|
Autor: Ďuro Jedinák, Stanka Bariaková
|
 Po dvoch týždňoch cyklistiky po Moldavsku sme sa za Podnesterskou hranicou opäť vynorili na Ukrajine. Vchádzame do Odesy. Ponárame sa do nekonečného chaosu veľkomesta a pokúšame sa v ňom nájsť kemping „Delfín“...
Podľa tachometra sme najazdili už 20 km a stále nič. Dopravný ruch nám začína liezť na nervy. Po okrajoch cesty číhajú na cyklistov otvorené pasce: kanály bez poklopov. Kdesi na internete sme už čítali, že v Odese majú takéto nástrahy. Šikovne kľučkujeme pomedzi kanály, ale jazda zručnosti sa tým zďaleka nekončí. Ešte nás čakajú hordy odstavených kamiónov, oddychujúcich uprostred dopravnej špičky. Nedajú sa obísť bez toho, aby niekto s potešením nestlačil klaksón. Vzdávame to a odťahujeme bicykle nabok z komunikácie. V zúfalstve nám udiera do očí obrovský billboard s nápisom „kemping delfín“. Tak tomu sa povie ako slepé kura k zrnu. Už nás od neho delí len jedna nekonečne široká štvorprúdová cesta, po ktorej sa neprestajne valia autá závratnou rýchlosťou. Je tu síce prechod pre chodcov, ale položiť naň nohu je životu nebezpečné. Domáci, tí už vedia ako na to a s odvahou „kamikadze“ sa vrhajú do hustej premávky. Trpezlivo vyčkávajú na svoju „medzeru“, jeden z tých vzácnych momentov, ktorý netrvá dlhšie ako sekundu a vzápätí sa objavujú na druhej strane. Živí a zdraví. Chce to len tréning a trochu adrenalínu.
Krížnik Potemkin
 |
Odesa má v súčasnosti veľmi moderný prístav
|
Po skúsenostiach s dopravnou situáciou v Odese, odkladáme bicykle v kempingu a vezieme sa do mesta maršrutkou. Stopli sme si ju, tak ako to robia všetci ostatní. A naozaj to funguje! Stačí len vystrieť ruku.
Odesa existuje sotva 200 rokov a je tak jedným z najmladších Európskych miest. O jej vznik sa zaslúžila cárovná Katarína Veľká, ktorá dala na brehu Čierneho mora vybudovať vojenský prístav. Ten sa stal dôležitou základňou ruského námorníctva a neskôr významným dopravným a obchodným uzlom. Názov Odesa mesto dostalo podľa kolónie Odessos, ktorú tu údajne vybudovali Gréci. V roku 1815 získal najväčší čiernomorský prístav výsadu, ktorá umožňovala bezcolný obchod. Táto výhoda sem prilákala obchodníkov z celého sveta a Odesa sa rýchlo stala kozmopolitným mestom.
Ocitáme sa uprostred davu turistov, na bulvári Deribasovskaja. Meno dostal podľa Španiela De Ribasa, ktorý vybudoval odeský prístav. Ulica je plná predavačov, maliarov, či fotografov, ktorí tu predvádzajú svoje umenie a ponúkajú turistom rôzne atrakcie: Za poplatok môžete pohladkať činčilu, odfotiť sa s exotickým jašterom, či malou opičkou, poskakujúcou po pleci svojho majiteľa. Z Prímorského bulváru k nám doliehajú slávnostné tóny dychovej hudby. Orchester hrá známu melódiu z rozprávky Počkaj zajac! Dolu, do moderného odeského prístavu, vedú slávne Potemkinove schody, pripomínajúce dôležitý moment prvej ruskej revolúcie: vzburu námorníkov na vojenskom krížniku „Potemkin“ v roku 1905.
 |
Slávne Potemkinove schody
|
Práve na tomto schodišti vzbúrenci vystavili telo svojho mŕtveho veliteľa, popraveného na výstrahu, ku ktorému začali prúdiť zástupy ľudí: štrajkujúci robotníci a sympatizanti s myšlienkami revolúcie. Vzápätí sa na schodoch zjavili cárski vojaci a začali strieľať do davu. Zahynulo pritom asi 2000 ľudí. Túto udalosť zachytil režisér Sergej Eisenstein vo svojom nesmrteľnom filme „Krížnik Potemkin“.
Z Odesy odchádzame nočným vlakom. Po zdĺhavých a bezvýsledných diskusiách so sprievodkyňou musíme bicykle rozobrať na súčiastky a napchať do kupé, v ktorom budeme spať spolu s ďalšími dvomi cestujúcimi. Máme nárok len na dve ležadlá úplne na vrchu. Na jednom odpočívajú bicykle, na druhom sa tlačíme my. Cestovanie s bicyklom na Ukrajine naozaj nie je jednoduché. Keď si však človek vytrpí svoje, vybojuje si zásluhu navštíviť túto krásnu a zaujímavú krajinu.
Najnovšie príspevky v diskusii1. Regi 23.05 2008 11:36ez kola a autobusem. Vše v roce 2006.
O našich zážitcích jsem napsal :huh: Knihu Rusko a Ukrajina -zážitek na každém kroku.
Více na www.rusko.n... ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
