V scenári mal napísanú divácku súťaž a tak si pozval na pódium zopár súťažiacich. O záujemcov naozaj nebola núdza, lebo verejne vystúpiť pred živým obecenstvom považoval každý z domorodcov za životnú šancu rovnajúcu sa účinkovaniu v akejkoľvek reality šou.
Keď sa moderátorovi podarilo v expresnom castingu počet záujemcov zredukovať z pôvodných asi stopäťdesiat na piatich mohla sa súťaž začať. Vtedy však ešte netušili, aké náročné zadania si od moderátora vyvolení vypočujú...
Súťaž sa začala tak, že moderátor vyzval dobrovoľníkov, aby na povel „tri - štyri“ urobili podrep. Po avizovanom povele však ostali všetci stáť a pozerali jeden na druhého, až kým sa z hľadiska neozvalo: ČUPNYTE SI ! (Tým pohotovým tlmočníkom bol v hľadisku jeden montérkový típek s ťažko odhadnuteľným promile alkoholu v krvi.)
Keď už boli súťažiaci v podrepe, tak moderátor pokračoval v zadávaní úloh a vyzval prítomných na pódiu, aby sa otočili okolo vlastnej osi o 360 stupňov. Zase nič, len jeden z nich sa opatrne opýtal „Čeho“? a z hľadiska sa následne ozval ten istý hlas: ZVRTNYTE SA!
Súťaž nakoniec pomocou takéhoto simultánneho dabingu dopadla celkom dobre, ale zlatý klinec programu nastal až vtedy, keď sa moderátor poďakoval účinkujúcim za odvahu, rozdal im ceny od sponzora a poprosil ich aby opäť zaujali svoje miesta v hľadisku. Keď však ostali nehybne stáť na mieste bez známky odchodu, tak opäť a naposledy zažiaril simultánny tlmočník keď zadrel: DZITE UŽ DO PUČE! A tak sa súťaž šťastlivo skončila a ja som si vďaka nej odniesol môj najkrajší zážitok z prázdnin.
Pozor na medzikontinentálne videohovory!
Pri balení kufrov do USA, som manželke Renátke navrhol, že keď tam budem, tak zariadim náš medzikontinentálny telefonický videohovor. Keď sa ma manželka opýtala ako to chcem zariadiť, tak som len tak zadrel, aby to nechala na mňa a bola na internete v piatok presne o tretej po obede.
V tejto napätej nevedomosti som ju nechal doma a vo štvrtok som odletel s Českými aerolíniami cez Prahu do New Yorku. V piatok ráno som vstal a vybral som sa metrom na námestie Times Sqvare. Presne o 9:00 miestneho času, (čo zodpovedalo 15:00 času v Bratislave) som poslal manželke SMS-ku aby si na internete otvorila webstránku
http://www.camvista.com/usa/ec/newyork.php3
Keď tak urobila, tak od prekvapenia zabudla ako sa volá, lebo po otvorení tejto stránky som sa jej ukázal v živom prenose priamo z Times Sqvare u nej na kancelárskom monitore. Na Times Sqvare, ale i ďalších miestach v New Yorku je zabudovaná live webkamera, ktorá sníma dianie priamo na uliciach tohto veľkomesta a ktokoľvek si môže pozrieť ako to tam v danom momente „žije“ a kto sa tam pohybuje. Kým to manželka rozdýchala a uvedomila si že ma vidí aj napriek Atlantickému oceánu, ktorý nás oddeľoval , tak som sa jej ozval aj mobilom. S hrdosťou v hlase som sa jej opýtal, že čo na to hovorí. A ona ako vždy nesklamala a „cez oceán“ mi stroho odkázala: „ Zapni si na nohaviciach zips, máš ho otvorený“.
www.3gule.szm.sk
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
