Nachádzam sa v jedinej zalesnenej štvrti Lisabonu, hlavnom meste Portugaska.
Vystupujem na autobusovej zastávke „Serafina“ a som dezorientovaná - na mape je hneď pri zastávke zakreslený obrovský les, ale zastávka stojí priamo v ulici, kde veľa stromov nevidím. Kráčam ďalej a predo mnou sa vynárajú matky, berúce deti z blízkych jaslí, temperamentne gestikulujúci robotníci, či učiteľky vracajúce sa z práce s taškou plnou nákupov. Nevyspytateľná štvrť, kde sa miešajú ľudia rôznych sociálnych tried, napriek tomu ostávajú bez predsudkov... Človek si ťažko definuje toto miesto podľa stredueurópskej klasifikácie, kde miesta delíme na „chudobné a bohaté“. Táto časť Lisabonu je totiž príkladom, ako môžu hneď vedľa seba existovať hraničné kontrasty. Hoci tu žijem len mesiac, odvážim sa tvrdiť, že obyvatelia Lisabonu /možno by som mohla tento pojem rozšíriť na celé Portugalsko/ oplývajú nezničiteľne pozitívnym náhľadom na svet, ktorý je v nich zakorenený veľmi hlboko, a veľkou toleranciou, prejavujúcou sa predovšetkým v tom, že nemajú predsudky. Práve tento fakt umožňuje spolunažívanie najrôznejších sociálnych tried či dokonca etnických a náboženských skupín. Prechádzajúc Serafinou som si tento fakt ešte viac potvrdila. A nielen Searfina je hovoriacim príkladom - sledujúc večerné centrum mesta môžem podrobne sledovať ulice, kde sa večer stretávajú, rozprávajú či pofajčievajú majitelia psíkov s bezdomovcami, bezdomovci s mladými dievčatami, ktoré sa pristavia len tak, na kus reči, pričom nikto nikoho neodsudzuje, nikto nemá z nikoho strach. Tieto večerné posedenia na ulici boli jedným z prvých príjemných prekvapení, ktoré ma v Lisabone stretli.
Serafina
Vrátim sa však do Serafiny, k prvotnému hľadaniu lesa, ktorý sa vynára predo mnou, len čo sa posuniem o niekoľko metrov. Je to obrovský zalesnený priestor, porastený ihličnatými stromami. V strede lesa sa nachádza akési horolezecké stredisko - sú tam výborne vybavené horolezecké steny, niekoľko skál atď. Toto stredisko /tak ako celý les/ je úplne prázdne. Tento zvláštny fakt som pochopila až neskôr- totiž len malá časť lesa je sprístupnená, väčšina je oplotená a preto ju nie je možné navštíviť. Nakoľko je celý les pomerne ďaleko od centra či najnavštevovanejších častí Lisabonu, neteší sa veľkej návštevnosti. Lepšie sú na tom záhrady v okolí kaštieľov či múzeí, napríklad nádherná záhrada nachádzajúca sa vedľa Divadelného múzea /Museum de Teatro/, ktorá je pravidelným miestom na fotenie svadieb či krstov /portugalský zvyk je odfotiť sa po krste s dieťaťom, rovnako ako sa u nás fotografuje po svadobnom obrade/. Záhradu môžem odporučiť všetkým návštevník Lisabonu, nachádzajú sa v nej jazierka, fontány, tiché zákutia so vzácnymi rastlinami.
Belém, Hieronymovo opátstvo, Museum de Marinha
Nechcem sa pridlho venovať najznámejším pamiatkam Lisabonu, pretože tie môže turista nájsť v každej knihe či sprievodcovi po Portugalsku, no jednako ich aspoň stručne spomeniem. Najznámejšia štvrť Lisabonu je Belém. Nachádza sa priamo pri rieke Tejo. Vidieť malebný prístav, plachtiacich Portugalcov, trať vlakov a električiek, „pastelariu“ /niečo ako cukráreň/, v ktorej predávajú preslávené „Pasteis de Belém“, ale predovšetkým Hieronymovo opátstvo, monumentálnu stavbu postavenú kráľom Manuelom I. Stavba je postavená v Manuelskom štýle, čo znamená že do architektúry sú vložené námorné motívy, typické pre Lisabon: do kameňa vytesané lodné laná, kotvy, lode... Hieronymovo opástvo bolo postavené z vďaky Bohu za narodenie syna, budúceho následníka trónu. Paradoxne, syn zomrel dva roky pred dokončením opátstva. V opátstve už nežijú mnísi, ale okrem architektúry a sprístupneného chrámu, ktorý je tiež ukážkou Manuleského štýlu tu môžeme nájsť niekoľko „cudzorodých“ artefaktov- hrobku najznámejšieho portugalského básnika Fernanda Pessou, či hrobky Pedra a Ines, panovníka a jeho životnej lásky. Legenda o Pedrovi a Ines je známa v celom Portugalsku. Panovník Pedro sa nemohol oženiť s Ines, pretože bola neurodzená. Po mnohých peripetiách sa mu nakoniec podarilo žiť s ňou. Mali s ňou štyri deti, keď bola Ines aj s deťmi zavraždená kvôli intrigám, čo Pedra poznamenalo do konca života. Pred smrťou rozkázal, aby jeho sarkofág a sarkofág Ines boli položené oproti sebe. Keď nastane vzkriesenie a obaja milenci vstanú z hrobu, prvý pohľad Pedra bude patriť Ines a naopak. Tento dramatický príbeh je niekoľkokrát sfilmovaný. Ďalšou zaujímavosťou sú citáty, vyryté do stien kláštora- obvykle pochádzajú z básní portugalských básnikov. Opäť tu nájdeme báseň Fernanda Pessou, ale sú ti zvečnené aj básne iných umelcov. Známa je aj krížová cesta vytesaná do kameňa, nachádzajúca sa v okolí vnútornej záhrady opátstva. Okrem krížovej cesty každého turistu na prvý pohľad zaujme spomenutá vnútorná záhrada, čo je pozostatok maurského štýlu v kresťanskej architektúre. Prelínanie kresťanských a maurských motívov v umení poukazuje na koexistenciu týchto štýlov a popiera tézu o súperení kresťanov a Maurov. Toto súperenie bolo skôr politického charakteru, ale pred dobytím Lisabonu kresťanmi nažívala maurská väčšina s kresťanskou menšinou v pokoji. Po odchode z Hieronymovho kláštora odporúčam navštívíť blízke Museum de Marinha /Námorné múzeum/, predstavujúce slávnu moreplaveckú minulosť Portugalska: nádherné, ručne vyrábané modely lodí, plachetníc, náradia využívaného na lodi, portréty moreplavcov či obrazy búrok na mori.
Pláže Costas a Carcavelos
Znakom Belému je veža Torro de Belém /stredný obrázok/, tiež postavená v Manuelskom štýle. Je možné dostať sa až hore a vychutnať si výhľad na celý Lisabon, rieku Tejo a dokonca začínajúci Atlantik, pretože miesto, kde sa Tejo vlieva do Atlantiku, je veľmi blízko. Ak nasadneme na vlak, idúci z Belému do mestečka Cascais, budeme cestovať okolo pláží a pobreží. Pri kúpaní si ale treba dávať pozor- vlny Atlantiku sú zradné, netreba podceňovať výstražné tabule a hlásenia. Pláží v okolí Lisabonu je veľa, nádherných i škaredých. Jedna z bezpečných a krásných pláží nesie názov Carcavelos a nachádza sa medzi Lisabonom a Cascais. 
Ďalšie nádherné a neturistické pláže môžeme nájsť, ak sa odvezieme až do Cascais, kde je možnosť zadarmo si požičať bicykel a ísť niekoľko kilometrov po cyklistickej trase, ktorá sa vinie popri mori. Nádherný výlet za pekného počasia. Najznámajšia pláž je však Costas - na druhej strane Tejo. Je odporúčaná všetkými domácimi obyvateľmi i turistickými sprievodcami. Oproti mnou spomenutým plážam je však zaľudnenejšia. Lisabon je mesto, ktoré nie je možné zhrnúť do niekoľkých viet, pretože je natoľko kontrastné, že akúkoľvek tézu vyslovenú na základe istej skúsenosti je možné poprieť skúsenosťou inou... Je však zjavné, že napriek tieňu, ktorý Španielsko vrhá na Portugalsko je ono stále štátom s bohatou a veľmi svojskou kultúrou, ktorá stále nie je pre Európu dostatočne objavená a známa. Možno tu nájsť knihy známeho Saramaga, nositeľa Nobelovej ceny, o ktorom Portugalci hovoria, že ho nemožno označiť za najlepšieho Portugalského autora. Na druhej strane je tu pomerne neznámy Fernando Pessoa, ktorého poézia by mala patriť k vrcholným dielam svetovej literatúry. Takisto vidíme biele a nádherné stavby Belému, ale i plechom obité domy či slepcov žobrajúcich v metre, pretože sociálne dôchodky, ktoré dostávajú v Lisabone, sú jednoducho nedostačujúce. Obyvatelia Lisabonu sú naozaj optimistickí, pozitívni a pohostinní, na druhej strane sa tu môžme stretnúť s nezodpovednosťou úradníkov či administratívnych pracovníkov. Tieto kontrasty patria k Lisabonu, ktorý napriek si všetkým odporujúcim si kladom a záporom zachováva starobylosť a romantiku pochádzajúcu z dávnych čias, keď bolo mesto najznámejšou európskou metropolou.
Foto: http://www.pbase.com/ubik/lisboa
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
