 Pracovala som zhruba 7 rokov na výletnej námornej lodi spoločnosti Carnival Cruise Lines. Vlastne nebyť toho dlhšieho pracovného pomeru, pravdepodobne nepíšem ani toto dobrodružstvo.
Viem, že veľa ľudí len pri pomyslení na cestovanie po svete na námornej lodi zavzdychá. Vzdychanie bude pokračovať, aj keď začnete hovoriť o nejakom tom pracovnom pomere. Veď je to úžasná predstava, život na lodi, plavby do exotických (najčastejšie asi tropických) prístavov (že áno?) k tomu kopec peňazí a tá
práca nemôže byť až tak ťažká. Z môjho pohľadu je v tom ale háčik. Vlastne
veľký hák, taký na ktorý môžete uloviť minimálne žraloka.
Dlhodobo som pracovala v hlavnom meste Bratislava v nemenovanej firme, ktorá mi umožnila spoznať človeka, ktorý pomáhal mladým ľuďom dostať sa na výletnú loď. Priateľka Baša to už raz mala za sebou, tak prečo nie aj ja? Kontaktovala som agentúru a absolvovala som interview so spoločnosťou Carnival, bolo to v júni 2001. Let dopadol úplne v pohode, aj napriek dátumu na mojej letenke (piatok 3teho). Florida mi pripadala úžasná, rovnaká ako hotel s bazénom. Jasné, že som sa hneď navliekla do plaviek. Bol začiatok októbra a bolo veľmi teplo. Podľa toho vraj spoznáš nového crewmembra. Kúpe sa o dušu a váľa na slnku uprostred októbra. Veru aj to tak bolo. Bola som ako vo sne ale ten sen sa dosť skoro pre mňa skončil. Moje meno som si našla na zozname naloďujúcich sa zamestnancov, na zozname som nepoznala veľa ľudí len dievčatá zo Slovenska.
Keď som prvýkrát uvidela tú krásavicu MS Fascination zdala sa mi samozrejme veľká a hneď som si v duchu povedala, že to hádam prežijem. Lenže aká som bola prekvapená, keď mi problémy robilo čosi celkom iné. Niekto mi tvrdil,
že čosi také mi nehrozí. I keď budeme na mori. Vraj sú to veľké lode a morská choroba nebude problém. Nebudem to cítiť. Jasné, že som to cítila a to nebola ešte ani sezóna búrok. Prvé dva týždne som užila toľko sea sick tabletiek, že by to vraj zabilo aj koňa. To som ale netušila, že aklimatizácia bude aj o čomsi inom. Po prvom hektickom dni (kedy som asi trikrát nevedela nájsť kabínu a zmeškala som asi dve stretnutia s novým šéfom z Afriky) nás vyhnali do miestnosti kde sme boli celý mesiac a učili sa všetko ako byť tou najlepšou barmankou.  Ja samozrejme som nič nevedela o predaji nápojov a barmanstve.... no čo človek sa naučí všetko keď musí. Každý večer naša skupinka ľudí sa odobrala učiť PLU čísla (kódy nápojov, ktoré nahadzuješ do počítača) lebo sme písali test. Veľmi sa mi to páčilo lebo chalani vymysleli hru ako sa najrýchlejšie naučíme nápoje a taktiež čísla. Začali sme si objednávať všetky miešané, nemiešané alkoholické nápoje... asi si to viete predstaviť ako sme dopadli po 2 hodinách pitia alkoholických nápojov. Pravdaže ráno na teste sme všetci odpisovali a šepkali si odpovede... bola to zábava. Test dopadol dobre, ale čoho som sa najviac bála bola prax a ísť do terénu obsluhovať hostí. Jeden večer keď kapitán organizoval svoju party, tréner nás poslal s plnou táckou rôznych miešaných nápojov.... pravdaže ja som sa nebála a rovno som sa dala do práce. Jeden hosť mi povedal, že ak mu donesiem dve malé pivá (čo sa nesmelo počas tohto gala večera) dostanem 50 USD, pravdaže ja som to neodmietla a utekala som po nápoje.
Po pár prvých týždňoch, keď som sa zmohla len na 12 hodinovú pracovnú
šichtu a potom sa plazivým krokom presunúť do kabíny a rovno padnúť do
postele, nasledovalo konečne obzretie Bahamských ostrovov. Tieto som do
vtedy poznala len z Objektívu a tiež zo správ. Bahamy boli pre mnohých
mojich známych asi vysnívanou krajinou tiež, lebo len vzdychali pri mojich
správach, že som práve tam. Dokonca aj v jednej piesni od Vidieku sa spieva
" na Bahamách byť je úžasné". Aj mne to prišlo úžasné, exotické a ohromujúce...
Foto: autorka
Najnovšie príspevky v diskusii1. juloo 27.12 2011 23:24A,na lod ked ti mozem doporucit nechod ,,je to cista katastrofa,,za tie peniaze,,to chod radsej niekam robit von,,
caka ta 7dni v tyzdni praca minimalne 15hodin denne,,to uz zalezi ,,kolko bude mat lod pasazierou,,cim viac tym horsie ,, ... Viac2. pravda 27.12 2011 13:43vne o tych slovenkach,robia nam uzasnu reklamu.je to smutne:blush: ... Viac3. Verona 16.10 2011 10:16)
Chcem ísť pracovať na Výletnú loď!
Ale ako sa tam dostať? ... Viac4. jozef 26.07 2011 0:01es robit na lodi casnik,barman,hauskeaping viem to vybavyt sam som na nemecky hovoriacej lodi,len vazny zaujem ,moj e mail je
jofbed@azet.sk ... Viac5. jozef 26.07 2011 0:00es robit na lodi casnik,barman,hauskeaping viem to vybavyt sam som na nemecky hovoriacej lodi,len vazny zaujem ,moj e mail je
jofbed@azet.sk ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
