami v očiach opisujú, koho zachránili, ako jedli plesnivé kôrky chleba, pili dažďovú vodu alebo roztopený sneh. Vojna ich stmelila až do konca ich životov.
Podľa pravítka
Hoci nové hlavné mesto Kazachstanu je Astana, Almaty, známejšie ako Alma-Ata (v preklade otec jabĺk), naďalej ostáva hlavným mestom obchodu – podobne ako Saigon vo Vietname. Pôdorysná štruktúra ulíc Almaty je ako práve narysovaná na výkrese. Všetky sú na seba kolmé a vzdialenosti medzi nimi sú úplne rovnaké. Nudný obraz mesta spestrujú pôsobivé hory Ťan-šanu, ktoré sa zdvíhajú hneď za mestom. Skrývajú krištáľovo čisté jazerá (napríklad Issyk Kul) ale aj zopár júrt, ktoré predsa len ku koloritu Kazachstanu patria. V nich žijú stepní Kazachovia, nie je ich však veľa. Život v jurtách nie je ľahký – baliť stále svoje obydlie a presúvať stádo dobytka na iné pastviny vyžaduje veľa flexibility. V jurte horí ohník a našinec by sa domácich najradšej hneď spýtal, či v nej majú aj hasiaci prístroj. Nie nemajú, vedia, ako oheň udržiavať tak, aby neprišlo k nešťastiu. Jurta má dymovod a je v nej príjemne aj v chladných dňoch. Dvojitý plášť z hovädzích koží vytvára medzi nimi vzduchový vankúš, ktorý bráni úniku tepla.
Potomkovia Džingischána
Kazachovia sú zmiešaní potomkovia príslušníkov Džingischánových vojenských oddielov, ktorí sa nevrátili do Mongolska. Murat Nisipov sa považuje za pravého Kazacha, i keď má poruštené priezvisko. Predáva suveníry na trhu – okrúhly štít s konským chvostom, akí používali Mongoli pri svojich výbojoch, ručne tkané látky, z dreva vyrezávané koníky, domčeky. Na súčasnú vládu sa sťažuje. Hovorí, že v novinách číta o tom, aký je Kazachstan bohatý, ale čím viac o bohatstve číta, tým menej si vraj môže v obchode kúpiť. Je pravda, že zdražovanie základných potravín, chleba a pečiva hýbe v súčasnosti celou kazašskou ekonomikou. Z Murata cítiť nostalgiu za sovietskymi časmi. Má 66 rokov a z dôchodku si nemôže zaplatiť ani celé nájomné. Preto predáva na trhu a okrem toho suveníry aj vyrába. Na trhu nájdete všetko, dokonca aj tzv. tureckú toaletu.
Dvojakí Kazachovia
Alexander je zase Kazach s ruskou národnosťou. Po vyštudovaní „techniky“ chcel ísť pracovať do Omska, kde má príbuzných, ale práce bolo málo a najmä – bola zle platená. Preto sa vrátil do Almaty, kde je riaditeľom vzmáhajúceho sa obchodu s farbami. Tvrdí, že je vychovaný na kazašskom národnom nápoji kumyse, ale cítiť z neho rezervovanosť voči pôvodným obyvateľom. Rozdeľuje ich na stepných a mestských Kazachov.  Mestskí Kazachovia sa podľa neho odlišujú od stepných tým, že hovoria po rusky a menej sa vystavujú slnečným lúčom. To preto, aby potlačili tmavosť svojej pokožky. Skrátka – asi vyššia kasta. Kazašské Rusky sa však neženú do vydaja ani za mestských Kazachov. Na ich vkus sú vraj príliš spoločenskí, hluční a prekážajú im ich časté vzájomné návštevy. Ženy Kazachov nemajú preto pokoj, stále musia niekoho obsluhovať, upratovať. Ruské rodiny by radšej povydávali svoje dcéry do Európy – aj na spoločenskom rebríčku by tak postúpili vyššie...
Komu koľko dať
Alexandrov šéf je bývalý dôstojník ruskej armády. Po vyradení zo služby nemal ani vlastný byt. Dal sa na podnikanie a dnes má dom na najluxusnejšej ulici v Almaty. Je to zmes všetkého možného – niečo české, niečo ruské, niečo kazašské – nie veľmi vkusný mišmaš, ale na lukratívnom mieste. Podnikanie v Kazachstane je podľa ľudí, ktorí sa mu tu venujú, ešte stále pomerne jednoduché. Nie je tu veľmi veľká konkurencia a aj vzťahy robia svoje. Musíte mať len správne kontakty a vedieť komu koľko dať. Ani Kazachstan neobišiel globálny fenomén – migrácia za prácou. Možno to vidieť napríklad v továrni na spracovanie koží v Almaty. Vlastnia ju Angličania, riadia sikhovia z Pandžábu a pracujú v nej Ujguri, Uzbeci, Tadžici...
viac na www.etrend.sk
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
