Patagónia - potuľky po Argentíne

Koniec sveta, neúprosný patagónsky vietor, grilovanie svetovo preslávených steakov počas  nekonečných kultových argentínskych asado, tmavý a výrazný malbec z Mendozi, tango v uliciach každého mesta a horké yerba maté súčasťou každého posedenia... po 121 nociach strávených v 16 rôznych posteliach a v 22 kempoch, po precestovaní 2377 kilometrov lietadlom, 6678 autobusom, 225 stopom a 97 na bicykli, mám pocit, že pomaly začínam rozumieť Argentíne. Krajina, ktorá ešte pred sto rokmi patrila medzi desiatku najbohatších na svete, zažila už toľko výstupov a pádov, že jej históriu možno prirovnať k životnej histórii jedného z najslávnejších Argentínčanov - Diega Maradony.a

Tierra del Fuego

V roku 1520, keď portugalský moreplavec Ferdinand Magellan dorazil na pobrežie ostrova, ktorý sa nachádza na južnom konci Južnej Ameriky, zaujali ho čierne kúdole dymu z ohňov, ktorými si tunajší domorodci signalizovali príchod cudzincov. Legenda hovorí, že Magellan pomenoval tento ostrov Tierra del Humo (Zem Dymu), ale po návrate do Európy, španielsky kráľ Karol I, od ktorého Magellan dostal päť lodí na námornú výpravu okolo sveta, poznamenal, že „nie je dym bez ohňa” a premenoval ostrov na Tierra del Fuego (Ohňová zem). V súčasnosti jediné ohne, ktoré možno vidieť sú plamene horiaceho zemného plynu na neďalekých ropných vrtoch. Okrem cestovného ruchu a chovu oviec, sa tu stala najdôležitejším sektorom hospodárstva ťažba ropy a po Jaganoch - najľudnatejšom indickom kmeni, ktorý obýval Tierra del Fuego pred príchodom kolonistov a misionárov, tu nezostali takmer žiadne stopy. Po niekoľkých dňoch strávených pri kanáli Beagle, si viem ľahko predstaviť, aký ťažký musel byť život v náročných podmienkach ďalekého juhu. Je január, polovica miestneho leta a väčšina okolitých vrcholov je pokrytá ľadovcom a trvalými snehovými pokrývkami, ktorých hranice sa začínajú vo výške 700 metrov.

Ushuaia - hlavné mesto provincie Ohňová zem, Antarktída a ostrovy južného Atlantiku, sa nachádzajú na 54 stupni zemepisnej šírky, kde už o sebe dávajú vedieť silné a pretrvávajúce vetry známe pod námorníckym pomenovaním Furious Fifties (zúrivé päťdesiatky) a kde najvyššie pohorie sveta – Andy - mizne pod hladinou oceánu. Kým na brehoch neďalekých ostrovov sa spokojne vyhrievajú tulene a tučniaky magellanské, tunajší pristav opúšťajú výletné lode, ktoré sa plavia smerom na Antarktídu. Obyvatelia Ushuaii tvrdia, že ich mesto je najjužnejšie položené na svete (aj keď iného názoru sú Čileanci, ktorí žijú na druhej strane kanálu v prístavnom meste Puerto Williams) a dávno mu dali nálepku „koniec sveta” („fin del mundo“), ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou miestneho turistického priemyslu. V Ushuaia si možno zakúpiť hrnčeky, tričká a perá s nápisom „fin del mundo”, opečiatkovať si cestovný pas pečiatkou „fin del mundo” (za 6 pesos), alebo navštíviť Museo del Fin del Mundo. Ako keby to nestačilo, možno sa povoziť na úzkokoľajnicnej železnici „Tren del Fin del Mundo”, ktorá je pozostatkom doby, kedy Ushuaia bola trestaneckou kolóniou špeciálne vytvorenou pre najnebezpečnejších zločincov podľa vzoru britskej Tasmánie a francúzskeho Čertovho Ostrova. Avšak obyvatelia väzenia sa už dávno vysťahovali, a zrenovovaná železnica slúži už len na turistické účely.

Torres del Paine alebo Fitz Roy?

Torres del Paine v Čile alebo Los Glaciares v Argentíne? Ešte v Ushuai som premýšľal, kde bude moja nasledujúca Patagónska zastávka. Nakoniec som sa rozhodol, že najlepším riešením bude navštíviť obidve najznámejšie miesta v Patagónii. A tak nastupujem do autobusu a po niekoľkých hodinách jazdy prichádzam do Puerto Natales a následne do guardería Laguna Amarga, kde platím za vstup do národného parku Torres del Paine. V snahe nechať davy turistov ďaleko za sebou, vyrážam svižným krokom, avšak čoskoro mi je jasné, že náhlenie je zbytočné - väčšina  turistov, ktorí naplnili tri autobusy, si volia takzvanú „W” cestu - kratšiu a relatívne menej náročnú trasu v porovnaní s „Curcuito Grande” - chodníkom, na ktorý sa ja v plnej pare vydávam. Už po chvíli, kráčam osamote cez lane plné spálených pabukov lenga len v spoločnosti z času na čas prítomných lám guanako, ktoré ma so záujmom pozorujú z okolitých kopcov. Prechádzam cez lúky pokryté sedmokráskami a rýchlim krokom míňam prvý z táborov. Ešte dve hodiny a prichádzam k Lago Paine, pri ktorom sa dolina Encantada zatáča smerom na západ. Staviam stan v kempingu Coirón a rýchlo zaspávam, hlboko započúvaný do šumu povedľa tečúceho potoka. Na druhý deň pokračujem v ceste smerom k Lago Dickson. Míňam refugio, ktoré sa nachádza pri jazere, a po niekoľkých hodinách prichádzam do Los Perros. Je už sedem hodín večer, a predo mnou najťažšia časť cesty - sedlo John Gardner. Počasie nie veľmi dobré, ale dnes idem na plnú paru a napriek námietkam zamestnancov sa ženiem do kopca v snehu po kolená. Pred desiatou dochádzam na vrchol priesmyku, na ktorého západnej strane sa otvára úžasný výhľad na ľadovec Grey pripomínajúci obrovskú rieku z ľadu. Rýchlo bežím do najbližšieho tábora, staviam stan, a padám vyčerpaný. Ráno sa mi bohužiaľ pripomenie zub, ktorý ma už pár dní bolí. Doteraz krásna príroda a chôdza boli najlepším liekom proti bolesti, takže opäť sa dávam na cestu a míňam Cordón Olguín. Scenéria je úchvatná - na jednej strane ľadovec, na druhej ostré hrebene a hlboké žľaby vyrezané ľadovcom, hučiace vodopády a rieky tečúce do krištáľovo čistých jazier. Avšak tieto scenérie už netlmia bolesť zuba, takže keď sa dostávam k jazeru Pehoe s ťažkým srdcom sa rozhodnem ukončiť trek a čo najskôr nájsť zubára. Ďalší deň prechádzam cez argentínsku hranicu a vydávam sa smerom do pár hodín jazdy vzdialeného El Calafate. Najprv nájdem nemocnicu a so slovníkom v ruke, vysvetľujem, že „kanálik, bolí, prosím, pomôžte.” Dr. Jorge robí všetko, čo je v jeho silách, a po troch dňoch sa opäť môžem vrátiť späť do hôr. Z El Calafate idem do hlavného trekingového mesta Argentíny - El Chaltén. Tato obec leží na úpätí Fitz Roy a Cerro Torre a žije iba z cestovného ruchu. Očividne miestni pomysleli aj na turistov so skromnejším rozpočtom, pretože okrem drahých a komfortných hotelov tu možno tiež nájsť bezplatný kemping (bez sprchy). Takže každý mochilero, ako tu volajú „batôžkárov“, tu bez akéhokoľvek problému nájde niečo pre seba. Po krátkej prednáške v kancelárii turistických informácii o tom, čo robiť a čo nerobiť v prípade stretnutia s najväčším predátorom parku - pumou, znovu vyrážam na cestu. Prichádzam do Campamento de Agostini na úpätí Cerro Torre a čakám na lepšie počasie. Na druhý deň si všimnem určitý pohyb v okolí bivaku. Niekoľko ľudí vychádza z lesíka chrániaceho tábor proti zúrivému patagónskemu vetru, ktorý dnes fučí tak, ako by sa snažil vyrvať poblíž tečúcu rieku z jej koryta, vystreľujúc do vzduchu vodne trysky. Všetci sa usadia na neďalekej moréne a zadívajú sa na skalné veže Cerro Torre. Vyberám si fotoaparát a rýchlo cvakám - takáto príležitosť sa už nemusí pritrafiť. Čisté nebo nad Cerro Torre je vzácny pohľad. Pravdepodobne najlepšiu znalosť o tomto majú horolezci, ktorí tu čakajú na okamih dobrého počasia. Dvaja Švajčiari, ktorých stan je hneď vedľa môjho, čakajú už tri týždne na svoju šancu. Česi atakujú aj napriek nie najlepším podmienkam. Tvrďasi. Keď sa s nimi stretávam o niekoľko dní neskôr, hovoria, že im chýbalo len „pár” metrov, aby zdolali „kompresora” - jednu z najviac kontroverzných a symbolických lezeckých ciest na svete. Po dvoch dňoch v Base Campe a rýchlom výlete do El Chaltén po zásoby potravín (keďže môj zub už nebolí, jem ako bláznivý), prechádzam na Campamento Poincenot v sprievode Philipa, ktorý obiehal okolie s cieľom nájsť voľné miesto v niekoho stane a ktorého beriem „pod moju strechu”. Ďalší deň, v daždi a proti vetru, osamote šľapem do Piedra del Fraile, kde sa po niekoľkých dňoch začína prejavovať „stanová ponorka” - čakanie na zlepšenie počasia pomaly ochladzuje moje nadšenie. Keď z ľadovca zostupujú dvaja argentínski skialpinisti prinášajúci nepriaznivú predpoveď počasia, odchádzam s nimi do mestečka.

Mendoza

Po mesiaci turistiky v divokej a malebnej Patagonii, a po precestovaní takmer 4000 km, konečne dochádzam na dohodnuté rande v Mendoze, kde tentoraz vo dvojici, strávime chvíle ochutnávkami slávnych argentínskych vín. Mendoze nachádzajúcej sa na úpätí najvyšších vrcholov možno ľahko prisúdiť status hlavného mesta argentínskeho vína - v krajine provincie dominujú slnkom zaliate sady viničov ťahajúce sa až k obzoru. Tunajšie vinohrady tvoria 2/3 domácej produkcie a sama Argentína je piatym najväčším výrobcom Bacchusovho nápoja na svete. Enoturistika sa tu taktiež stala veľmi populárnou - takmer každý vinohrad je prístupný návštevníkom a početné požičovne bicyklov uľahčujú presun medzi nimi. Náš pobyt v Mendoze sa prijemne spája s každoročným, viac ako týždeň trvajúcim národným sviatkom úrody (Fiesta Nacional de la Vendimia), ktorý sa tu oslavuje s unikátnou pompéznosťou. Počas záverečného dňa oslavy žatvy sa cez hlavné ulice mesta valí rozsiahly sprievod vyzdobených kamiónov. Z ich nákladných plošín mávajú kandidátky na kráľovnú úrody a do davu hádžu strapce hrozna. Každé vozidlo reprezentuje najväčšiu vinársku spoločnosť zo všetkých 18 oblastí provincie. Tanec, hudba a ohňostroje napĺňajú sprievod a upravené poľnohospodárske postrekovače oblievajú dav vodou. Po dvoch týždňoch spoznávania Mendozy sa rozhodneme, že nastal čas ukončiť etapu lenivosti a prebytku v jedle a pití a vrátiť sa do lona prírody.

Cordón del Plata

Väčšina milovníkov pešej turistiky navštevujúca provinciu Mendozy túži po výstupe na najvyšší vrchol južnej pologule - Aconcagua. Každý rok sa na jej vrchol snaží vystúpiť tisíce ľudí. Aj preto tu nie je ťažké nájsť miesta, ktoré nie sú obliehané davmi ľudí a ponúkajú možnosť vychutnať si vysokohorské podnebie. Úplne náhodou sa dozvedáme o jednom z takýchto miest - pohorie Cordón del Plata. Rýchlo si zadovážime základne potreby a hneď nastupujeme na autobus i vydávame sa smerom do Piedras Blancas. Po dvoch hodinách cesty do kopca otvárame zaseknuté dvere, vystupujeme a na chrbty si vyhodíme ťažké batohy naložené zásobami a horskou výbavou na pár dní. Po hodine chôdze sa dostávame k prašnej ceste strmo sa vinúcej do výšky. Do lyžiarskeho strediska Vallecitos zostáva ešte 12 km. Vystrčíme palce v nádeji, že chytíme nejaký odvoz a už po druhom pokuse naskakujeme do nákladnej časti pick-upu, ktorý nás odvezie do prvej a zároveň poslednej chaty. Ďalej už pešo, pomaly pochodujeme pozdĺž potoka Los Vallecitos, až kým sa dostávame na pláň Las Veguitas, z ktorej sa na jednej strane rozprestiera výhľad na najvyššie vrcholky Cordón del Plata, a na druhej strane vidno v diaľke sa rozprestierajúce mestečko Potrerillos. Staviame stan a trávime niekoľko dní spoznaním okolia. Stúpame vyššie a aklimatizujeme sa na vysokom bivaku Campo Salto de Agua. Tu zisťujeme, že nám končia zásoby jedla. Našťastie, niekoľko horolezcov z Mendozy nám odhalí miestne „tajomstvo” - čierne vrecia, o ktorých sme si mysleli, že sú plné odpadkov, čo sú v skutočnosti zásoby jedla ponechané tými, ktorí zostupujú dolu z hor. Takže dopĺňame rezervy a večer nastavujeme budík na piatu. Ráno útok na najvyššiu horu Cordón! Ale po prebdenej noci a pekelnej bolesti hlavy, z ktorej mi takmer praskla lebka vstávame až o 9-tej. Na Cerro Plata je príliš neskoro. Tak či tak, balíme batoh a vyrážame pripravení na všetko. Za Hoyadou a k nej priľahlým ľadovcom stúpame na horský priesmyk, kde sa chodník rozvetvuje do dvoch smerov: vľavo Cerro Plata, vpravo Cerro Vallecitos. Prvý z nich sa nezdá byť tak ďaleko, ale namiesto toho, aby sme riskovali zostup po tme zatočíme smerom na Cerro Vallecitos. Kráčame po hrebeni, na ktorom silný a studený vietor zdanlivo veje zo všetkých strán. Výšku je už tiež cítiť - každý krok nás stoji úsilie a pokusy o konverzáciu (nehovoriac o smiechu) sa končia ťažkou zadychčanosťou. Všetka snaha sa však už čoskoro vyplatí - pred nami sa vynárajú pohľady na najvyššie vrcholy Ánd: Mercedario, Tupungato a Aconcagua sa hrdo týčia v diaľke. Ďalšia hodina a konečne vylezieme na skalu označujúcu vrchol Vallecitos. Šťastní, urobíme pár fotiek a unikáme pred vetrom, ktorý zdá sa, chce odtrhnúť naše hlavy.

Córdoba

Vzdialená viac ako o 12,000 kilometrov od Krakova, zdá sa na prvý pohľad, že argentínska Córdoba že nemá veľa spoločného s mestom poľských kráľov. Po niekoľkých dňoch pobytu si začíname všímať sériu podobenstiev: obidve mesta sú druhými najväčšími metropolami po hlavných mestách svojich štátov a tiež patria medzi najstaršie; obidve sú kolískami najstarších univerzít vo svojich krajinách, a obidve sa nachádzajú v blízkosti hlavných horských pásiem. Aj charakter Córdoby pripomína Krakov: architektúra, ktorej dominujú desiatky kostolov roztrúsených po celom meste, historické centrum, pestrý nočný a kultúrny život a samozrejme tisícky študentov dodávajúcich mestu živú atmosféru. Avšak Córdoba, založená v roku 1573 španielskym dobyvateľom, leží v srdci Argentíny, a nie, ako Krakov, v srdci Európy. Tunajšia klíma je tiež oveľa miernejšia - teplota takmer nikdy neklesne pod nulu a dokonca aj v zime môže dosiahnuť 15°C. Po dvoch mesiacoch nepretržitého cestovania sa rozhodujeme že tu zakotvíme na dlhšie a hlbšie sa ponoríme do kultúry Argentíny. Už na začiatku spozorujeme, že jednou z hlavných charakteristík Argentínčanov je absolútny nedostatok „politickej korektnosti“. Nikto sa tu nehanbí povedať, že „má 35 rokov, nadváhu a žije s rodičmi.” Navyše každému sa udeľuje prezývka podľa jeho vzhľadu, takže nebuďte prekvapení, (nebodaj urazení), keď vás obchodník nazve gordo (tučko), calvo (plešatý) alebo moreno (tmavý). Osobne sa stávam Polaco, a, rovnako ako všetci v Argentíne, Che (niečo ako náš „kamo”). Náš pobyt sa časovo zhoduje s Día Nacional de la Memoria y por la Justicia Verdad, ktorý pripomína obete vojenskej diktatúry v Argentíne trvajúcej od roku 1976 do 1983. Ulicami Córdoby prechádza sprievod zdobený fotografiami desaparecidos - obeťami politického prenasledovania, ktorých osud je stále neznámy. Bližší pohľad na históriu Argentíny dodáva širší rozmer našej skúsenosti. Pretože história krajiny trojfarebnej zástavy a Mayského Slnka je komplexná a komplikovaná. V blízkosti Córdoby sa nachádza Alta Gracia, kde je múzeum Che Guevaru, ktorého postava, zdá sa, to potvrdzuje - od dobytia, cez nezávislosť a dynamický rozvoj krajiny, po fašizmus, Peróna, Evitu, a početné štátne prevraty, od vojenskej junty cez demokraciu k hlbokej hospodárskej kríze na začiatku XXI. storočia. Napriek tomu, ako hovorí jedna z postáv filmu El Secreto de Sus Ojos, „Ak sa stále budeš hrabať v minulosti, skončíš s tisíckami minulostí a bez žiadnej budúcnosti.” Pokúšajúc sa vysporiadať s ich minulosťou, Argentínčania, zdá sa, pamätajú na tento výrok.

text a fotografie: Marcin Gwizdoń

www.marcingwizdon.com

386x prezreté

302x prezreté

229x prezreté

223x prezreté

213x prezreté

226x prezreté

202x prezreté

205x prezreté

186x prezreté

204x prezreté

148x prezreté

183x prezreté

156x prezreté

187x prezreté

315x prezreté

187x prezreté

148x prezreté

169x prezreté

146x prezreté

212x prezreté

Najnovšie príspevky v diskusii