 Zabudnite na ne. Realita je iná a dosť smutná. Byť utlačovanou menšinou v takej Ugande nie je veľká výhra...
Pygmejovia, alebo ako sa im miestne hovorí Batwa žili po tisícročia v nepreniknuteľných lesoch stredu Afriky, v horách, ktoré dnes tvoria pohraničia Ugandy, Rwandy, Burundi a Demokratickej Republiky Kongo.
Žili tam celé tisícročia - podľa Wikipedie sa o nich zmieňujú už starí Egypťania pred 4000 rokmi (bantu – dnešní väčšinoví obyvatelia Ugandy vraj do tejto oblasti prišli pred zhruba 600 rokmi). Batwa sú vysokí tak okolo 140 cm, žili v nepreniknuteľných lesoch semi-nomadickým spôsobom, lovili zver jedovatými šípmi a zbierali lesné plody a med. Stavali si dočasné chatrče z lístia a vetiev, zhruba raz za 6 mesiacov sa sťahovali za zverou a inou stravou...
A vzhľadom na skutočnú nepreniknuteľnosť lesov, v ktorých žili a fakt, že si žili pokojne a izolovane, sa im podarilo zachovať si nerušene svoj spôsob života cez kolonizáciu, samostatnosť a aj všakovakých diktátorov – takmer až do konca minulého storočia.
 |
| Batwa návštevníkom radi zatancujú (podľa možností za poplatok) |
Začiatkom 90-tych rokov – v Ugande to bolo v roku 1991 ale doplatili na ochranu ohrozených druhov zvierat v národných parkoch. Vtedy sa uzákonili a začali naozaj chrániť lesy s poslednými zvyškami Horských goríl a Batwa, ktorí v nich po tisícročia žili, sa zrazu stali ilegálnymi pytliakmi a museli sa vysťahovať.
Nikto sa ale akosi neobťažoval s tým, že čo budú ďalej robiť, nikto im nedal náhradnú pôdu, nikto ich neučil, ako ju obrábať... Takže sa stali bezzemkami bez vzdelania, znalostí, práv, práce, čohokoľvek. Priemyslu, práce a zamestnania je v rurálnej Ugande málo pre každého, 80% väčšinovej populácie žije zo svojich malých kúskov pôdy. Batwa ale žiadnu pôdu nemajú.
K tomu si pridajte odstup väčšinovej populácie – pre „civilizovaných“ Uganďanov sú Batwa zaostalí, primitívni, špinaví alkoholici a fajčiari marihuany (marihuane sa tu hovorí aj „Batwa Tea“), ku ktorým sa každý chová ako k nižšej rase a nechce s nimi mať nič spoločné. Batwa sú za rovnakú prácu platení menej, bežný Uganďan sa ich nedotýka a za žiadnych okolností by si s nimi k jedlu nesadol. Aj keď na druhej strane tiež existuje povera, že sex s pygmejkou vylieči boľavý chrbát a zrejme pod rúškou noci chlapi často tento „liek“ aplikujú, lebo vraj v poslednom čase deti Pygmejov dorastajú vyššie a vyššie...
Mimochodom, jediné „riešenie“, problémov Batwa zo strany miestnych samospráv, ktoré sa mi podarilo objaviť, bolo práve povzbudzovanie pre miestnych mužov, aby sa ženili s Pygmejkami – že sa časom takto títo ľudia asimilujú a bude po probléme.... Akurát že v situácii, kedy je neprípustné s Pygmejmi čo i len spoločne jesť tých miešaných manželstiev tak skoro veľa nebude...
V posledných rokoch sa tiež množia projekty rôznych západných charitatívnych a naziskových organizácií, ktoré sa snažia vyzbierať financie na to, aby pre Batwa nakúpili nejakú pôdu, z ktorej by mohli žiť, poskytli im nejakú zdravotnú starostlivosť, aby pomohli ich deťom sa adaptovať na chodenie do školy. Našla som aj zmienky o tom, že sú tieto deti mimoriadne bystré, majú ale problémy s financovaním školských uniforiem, knižiek, s vysvetlením ich rodičom, že vzdelanie bude pre ich deti dobré a v neposlednom rade so šikanou zo strany ostatných detí.
Dva takéto projekty ako príklad:
http://www.pygmies.net
http://www.batwarescue.com
V tejto situácii sú zatiaľ skoro jediným finančným príjmom turisti, ktorí chcú navštíviť Pygmejskú dedinu. Jedna je neďaleko od nás... Turisti, ktorí sa na návštavu vyberú s romanitckými predstavami prídu sklamaní. Nájdu totiž čosi na spôsob slovenskej rómskej osady, s desaťčlennými rodinami žijúcimi v jednej miestnosti bez vody, elektriny, čohokoľvek, s ľuďmi živiacimi sa príležitostnými drobnými prácami a žobraním, kde povedzme celá rodina vlastní jednu lyžičku... Akurát, že na rozdiel od Slovenska v Ugande žiadne sociálne dávky neexistujú.
Zároveň ale turisti, ktorí nemajú prehnané očakávania, ale sa s nimi porozprávajú, prídu s tým, že objavili ľudí so schopnosťou tešiť sa zo života, s túžbou sa vzdelávať, so zvedavosťou a chuťou sa učiť a objavovať nové veci....
http://pisutova.blog.sme.sk/
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
