 V Kanade som bol po prvý raz. Využil som možnosť pozrieť aj ostrov Princa Eduarda (PEI). Vydali sme sa na dvojdňovú spoznávaciu cestu z Nového Škótska na PEI.
Najprv zopár údajov z Wikipedie. Ostrov Princa Eduarda (Prince Edward Island-PEI) je plošne i počtom obyvateľov najmenšia provincia Kanady. Na svete je veľkosťou na 104. mieste v Kanade na 23. mieste. Pôvodný obyvatelia boli Mikmaqovia, Veľká Británia získala ostrov po vyhratej 7 ročnej vojne od Francúzov v roku 1763. Názov ostrova je po Princovi Eduardovi, vojvodovi z Kentu (1767-1820), štvrtom synovi kráľa Juraja III. a otcovi kráľovnej Viktórie.
 Ostrov leží v zálive Sv. Vavrinca. Krajinu predstavujú kopce, lesy, pláže s červeným pieskom. Dlhé pláže, duny, červené kamenné útesy obsahujú materiál s vysokým obsahom železa. Podnebie je v zimnom období chladné, letá teplé s dennými teplotami dosahujúcimi teplotu až 30°C. V Kanade som bol po prvý raz. Využil som možnosť pozrieť aj ostrov Princa Eduarda (PEI). Vydali sme sa na dvojdňovú spoznávaciu cestu z Nového Škótska na PEI. Po širokých diaľniciach sme rýchlo dorazili do prístavu Caribou Harbour, kde sme si v zástupe osobných, nákladných aut a autobusov počkali na trajekt PEI-Ferry. Hodinovú cestu na ostrov spríjemňovala hudobná produkcia rodiny, otec Barry Johnston na gitare a jeho dcéra Lindsay na husliach. V 14 rokoch sa už prejavuje ako jedna z najlepších mladých talentov v tomto regióne Kanady. Pri pristávaní nás už vítal maják, opustili sme trajekt a naša cesta smerovala do Charlottetownu, hlavného mesta provincie PEI, nazývanom po mene manželky kráľa Juraja III. Prví osadníci boli Francúzi, ktorí založili v roku 1720 osadu Port La Joye. Na mesto povýšené v roku 1885, v súčasnosti 60 tisícové mesto je nazývané i mesto kanadskej konfederácie. 1až 7. septembra 1864 bolo miestom konania konferencie kedy sa určilo štátnoprávne smerovanie Kanady.
Mesto pôsobí usporiadaným dojmom, striedajú sa ulice s viktoriánskou a modernou architektúrou. Stredu mesta dominujú veže St. Dunstan kostola.
 Mesto je známe i Charlottetown festivalom, ktorému ako každoročne dominuje muzikál Anne of Green Gables, podľa aj u nás známeho románu spisovateľky Lucy Maud Montgomery. Ale o nej neskoršie.
Po rýchlej prehliadke mesta pokračujeme na sever ostrova, našli sme autocamping, rozbalili sme stan a ideme sa okúpať. Chorvátsko to nie je ale i tak v tomto ročnom období (druhá polovica augusta) morská voda v zálive Sv. Vavrinca má teplotu 22°C, vzduch 28°C, čo patrične využívame na vykúpanie sa. Večer je autokemping plný a je v ňom rušno ako vo včelom úli, však je v peknom prostredí, uprostred smrekových a borovicových lesov a blízko pláži. Po raňajkách sa ideme ešte raz okúpať a potom pokračujeme cestami uprostred intenzívne obhospodarovanou poľnohospodárskou krajinou. Vedľa cesty sa striedajú poľnohospodárske usadlosti s objektami na ustajnenie poľnohospodárskych zvierat, na spracovanie a uskladnenie poľnohospodárskych produktov.
My mierime do rybárskej dediny North Rustico, ležiacej na severnom pobreží ostrova. Dedina má niečo cez 600 stálych obyvateľov, sú to poväčšinou rybárske rodiny obývajúce útulné drevené domčeky, v letnom období sa rozrastie o sezónnych obyvateľov obývajúcich víkendové domčeky. North Rustico je známe pre jeho Kanadský deň konajúci sa 1. júla, kedy sa rozrastie o 10 000 návštevníkov. V dedine sa konajú zábavné akcie v miestnom parku, slávnostný sprievod po ulici a aj slávnostná plavba rybárskych lodí v miestnom prístave. V dedine je rybárske družstvo, má vlastné múzeum ako aj obchod s rôznymi druhmi rýb a krabov.  Na brehu už čakajú záujemci o lov rýb, za 60 dolárov na deň zoberie rybársky čln na palubu do 20 ľudí, poskytne udice a návnady, čo si chytíte ostáva vám.
Pokračujeme ďalej v našej ceste. Obraz vedľa cesty sa nemení. Drevené rodinné domy striedajú farmy a tie sú striedané poliami, lúkami a všadeprítomnými stromami.
Teraz máme namierené do Cavendishu, do Green Gables miesta známeho románu spisovateľky Lucy Maud Montgomery. Green Gables je teraz národné historické miesto, sú to rodinný dom, poľnohospodársky objekt a vlastné múzeum spisovateľky. Toto miesto je na hranici Národného parku PEI založeného v roku 1930. Green Gables bol dom rodiny Macneill, spisovateľka bola ich blízko príbuzná. Meno domu je odvodené od tmavozelenej farby lomenice alebo štítu domu. Spisovateľka navštívila a navštevovala rodinu ako malé dievča, dom a okolie sa stali inšpiráciou série románov o Anne zo Zeleného domu. V dome je stála výstava bytového zariadenia zo životného obdobia spisovateľky, v poľnohospodárskom objekte stála výstava života ľudí na farme, stroje a zariadenia používané v tom období. V samotnom múzeu je výstava fotografií a artefaktov zo života spisovateľky, upomienkové predmety evokujúce hrdinku románu ako aj knižky a filmy.
Celkove som bol sklamaný že interiérové scény filmu s Megan Follows boli natáčané v Ontáriu, len niektoré exteriérové scény boli natáčané v okolí.
Podvečer sme sa vydali na záverečné etapy našej cesty. Prešli sme kopcami cez stred ostrova k jeho južnému pobrežiu. Vedľa cesty stále ten istý pohľad, pribudol pohľad na rozsiahle lúky plné pasúcim sa dobytkom. Prichádzame k mostu Konfederácie. Most Konfederácie spája PEI s pevninou t.j. s Novým Brunšwikom len cestnou komunikáciou. Stavba mosta trvala od roku 1993 do roku 1997. Most je dlhý 12,9km a predstavuje 43 polí železobetónovej konštrukcie o dĺžke 250m s výškou mostovky 40m nad hladinou mora a 60m v mieste polí pre lodnú dopravu. Most je široký 11 m pre jeden jazdný pruh v oboch smeroch. Prejazd smerom z ostrova na pevninu je spoplatnený a napríklad pre osobné auto stojí 42,5dolára.
Most slúži nielen na prejazd ľudí prichádzajúcich a odchádzajúcich z ostrova ale hlavne na vývoz poľnohospodárskej a rybnej produkcie z ostrova na pevninu. Pozrieme si ešte informačné stredisko, kde dávajú video s výstavby mostu, propagačnými materiálmi a už naša cesta smeruje po diaľnici späť do Nového Škótska.
Foto: autor
Najnovšie príspevky v diskusii1. Jana 26.10 2009 15:00 ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
